Písal sa však rok 1950 a totalitný režim už nemusel byť odkázaný na informačnú kampaň, veď v podstate sa ani nekonala. Zákony o sčítaní obyvateľov neboli kedysi také bezzubé ako teraz. Zďaleka nie všetci boli ako dobrák Čochtan, preto každému, kto odmietol vyplniť sčítací formulár alebo v ňom uviedol nepravdivé údaje, naparili úrady až do 10-tisíc korún pokuty. Alebo ho posadili na tri mesiace do väzenia. Pozor, tieto postihy nevymysleli ľudáci ani komunisti, ale medzivojnoví demokrati. A nielen vymysleli – aj tvrdo uplatňovali.
Podľa vládneho nariadenia 224/1949 však bol sčítací komisár „povinný vyplniť sčítací hárok, ak ho nevyplnil majiteľ (užívateľ) bytu ani nikto z jeho domácnosti“. Orgán štátnej správy mohol dokonca „určiť, v ktorej obci je potrebné, aby sčítacie hárky celé vypĺňal komisár“. Z litery tohto nariadenia síce vyplývalo, že vždy sa muselo prihliadať „na miestne pomery“, ale kto chcel, zámienku si našiel.
Dôvodom nemusel byť iba vysoký stupeň negramotnosti v niektorých odľahlejších okresoch a lokalitách Slovenska, ale aj sociálna nespokojnosť. Sčítanie sa konalo začiatkom marca 1950, nová štátna moc mala práve plné ruky práce s nepohodlnými duchovnými a na mnohých miestach sa už začala kolektivizácia, niekde aj nevyberanými metódami. Viaceré obce sa proti tomu búrili a na ich správne orgány nebolo veľké spoľahnutie…
V tých časoch nemohlo byť ani reči o anonymite sčítania. Sčítací hárok musel obsahovať číslo domu či bytu, meno a priezvisko majiteľa, ďalšie osobné údaje. (Napokon, v susednom Česku treba pri sčítaní naďalej uvádzať rodné číslo. A v takom Švajčiarsku dokonca aj číslo pasu! To iba na Slovensku sú dnes úrady také „benevolentné“.)
Politika sa so sčítaním obyvateľstva spájala odjakživa. Niektoré rubriky sčítacích formulárov boli už na pohľad politicky citlivé aj pred sto, aj pred sedemdesiatimi či šesťdesiatimi rokmi. A v našich zemepisných šírkach bola mimoriadne citlivá najmä kolónka „národnosť“.
Podľa odborníka na dejiny štatistiky a demografie Pavla Tišliara z Univerzity Komenského sa etnicita obyvateľstva na území Slovenska zisťovala už od roku 1880. Cenzus v tejto otázke zakaždým ovplyvňovali politické záujmy. Najviac sa prejavili pri hodnotení výsledkov, ale nemohli chýbať ani pri príprave a v priebehu sčítania, pripomína Tišliar.
Komisár sa musel vedieť pýtať
V tejto situácii mimoriadna úloha pripadla sčítacím komisárom. Štát ich výberu prikladal veľký význam. Napríklad desať dní pred rozhodujúcou fázou sčítania vo februári 1950 nenájdeme vo vtedajších komunistických novinách o ňom ani zmienku! Akoby platilo nejaké embargo.
Zato v polovici januára priniesli Rudé právo i Pravda podrobnú správu o slávnostnom otvorení školenia inštruktorov pre sčítanie v Prahe. „Školenie sa postupne uskutoční vo všetkých krajských mestách a potrvá tri dni,“ informovali denníky. „Vyškolení inštruktori potom budú ďalej školiť sčítacích komisárov a revízorov.“
Skrátka, každý režim vedel, že dobré výsledky možno očakávať iba od správne pripravených komisárov. Na vrchole maďarizácie v roku 1910 sa prvýkrát i naposledy v histórií uhorských sčítaní zisťovala nie národnosť, ale materinský jazyk. Predstaviteľom utláčaných menšín sa spočiatku zdalo, že to bude lepšie, ale zdanie opäť klamalo.
Štatistický úrad v Budapešti vtedy podliehal ministerstvu vnútra, ktoré malo možnosť vyberať komisárov aj na národnostne zmiešaných územiach spomedzi lojálnych ľudí. Patrili medzi nich predovšetkým notári a zamestnanci obecných alebo slúžnovských úradov.
Nuž a komisári sa v mnohých prípadoch nepýtali na materinskú reč, ale na to, či človek vie po maďarsky a či maďarčinu používa v dorozumievacom styku. Ak áno, tak ho zapísali ako Maďara.
