Tak znie svedectvo jedného z účastníkov diana na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí spred 18 rokov v knihe Jána Šimulčíka Čas svitania. Rok 1988 dával tušiť čas zvýšeného napätia a to najmä vzhľadom na zmeny v ostatných krajinách strednej Európy.
Tajná cirkev
Na Slovensku bola jednou z hlavných opozičných zložiek voči komunizmu katolícka cirkev. V tom sa Slovensko odlišovalo od Čiech, kde mali hlavné slovo ľudia z Charty 77. „Tajnú cirkev“ 70. a 80. rokov charakterizovala činnosť laikov. Svoju prácu sústreďovali hlavne v malých spoločenstvách študentov, rodín a detí. Vznikali najmä v Bratislave, medzi vysokoškolskou mládežou, v priebehu dvadsiatich rokov sa však rozšírili po celom Slovensku. Z tohto prostredia vyrastali neskorší tajní kňazi a aktivisti tajnej cirkvi, ktorí zohrali významnú úlohu pri vydávaní samizdatovej literatúry.
Tajná cirkev sa do roku 1982 navonok takmer neprejavovala. Až v prvej polovici 80. rokov sa jej aktivita začala prejavovať navonok a to v rôznych podobách: podpisové akcie za prepustenie väznených kresťanov, za uplatňovanie spravodlivých zákonov a za náboženskú slobodu. Tajná cirkev sa pomaly vynárala z podzemia a dávala o sebe vedieť.
Podnet k sviečkovej manifestácii
Nezávisle od diania vo vtedajšom Československu sa v zahraničí zrodila myšlienka, ktorá sa premenila na jednu z významných historických udalostí normalizácie na Slovensku – sviečkovú manifestáciu. V roku 1987 zvolili za jedného z výkonných podpredsedov Svetového kongresu Slovákov emigranta zo Slovenska Mariána Šťastného, bývalého československého hokejového reprezentanta. Chcel upozorniť na nenormálnu situáciu na Slovensku. Preto začal iniciovať prípravu medzi predstaviteľmi slovenských organizácií v zahraničí k spoločnej pokojnej demonštrácii.
Demonštrácie sa mali konať 25. marca 1988 pred československými zastupiteľstvami vo Viedni, v Bonne, Ríme, Paríži, Londýne, Berne, Austrálii, Argentíne, Ottawe, Washingtone a Bratislave. Šťastný o tomto zámere informoval aj disidentské kruhy na Slovensku, keď správu tajne poslal Jánovi Čarnogurskému.
Príprava manifestácie
Ján Šimulčík spomína, ako sa aktivisti tajnej cirkvi stretávali každú nedeľu u niekoho z jej predstaviteľov. Na jednom z takýchto stretnutí František Mikloško informoval o pripravovaných manifestáciách na Západe. Svoje vysvetľovanie zakončil slovami: „Myslím si, že by nebolo správne, keby oni protestovali a my by sme tu boli ticho.“ Organizátori tak rozhodli, medzi inými F. Mikloško, J. Čarnogurský, R. Fiby, V. Jukl, S. Krčméry, L. Stromček, E. Valovič, J. Roman, P. Murdza, či V. Ďurkovič, o usporiadaní polhodinového pokojného zhromaždenia dňa 25. marca 1988 od 18.00 do 18.30 h.
Dôležitá bola otázka, kto pripravovanú akciu oznámi úradom. (Oznámenie o sviečkovej manifestácii) Účastníci stretnutia sa zhodli na osobe Františka Mikloška, pretože Jána Čarnogurského úrady aj verejnosť vnímali viac ako politickú než náboženskú osobnosť, pričom manifestácia mala byť občiansko-náboženským prejavom.
Myšlienka spoločnej manifestácie Západu a Slovenska sa neuskutočnila podľa pôvodného plánu. Do príprav nepriaznivo zasiahla správa, že vo Švajčiarsku sa protestné zhromaždenie konať nebude (príčinou bola skutočnosť, že vo Švajčiarsku bolo treba demonštrácie ohlásiť mesiac dopredu a tamojší organizátori na to pozabudli) a ostatné komunity Slovákov sa zo solidarity pripojili. Slovenskí organizátori tak ostali vo svojej akcii osamotení.
Požiadavky manifestácie
Základnou myšlienkou celej akcie bolo rozšíriť priestor slobody. S tým boli aj spojené požiadavky, v mene ktorých sa mali občania zísť na námestí. (Výzva k účasti na zhromaždení)
Prvou požiadavkou bolo slobodné vymenovanie biskupov bez zasahovania štátu. Štát tento problém v niektorých prípadoch neriešil takmer štyridsať rokov. Okrem toho organizátori žiadali úplnú náboženskú slobodu v ČSSR, veriaci odmietali byť ďalej občanmi druhej kategórie. O tretej požiadavke – úplnom dodržiavaní občianskych práv v ČSSR – sa diskutovalo najviac. Niektorí organizátori boli proti nej, pretože nechceli, aby sa zhromaždenie považovalo za politické. Iní s ňou naopak súhlasili, pretože odmietali, aby sa manifestácia stala úzkou záležitosťou katolíkov. Aj tento tretí bod ostal nakoniec medzi požiadavkami manifestácie.
