Počas posledných dní sa značne prepadli ceny akcií, dlhopisov, ropy, elektriny i plynu, čo spôsobilo prepad dôvery na celosvetových trhoch. Ako sa to môže prejaviť v živote obyčajných ľudí?
Predovšetkým ma prekvapilo, ako tieto udalosti vnímajú aj obyčajní občania, ktorí dovtedy ani nevedeli, že vlády vydávajú nejaké dlhopisy a že existuje rating, čiže hodnotenie dôveryhodnosti štátov či firiem. Články, a nielen v ekonomických novinách či časopisoch, bežných ľudí v podstate denne zaplavovali a zaplavujú informáciami o vývoji akcií či štatistickými ukazovateľmi, napríklad o vývoji nezamestnanosti v Amerike či cene ropy na medzinárodných trhoch. To všetko môže spôsobiť problémy už v skorej budúcnosti. Negatívne informácie si totiž bežní ľudia vždy lepšie pamätajú. A tak si povedia, že svet sa zbláznil a svoje výdavky obmedzia.
Čiže prichádza ďalšia kríza?
Myslím si, že kríza, ktorá sa začala v roku 2008, sa ani neskončila.
Počas druhej polovice minulého roka a začiatkom tohto roka však ekonomické parametre naznačovali niečo iné.
To bolo krátke obdobie optimizmu, ktoré vládlo na finančných trhoch, medzi vládami, podnikmi a domácnosťami. V skutočnosti to však bola iba prestávka, ktorá bola vykúpená obrovskými objemami peňazí od vlád a centrálnych bánk.
Ale ceny ropy, energií i ďalšie ukazovatele pred júlom 2011 hovorili, že ekonomika fungovala prakticky rovnako ako pred krízou.
Po obrovskom prepade akýkoľvek rast spotreby vyvoláva optimizmus. Spotrebu však zvýšili umelé stimuly, ako napr. šrotovné, dlhšie príspevky v nezamestnanosti či priama pomoc americkej vlády napríklad v podobe splácania hypotekárnych úverov. Niektoré vlády tiež priamo zvyšovali spotrebu – napríklad budovaním diaľnic či elektrární. Tým si však vlády iba kupovali čas, aby preklenuli pokles spotreby bežných ľudí, kým občania opäť nezačnú vo väčšom míňať svoje peniaze. Vlády tak vyčerpali svoju muníciu a vzrástli im deficity.
To znamená, že problém sa v skutočnosti nevyriešil?
Len sa odložil. Otázka neschopnosti splácania dlhov domácností sa totiž presunula na plecia vlád a centrálnych bánk. Inak povedané, vlády sa prudko zadlžili, aby kompenzovali prepad spotreby. A z ekonomického hľadiska je jedno, či úvery nezvládajú splácať bežní ľudia alebo vlády. Obidva typy úverov totiž môžu zhoršiť hodnotenie konkrétnych bánk.
Je to aj aktuálny problém vlády Francúzska?
Áno. Niektoré banky vo Francúzsku sú odstavené od požičiavania si peňazí cez finančné trhy, pretože iné banky im neveria, že na poskytnutých úveroch neprerobia.
Znamená to, že dlhová kríza sa môže ešte viac prehĺbiť?
Vyriešiť ju môže iba ten, pre koho je celá ekonomika, teda konečný spotrebiteľ. Domácnosti totiž tvoria niekedy aj štyri pätiny celkovej spotreby v jednotlivých štátoch. Ak nezačnú míňať viac, tak aj výkonnosť celej ekonomiky v iných ako rozvojových krajinách bude stagnovať. Samozrejme sa to dotkne aj rozvojových krajín. Tie však majú svojím spôsobom šťastie, že vlády sú pomerne málo zadlžené a môžu ešte dlhé roky financovať vnútorný dopyt napríklad stavaním budov, elektrární či ciest.
Vráťme sa naspäť do vyspelejších štátov. Mali by sme sa obávať, že podobne ako v roku 2008 zažijeme opäť veľké prepady ekonomiky štátov i pád životnej úrovne bežných občanov a rast armády nezamestnaných?
V niektorých krajinách áno. Bohatstvo domácností pred krízou totiž obrovsky rástlo vďaka dlhom. Nemyslím si však, že je to prípad Slovenska či Ameriky. Ale iba v prípade, že sa budeme aj naďalej riadiť jedným z prísloví – prikrývaj sa takou perinou, na akú máš. V takom prípade nebude ekonomika rásť tak ako pred krízou, teda o päť, sedem či desať percent. Takýto vývoj nemožno očakávať počas najbližších desiatich či dvadsiatich rokov. Úroveň zadlženia jednoducho musí klesnúť alebo úroveň príjmov musí vzrásť, čo je problematické pri stagnujúcej ekonomike. Kým sa teda domácnosti i vlády dostanú na akceptovateľnú úroveň pomeru dlhov k príjmom, hospodársky rast bude pomalší.
Celkovo sa teda dá povedať, že vývoj vidíte optimisticky?
