Dnes prednáša politológiu. „Ak by sa bývalý režim nezrútil 17. novembra, tak sa určite zrúti o mesiac alebo dva neskôr,“ tvrdí profesor Oskar Krejčí.
Ako prvý z Adamcovho okolia ste nadviazali kontakt s iniciatívou Most, s hudobníkom Michaelom Kocábom a novinárom Michalom Horáčkom. Ako si spomínate na spoluprácu?
Iniciatíva Most predstavovala inteligentnú ponuku vyriešiť dramaticky sa vyvíjajúcu krízu bez krvi. V skutočnosti sa stala mostom na odovzdanie moci. Na začiatku však malo ísť o kompromis. Napríklad Kocáb hovoril o tom, že Václav Havel je za zachovanie socializmu. Možnože v tej chvíli aj bol, ale prevratný vývoj v stredovýchodnej Európe a vlastné záujmy ho zákonite hnali iným smerom.
Prečo sa vlastne Adamec tak dlho bránil tomu, aby v delegácii Občianskeho fóra bol aj Havel? A čo ho nakoniec primalo zmeniť názor?
Tvrdiť, že Adamec odmietol stretnutie s Havlom, je ukážka, ako sa z politiky stávajú účelové legendy. Zloženie delegácií na prvú schôdzku bolo predmetom dohody. A v dohovorenej delegácii Občianskeho fóra Havel nebol, dokonca ani nepadla požiadavka, aby v nej bol. Keď potom pred Úradom vlády Havel vystúpil z auta, išiel sa Adamcov poradca a Kocáb spýtať premiéra, či by mohol Havel v delegácii byť. Adamec odpovedal: „To by mi strana neodpustila…“
Čo tým chcel povedať?
Netreba zabúdať, že išlo o prvú schôdzku vlády a opozície, že bolo tesne pred zasadnutím Ústredného výboru KSČ, že všetky silové štruktúry vtedy riadil aparát strany, nie vláda. Ak sa mal politický systém zmeniť bez násilia, muselo všetko prebiehať postupne. Keď sa Adamcov poradca vrátil pred Úrad vlády, povedal Havlovi, že „hore sa chodí po dvoch, nie ôsmich schodoch“. A Havel pochopil. Aspoň vtedy to tak vyzeralo. Potom sa však začala hodiť legenda o zlom premiérovi, ktorý odmieta dialóg. A legenda o hŕstke hrdinov, ktorí v tie dni hlavou prerazili múr. Lenže ten múr už vtedy neexistoval. Monopol na revolučné zásluhy je však vstupenkou medzi vyvolených. A to je v každom režime viac, než patriť medzi zvolených.
Záznamy z niektorých rokovaní vtedajšej opozície s mocou sa zverejnili dva roky po revolúcii. Čo si myslíte o ich kvalite?
Tie sa neskracovali, sú autentické. Problém je, že z niektorých rokovaní sa záznamy nerobili a ďalšie, napríklad z rokovania medzi Havlom a generálnym riaditeľom televízie, sa hneď po stretnutí zničili.
Chýba záznam aj z takzvaného nultého rokovania, aspoň sa nezverejnil.
Tak sa dostávame k ďalšiemu problému vytvárania legiend o 17. novembri. Dnešní historici pracujú predovšetkým s dostupnými záznamami a s výpoveďami očitých svedkov. Záznamy sú neúplne a svedectvá často skresľujú skutočnosť. Nielen preto, že svedkovia zveličujú svoje zásluhy. Revolúcia je stres, ktorý ovplyvňuje schopnosť vnímať realitu. Vnímanie je narušené a upokojená situácia prisudzuje získaným informáciám iný význam. Jednoducho, osobné svedectvá sú nepresné. Preto úplnú pravdu o 17. novembri sa verejnosť nikdy nedozvie.
Existujú však archívy, to ich historici nevyužívajú?
Archívne bádanie oficiálnych historikov o 17. novembri je na nízkej úrovni. Mnohým chýba zmysel pre pomery pred rokom 1989 a medzinárodné súvislosti zmien. Biele miesta v poznaní a rozpory medzi výpoveďami svedkov potom vypĺňajú alebo osvetľujú pomocou ideológie.
Vráťme sa k rokovaniam. Aká bola Adamcova taktika? Vraj rozohral partie na niekoľkých šachovniciach. O čo mu išlo, ako túto hru zvládal a prečo ju nakoniec vzdal?