Len tak sa mohlo stať, že v čisto slovenskom Turci napočítali komisári z celkového počtu 55 703 obyvateľov až 5 560 príslušníkov maďarskej národnosti, teda celých 10 percent. Podľa Jána Páričku, ktorý neskôr analyzoval tieto údaje v časopise Prúdy, išlo zväčša o „odvislých úradníkov a zamestnancov v štátnych dielňach na Vrútkach“, ktorí sa rozpakovali trvať na svojom slovenskom pôvode.
Vďaka tejto, s prepáčením metodike, žilo na území Slovenska v roku 1910 vyše 881-tisíc Maďarov. Čiže takmer o 360-tisíc viac ako v roku 2001. Pre niektorých maďarských historikov a politológov prosté porovnanie týchto údajov z dvoch sčítaní dokumentuje postupné vymieranie jednej menšiny. Možno však brať východiskové číslo ako bernú mincu, keď vieme, ako vzniklo?
V roku 1950 narátali komisári na Slovensku necelých 355-tisíc príslušníkov maďarskej národnosti. Bol to najväčší pokles za celú históriu, hoci opäť sa zisťovala národnosť, a nie materinský jazyk. Toto sčítanie však nasledovalo krátko po období, keď čelní politici Československa (bez rozdielu straníckej príslušnosti) vážne uvažovali o budovaní národnej republiky bez národnostných menšín.
Počítalo sa s vysťahovaním nielen všetkých Nemcov, ale aj Maďarov, Rusínov či Židov. Izraelský historik Moshe Yegar uvádza vo svojej knihe málo známe vystúpenie prezidenta Edvarda Beneša pred členmi anglo-amerického výboru, ustanoveného na preskúmanie otázky Palestíny koncom roku 1946.
Beneš vtedy povedal, že všetkým Židom, ktorí o to požiadajú, bude povolené vysťahovať sa do Palestíny. Tí, čo sa nechcú vysťahovať, budú musieť „úplne splynúť s národom, v ktorom sa usadia“. Ak sa neasimilujú, budú v takomto štáte „žiť ako cudzinci“. Táto politika sa v ČSR uplatňovala podľa Yegara až do marca 1949, čiže ešte aj rok po komunistickom prevrate, kým sa nezmenil postoj Moskvy k Izraelu.
Z pôvodných plánov nakoniec zišlo, Maďarov však na Slovensku aj tak riadne ubudlo v dôsledku výmeny obyvateľstva s Maďarskom i z dôvodu „reslovakizácie“. V čase, keď slovenskí Nemci a Maďari prišli kolektívne o štátne občianstvo, sa mnohí hlásili radšej za Slovákov.
Reklamný spot k sčítaniu obyvateľov v roku 1950
Nič nové pod slnkom, bol to zrkadlový obraz situácie pred vojnou. Mnohí Slováci, ktorí po Viedenskej arbitráži a po pripojení juhoslovenských okresov k Maďarsku v jeseni 1938 zostali žiť na Žitnom ostrove, vzápätí pristúpili na „remaďarizáciu“ Český historik Milan Hübl kedysi v polemike s Miklósom Durayom vypočítal, že išlo takmer o 150-tisíc osôb, ktoré sa ešte v roku 1930 hlásili k slovenskej národnosti.
Kedy bolo lepšie byť Slovákom
V čase vojnového Slovenského štátu sa zase mnohí „roduverní“ Slováci zrazu hlásili k nemeckej národnosti, hoci po nemecky nevedeli ani „ň“. Chceli takto získať výsady príslušníkov vyvolenej rasy alebo aspoň predkupné práva pri nastávajúcej arizácii? To sa už asi nikdy nedozvieme.
Dosť na tom, že pri sčítaní ľudu v decembri 1940 sa vyskytlo niekoľko krikľavých prípadov s takzvaným „ustaľovaním“ národností. Išlo o prípady, keď sčítací komisári pochybovali, že dotyčné osoby sú tej národnosti, ku ktorej sa usilujú prihlásiť. Sťažnosti potom museli riešiť príslušné okresné úrady, ale aj vyššie vládne miesta.
Docent Tišliar poukazuje v tejto súvislosti napríklad na prípad štyroch obyvateľov okresu Malacky. Tamojší okresný úrad prišiel na základe podrobného vyšetrovania k záveru, že nemôžu byť nemeckej národnosti a výmermi im „ustálil“ národnosť slovenskú. Tí sa posťažovali a v ich prospech neskôr intervenovalo nemecké veľvyslanectvo!