Nedávno som videl fotografie bežných rodín v Amerike z tridsiatych rokov minulého storočia, keď zúrila veľká kríza. Všetci členovia rodín tam boli oblečení v kabátoch, lebo nemali na kúrenie a jedli iba osolený chlieb. Myslím si, že takéto obrazy nezažijeme. Nebude nám zima a nezažijeme hlad. Ale nemôžeme už očakávať, že nám mzdy každý rok budú rásť automaticky o tri-štyri percentá a na dovolenku pôjdeme dva- či trikrát za rok. To sa zastaví.
Ovplyvní to aj ceny energií?
Nielen energií. Bude to mať vplyv na všetko. Môžu prísť ešte nejaké záchvevy. Napríklad ekonomické stimuly vlád či centrálnych bánk môžu vyvolať vznik ďalších bublín. Môže narásť cena napríklad zlata, ropy či energií, pretože mnohí finanční investori nebudú chcieť za svoje peniaze nakúpiť problémové vládne dlhopisy. Menšie množstvo peňazí môžu vložiť do kúpy nehnuteľností, keďže sú teraz relatívne lacné, ale stále im budú zostávať pomerne veľké množstvá peňazí, ktoré investovať musia niekde inde. A tak si kúpia energetické či poľnohospodárske komodity, kovy, čím zvýšia ich cenu. V súčasnosti podľa odhadov niekoľko desiatok percent ceny ropy tvoria zárobky špekulantov. Na druhej strane však treba myslieť na to, že krajiny produkujúce ropu na burzy dodajú viac ropy, ako bude dopyt. Tie štáty totiž z vývozu ropy žijú a už neraz sa stalo, že napriek nedostatku dopytu trhy zaplavili ponukou, a tak cena klesala.
Tvrdenie o relatívne vysokých ziskoch špekulantov podporuje aj graf z minulotýždňového vývoja ceny ropy, keď rozdiely boli aj v desiatkach amerických dolárov.
To sa dá udržať rok či dva. Ale nie desať rokov. Časom príde stav, keď obchodníci prestanú mať príliš veľa peňazí a ekonomika sa vráti do rovnovážneho stavu. Teraz však vďaka zásahom vlád i centrálnych bánk je v obehu veľa kapitálu, ktorý sa prejavuje práve takýmito výkyvmi bez akýchkoľvek logických základov.
Týka sa to všetkých energetických komodít, čiže elektriny, plynu i ropy?
Nie. S ropou sa obchoduje celosvetovo, pretože je veľmi jednoduché prepraviť ju. A tak nie je problém vyťaženú ropu nakúpiť v Amerike a spotrebovať ju v Číne, ktorá bude rásť aj naďalej. Navyše aj vyspelá ekonomika dokáže spotrebovať drahú ropu – autá sa stali súčasťou životov prakticky všetkých ľudí. Čiže nenastane rapídny pokles dopytu, ktorý by znížil cenu. Elektrina a plyn sa však predávajú najmä na lokálnych trhoch. Navyše najnovšie správy hovoria, že spotreba elektriny prestáva rásť.
Znamená to, že by sme sa mohli dočkať lacnejšej elektriny?
Nemyslím si, že cena elektrickej energie môže zásadne klesať. Skôr očakávam udržiavanie súčasných cien. V budúcnosti môže, a to aj bez rastúcej spotreby vzrásť, ak dôjde k ďalšiemu nákladnému rozširovaniu alternatívnych zdrojov na úkor jadrovej alebo tradičnej fosílnej energie.
Keďže ľudia vo veľkom zatepľujú, klesá aj spotreba plynu. Ten by mohol v dlhšom časovom období zlacnieť?
Plyn nedokáže plynulo reagovať na pokles spotreby. Ložiská, z ktorých sa plyn ťaží, totiž nie je možné operatívne zatvárať a otvárať. Ak sa totiž raz zavrú, musia zostať odstavené dlhšie obdobie. Takže prebytky časom môžu zraziť ceny plynu, čo bude potešiteľné pre krajiny, ktoré majú veľa plynových elektrární. Na druhej strane odklon od jadrovej energie v niektorých krajinách Európy vyvolá budovanie nových plynových elektrární, čím dopyt po plyne porastie. Otázku ceny tak rozsekne odpoveď, či zvýšený dopyt po plyne po zvýšení počtu plynových elektrární bude presahovať úspory plynu, ktoré prídu z racionálnejšieho správania sa v sektore priemyslu a domácností.
Marek Senkovič (38)
V roku 1997 vyštudoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave – fakultu zahraničného obchodu. V rokoch 1997–2005 pracoval na rôznych pozíciách v divízii investičného bankovníctva a treasury v Istrobanke, kde bol 2 roky aj členom dozornej rady. Prednášal tiež v Inštitúte bankového vzdelávania pri NBS. Od roku 2006 pôsobí v Slovnafte ako poradca generálneho riaditeľa a súčasne hlavný ekonóm spoločnosti.