Adamec a jeho okolie mali niekoľko cieľov. Prvým bolo zabrániť tomu, aby tiekla krv. Druhým bolo zachrániť zo socializmu, čo sa ešte dalo. Tretím, ktorý vznikol až v priebehu udalostí, bolo otvoriť Adamcovi cestu na Hrad. Zabezpečiť tieto ciele si však vyžadovalo riešiť aktuálnu situáciu v rôznych mocenských väzbách – smerom k vedeniu KSČ, k Občianskemu fóru, k verejnosti a v neposlednom rade aj k Moskve. Význam týchto „šachovníc“ sa v priebehu niekoľkých dní prudko menil. Patrí medzi veľké chyby ľudí v Adamcovom okolí, že premeny tejto hierarchie zaznamenali s oneskorením.
Celú túto hru ste sledovali z Adamcovej strany. Ako ste vnímali jeho hlavného súpera Havla?
Havel sa počas rokovaní ukázal ako schopný organizátor, ktorý dokázal riadiť svoj tím, formulovať ciele a zovšeobecňovať závery z týchto rokovaní. Bol umným vyjednávačom, ktorý mal cit pre kompromis. Pre mňa ako politológa bolo zaujímavé sledovať, ako Havel po získaní moci tieto vlastnosti postupne strácal.
A Havlov tím, jeho blízki spolupracovníci?
Delegácia Občianskeho fóra mala veľmi zložitú štruktúru. V samotnom tíme boli aj veľmi emotívni ľudia bez náležitého zmyslu pre situáciu a reálne možnosti. Zároveň v ňom pôsobili ľudia ako Petr Pithart a Zdeněk Jičínský, ktorí zachovávali rozvahu a mali mimoriadne schopnosti pre realistickú analýzu. Najmä vďaka nim prebiehalo odovzdanie moci bez násilia.
Kdesi v pozadí stál aj Alexander Dubček, bolo cítiť na rokovaniach aj jeho vplyv?
Dubček bol sám vojak v poli, symbol určitej alternatívy tak voči byrokratickému socializmu, ako aj voči dominujúcemu prúdu v Občianskom fóre. Bol priam predurčený na to, aby ho vtedajší spojenci zradili.
Uprostred rokovaní Adamec odcestoval do Moskvy, aby sa stretol s Gorbačovom. Je pravda, čo tvrdil vtedy Havel svojim spolupracovníkom, že Gorbačov bol ochotný podporovať Adamca len v prípade, že zvolí politiku sovietskej perestrojky?
To len dokumentuje, že v tej chvíli si Havel kládol veľmi malé ciele, zamatová revolúcia predsa išla v skutočnosti ďaleko za hranice perestrojky. V Havlovej téze je však asi skrytá informácia od zahraničných partnerov Občianskeho fóra, že Moskva sa postaví proti použitiu sily. Adamec, prirodzene, už dávno predtým prejavoval snahu o perestrojku.
Nakoniec sa Adamcova schôdzka s Gorbačovom nekonala. Prečo?
Jeho cesta do Moskvy bola veľmi zle načasovaná. Vyvolal ju prísľub Gorbačova, že sa stretne s Adamcom medzi štyrmi očami a potom premiérovo úsilie podporí. Po prílete do Moskvy však ten istý ruský činiteľ, ktorý schôdzku sprostredkoval, dostal pokyn, aby Adamcovi oznámil, že sa stretnutie s ním neuskutoční. Gorbačov, skrátka, hodil Adamca cez palubu. Pri oslavách 10. výročia revolúcie v Prahe síce navrhol, aby Adamca pozvali na Hrad na slávnostnú recepciu, na ktorej sa sám po boku Havla zúčastnil, to však bolo jediné, čo preňho urobil.
Prečo neskôr Adamec navrhoval za premiéra Čalfu? Naozaj počítal s možnosťou, že sám sa stane prezidentom? Podľa zaužívanej federálnej praxe predsedom vlády by mal byť v takom prípade Slovák.
Áno, a to bola ďalšia z chýb Adamcovho tímu. Marián Čalfa bol lojálny úradník, z ktorého sa stál štátnik v období veľkého zlomu. To, že situáciu nezvládol ako politik, ale ako administrátor, nebola jeho chyba, ale chyba tých, čo ho do kancelárie premiéra priviedli.
Čo si myslite o sprisahaneckých teóriách novembra, že všetko zariadili tajné služby, ŠtB a KGB?