Nasledovala slovná prestrelka medzi ministerstvami vnútra a zahraničných vecí Slovenského štátu. „Okresný úrad v Malackách si neuvedomil, že rasová príslušnosť k určitému národu nie je závislá od znalosti jeho reči,“ dôvodil rezort diplomacie, ktorý bol očividne pod tlakom nemeckej ambasády. A nakoniec dosiahol, že všetkým štyrom Záhorákom priznali nemeckú národnosť.
V Nižnom Medzeve zase odmietli sčítací komisári priznať niekoľkým stovkám obyvateľov maďarskú národnosť. Tvrdil to aspoň predseda Maďarskej strany na Slovenskú János Esterházy v sťažnosti predsedovi vlády Vojtechovi Tukovi. Okresné úrady im vraj potom neprávom zapísali buď slovenskú, alebo nemeckú národnosť.
Gelnický okresný náčelník však namietal, že iba čelili vplyvu šuškanej propagandy, rozširovanej pred sčítaním. Miestnym obyvateľom sa vraj ktosi snažil nahovoriť, že ak sa budú v dostatočnom počte hlásiť k maďarskej národnosti, tak tento kraj sa možno podarí pripojiť k Maďarsku…
Nespokojní s výsledkami sčítania však boli aj východoslovenskí Rusi, Rusnáci, Ukrajinci, Malorusi, Huculi a ďalší, ktorých teraz nazvali jednotne príslušníkmi rusínskej národnosti. Prešovský gréckokatolícky biskup Pavol P. Gojdič vyzval v jeseni duchovných, aby nabádali veriacich hlásiť sa za Rusínov. Režim odpovedal opatreniami proti kňazom, ktorí na výzvu zareagovali. Podľa historika Stanislava Konečného zo Slovenskej akadémie vied sa to nemohlo neprejaviť na výsledkoch sčítania.
Atmosféra strachu vládla v radoch rusínsko-ukrajinskej menšiny aj pred sčítaním v roku 1950. „To sa už dnes nedá pochopiť, ale vtedy sme sa vážne obávali, že nás všetkých vyvezú do Sovietskeho zväzu,“ spomína 90-ročný rusínsky spisovateľ a etnograf Michal Šmajda z Krásneho Brodu.
Historikovi Michalovi Šmigeľovi z Univerzity Mateja Bela sa podarilo nájsť v archívoch hlásenie dôverníka III. odboru Povereníctva vnútra (riadil pobočky ŠtB na Slovensku) z konca roku 1948: „Dnes každý Rusín vďačne sa hlási k národnosti slovenskej, len aby zostal tu.“
Pôvodne sa predpokladalo, že k menšine sa prihlási okolo 150-tisíc osôb. Sčítanie však ukázalo jej takmer 45-percentný pokles v národnostne zmiešaných okresoch východného Slovenska. Naopak, počet Slovákov tam vzrástol o vyše 65 percent.
Rómovia akoby ani neboli
Je zaujímavé, že výsledky sčítania z decembra 1940 i z marca 1950 sa publikovali zhodne až o sedem rokov neskôr. Aj to nie všetky a len v obmedzenom náklade. Tie druhé v 200 výtlačkoch, pre širšiu verejnosť sa údaje uvoľnili až v roku 1962.
Oba totalitné režimy sa teda so zverejňovaním dát neponáhľali, hoci na to možno mali rozdielne dôvody. Údaje z roku 1940 sa nemuseli pozdávať nemeckej strane, kým niektoré čísla zo sčítania v roku 1950, napríklad tie o vysokom počte veriacich, by mohli nadvihnúť zo stoličky niekoho v Kremli. Nezapadali do obrazu ľudovodemokratickej krajiny, ktorý usilovne vytvarala oficiálna propaganda.
Opozícia, či už politická alebo iná, vtedy buď nejestvovala, alebo ešte nemala potrebnú silu, aby sa zverejnenia dát domáhala. Ale dostatočná oponentúra chýbala už v čase prípravy sčítania, keď sa rozhodovalo o jeho metodike.
Preto sčítanie v marci 1950 nezisťovalo údaje o rómskej (cigánskej) národnosti. Podľa českej demografky Gabriely Šamanovej tu zohral negatívnu úlohu aj posudok Ústavu pre etnografiu a folkloristiku v Prahe, ktorý sa priklonil k Stalinovej definícii národností. Rómska podľa nej jednoducho neexistovala, lebo nedisponovala vlastným územím…