Symbolom manifestácie sa stala horiaca sviečka ako ústredný symbol prejavu občanov, ktorí žiadali svoje práva. Tento spoločný symbol mal nahradiť akýkoľvek prejav, manifestácia mala byť tichá a preto ani nepotrebovala nejakých vonkajších organizátorov.
Zákaz manifestácie a opatrenia
Obvodný Národný výbor Bratislava I listom zo 17. marca 1988 zakázal konanie manifestácie s odôvodnením, že organizátori nedokážu zabezpečiť verejný poriadok. Už od doručenia ohlásenia sa do celej veci zapojila ŠtB. Začala rozpracovávať F. Mikloška a ďalších aktivistov tajnej cirkvi. F. Mikloško sa proti zákazu manifestácie 21. marca odvolal s odôvodnením, že organizátori verejný poriadok zabezpečiť dokážu. O deň neskôr dostal prokurátorskú výstrahu, aby v prípravách nepokračoval.
24. marca bolo odvolanie F. Mikloška oficiálne zamietnuté. V tom čase už bežala príprava mimoriadnych bezpečnostných opatrení na tvrdé potlačenie zhromaždenia.
Ráno 25. marca postupne odviezli F. Mikloška, J. Čarnogurského i V. Jukla na Verejnú bezpečnosť, vypočúvali ich a zadržali. Prepustili ich až po skončení manifestácie.
Sviečková manifestácia
Zhromaždenie sa napriek tomu konalo. Po 17.00 h. sa na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave nachádzalo už asi 2 až 3-tisíc občanov. Keďže počet ľudí stále narastal, vydal náčelník operačného štábu plk. Š. Mikula pokyn uzatvoriť prístupové ulice na námestie, čím sa hermeticky uzatvorilo. Po tomto rozkaze sa už nikto na námestie nemohol dostať, v uličkách okolo námestia sa tak zhromaždilo ďalších 6-tisíc ľudí. Súčasné historické pramene udávajú, že sa manifestácie na námestí a v okolitých uliciach zúčastnilo približne 10-tisíc ľudí.
O 18.00 h. ľudia na námestí zaspievali štátnu a po nej pápežskú hymnu, začali sa modliť a postupne zapaľovať sviečky. Na námestie nasadili 250 príslušníkov polície v civile. Podľa Jána Šimulčíka ich aktivitu bolo badať už od samotného začiatku. Manifestujúcim „neznámi civilisti“ zhasínali sviečky a vyrážali im ich z rúk so slovami: „Zhasnite to, načo vám to je?“
Keďže veriaci nereagovali na výzvy, aby opustili námestie, politická komisia, ktorá sledovala dianie na námestí z okien štvrtého poschodia hotela Carlton, vydala príkaz na rozohnanie davu. Na to boli pripravené autá VB, skriňové Avie VB na odvoz zaistených a polievacie autá technických služieb. Tie už od 16.00 h. jazdili po námestí a priľahlých uličkách a vraj v rámci jarného upratovania rozstrekovali vodu priamo do ľudí.
Polícia neváhala použiť protiť ľuďom ani vodné delá.
Autá VB so zapnutými majákmi a sirénami začali prudko jazdiť po námestí a vrážať do ľudí. Príslušníci VB, ale aj civili s odznakmi, kričali na ľudí, bili ich obuškami, päsťami a tých, čo padli, kopali na zemi. Viacerých odvliekli do pripravených áut a odvážali na policajné stanice. V súvislosti s manifestáciou zadržali 141 ľudí, z toho 13 cudzích štátnych príslušníkov, medzi nimi aj zahraničných novinárov s akreditáciou na území ČSSR, ktorých museli pustiť.
Mnohí boli zranení po tom, čo príslušníci VB bezdôvodne fyzicky inzultovali zaistených, bili ich, kopali, vykrúcali im ruky, sácali ich, bili obuškami, striekali im slzotvorný plyn do očí, pripútavali ich o sedadlá. Podľa očitých svedkov príslušníci VB a ŠtB nešetrili ani starých ľudí. Podobne autá VB vytláčali ľudí aj z bočných uličiek. Po zásahu polície sa aj mnohí z prizerajúcich ľudí pridali k manifestujúcim. Tí ostali stáť so zapálenými sviečkami, niekoľko minút pred ukončením sa medzi sebou posmeľovali: „Musíme to do pol vydržať“. Nechceli nič, len pol hodiny stáť so sviečkami, vydržať do konca sa pre nich stalo symbolom víťazstva. O 18.26 h. bol vydaný príkaz použiť vodné delá. Manifestujúci zostali zo zásahu vodných diel ohromení.