Sprisahanecké teórie sú populárne a navyše sa z nich dá urobiť pre skupinku ľudí celkom slušná živnosť. Zároveň je to nástroj, ako držať niektorých prípadných konkurentov v súťaži o moc mimo demokratickej hry. Podstatné však je, že bývalý režim zdegeneroval, stratil sociálnu aj geopolitickú oporu a pestoval samovražedne nedemokratickú kádrovú politiku. Keby sa nezrútil 17. novembra, tak sa zrúti 10. decembra, alebo o mesiac či dva neskôr Okrem iného aj preto, že spravodajské služby vtedajšej moci boli rozložené, plné frakčných bojov, odlišných záujmov aj bezradnosti.
Neexistovali nijaké scenáre prevratu?
Neverte tomu, v pražskej politike vtedy nepôsobili ľudia, ktorí by ich dokázali uskutočniť. Provládni aj opoziční politici len reagovali na situáciu, a to činmi, ktoré sa až dodatočne ukázali ako veľký úspech či veľké chyby.
Aj po šestnástich rokoch však zostávajú niektoré nezodpovedane otázky. Máte ich aj vy?
Otázok je mnoho, pri niektorých by sa dali sformulovať aj hypotetické odpovede alebo spýtať sa na to na správnom mieste. Ale načo? Aby zopár patologických kádrovákov mohlo potom škandalizovať ďalších ľudí?
Bol to prevrat alebo revolúcia?
Záleží na definícii revolúcie. Ak pre vás revolúcia znamená zmenu režimu, tak to bola revolúcia.
V dramatických novembrových dňoch roku 1989 ste zohrali nie bezvýznamnú úlohu. Ako ju vnímate s odstupom času? Prekvapil vás ďalší vývoj?
V zásade sa stalo to, čo som očakával, len priebeh udalostí bol prívratnejší. Bola smola, že nikto na Západe nepredvídal taký rozpad sovietskej ríše a chýbala diskusia o scenároch ďalšieho vývoja. V tejto situácii zvíťazili transformačné predstavy radikálnych liberálov, ktoré nezodpovedajú ani kultúre našich krajín, ani záujmom ich obyvateľov. Trúfam si tvrdiť, že takýto experiment na ľuďoch, spojený s brutálnou sociálnou diferenciáciou a likvidáciou väčšiny výroby založenej na domácom výskume a vývoji, by si v západnej Európe nedovolil nijaký politik.
Mohlo však ísť Československo nejakou vlastnou cestou?
Zamatová revolúcia opätovne potvrdila starú skúsenosť, že malé národy a štáty závisia od svojho politického prostredia. Keď pred novembrom '89 zapršalo v Moskve, bolo mokro v budove ústredia KSČ. Dnes keď zaprší v Bruseli, tak českí aj slovenskí politici sa brodia po členky vo vode. Je to nepríjemné, ale je to tak. Sme príliš malí na to, aby sme robili európske dejiny. A zároveň je zrejmé, že bez pomoci únie sa z transformačnej pasce nedostaneme. Aj preto až odstrašujúco pôsobí bezradnosť politikov únie, ktorá vyústila do neúspechu Lisabonskej stratégie a odmietnutia Zmluvy o ústave.
Čo vlastne zostalo z pôvodných ideálov 17. novembra, ako ich napĺňajú mocenské elity v nástupníckych štátoch bývalého Československa?
Sedemnásty november vyvolali dve ľudské túžby, po slobode a po vyššej životnej úrovni, takej ako bola na Západe. Pre mnohých jedincov sa tento cieľ naplnil, prinajmenšom pre mocenské elity. Rozšíriť tento zisk na ďalších občanov predpokladá, aby elity mali schopnosť precítiť potreby a problémy ostatných ľudí. Taká empatia je však asi zázrak prírody, dar, ktorý väčšina našich politikov nedostala do vienka.
Prof. PhDr. Oskar Krejčí, CSc. (57) je vedúci Katedry medzinárodných vzťahov a diplomacie na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici Prednáša teóriu medzinárodnej politiky a problematiku geopolitického postavenia krajín strednej Európy. Zároveň úzko spolupracuje s Ústavom politických vied SAV v Bratislave. Žije v Prahe, kde pravidelne uverejňuje politologické analýzy v časopise Ekonom. Je autorom 14 monografií z oblasti politológie, naposledy vydal Politickú psychológiu.