Na začiatku manifestácie dal náčelník Operačného štábu pokyn pozorovať a vyčleniť najaktívnejších podnecovateľov. No zatýkali aj ľudí, ktorí stáli na námestí ako pozorovatelia. Po vyprázdnení námestia sa mohlo zdať, že je všetkému koniec. Policajné jednotky však po skončení začali druhú vlnu násilia. Autá polície chodili po chodníkoch aj mimo Hviezdoslavovho námestia a rozháňali ľudí. Podobné jednotky rozháňali ľudí pokojne čakajúcich na zastávkach mestskej dopravy. (viac v rozhovore Stromček: Chýba nám vnútorná sloboda)
| Zadržaní počas sviečkovej manifestácie (podľa veku) | ||
| Vek | Počet zadržaných | % |
| do 18 rokov | 10 | 8,4 |
| 19 – 25 rokov | 29 | 24,2 |
| 26 – 30 rokov | 22 | 18,3 |
| 31 – 40 rokov | 33 | 27,5 |
| 41 – 50 rokov | 12 | 10,0 |
| 51 – 60 rokov | 7 | 5,8 |
| 61 a viac rokov | 7 | 5,8 |
| Zadržaní počas sviečkovej manifestácie (sociálna štruktúra) | ||
| Sociálne zastúpenie | Počet zadržaných | % |
| Robotníci | 67 | 55,8 |
| Príslušníci inteligencie | 32 | 26,6 |
| Dôchodcovia | 7 | 5,8 |
| Študenti vysokých škôl | 5 | 4,2 |
| Študenti stredných škôl | 3 | 2,5 |
| Študenti učňovských škôl | 3 | 2,5 |
| Vojaci z povolania | 2 | 1,7 |
| bez pracovného pomeru | 1 | 5,8 |
| Zadržaní počas sviečkovej manifestácie (podľa miesta bydliska) | ||
| Okres | Počet zadržaných | |
| Bratislava | 81 | |
| Trnava | 11 | |
| Galanta | 3 | |
| Praha | 3 | |
| Bratislava-vidiek | 2 | |
| Dolný Kubín | 2 | |
| Košice | 2 | |
| Brno | 2 | |
| Poprad | 2 | |
| Trenčín | 1 | |
| Dunajská Streda | 1 | |
| Senica | 1 | |
| Nové Zámky | 1 | |
| Topoľčany | 1 | |
| Martin | 1 | |
| Považská Bystrica | 1 | |
| Banská Bystrica | 1 | |
| Žiar nad Hronom | 1 | |
| Spišská Nová Ves | 1 | |
| Humenné | 1 | |
| Liberec | 1 | |
Stranícke zhodnotenie
V apríli 1988 pripravili predseda vlády SSR Peter Colotka a tajomník ÚV KSS Ignác Janák Informatívnu správu o demonštratívnom zhromaždení dňa 25. marca 1988 v Bratislave pre Schôdzku predsedníctva ÚV KSČ. Jej súčasťou bola aj informácia o prijatí manifestácie oficiálnymi cirkevnými predstaviteľmi, v ktorej „ubezpečujú o serióznych zámeroch čs. orgánov k riešeniu problémov rímskokatolíckej cirkvi a veriacich, napriek snahe niektorých jednotlivcov a skupín z radov nelegálnych cirkevných štruktúr zneužiť proces prestavby…“. Oficiálni cirkevní predstavitelia „rozhodne a otvorene odsúdili demonštratívne vystúpenie 25. 3. 1988.“
Reakcie zahraničia
Reakcie západných vlád a diplomatických kruhov nenechali na seba dlho čakať. Hneď na druhý deň po manifestácii námestník britského ministra zahraničných vecí David Mellor predložil zástupcovi československého veľvyslanca protest v súvislosti so zákrokom polície. Americká delegácia na viedenskej konferencii o plnení Záverečného aktu z Helsínk vydala vyhlásenie, v ktorom odsúdila policajnú brutalitu použitú pri potlačení demonštrácie. Rakúsky minister zahraničných vecí Alois Mock vyslovil hlboké rozhorčenie nad násilným potlačením pokojnej manifestácie. Západonemecká vláda označila postup bratislavskej polície za príliš drastický. Zásah polície odsúdil aj Európsky parlament v Štrasburgu. Svetová verejnosť bola pobúrená tým, čo sa v Bratislave stalo.
Sviečková manifestácia 25. marca 1988 sa stala prejavom občianskej i ľudskej odvahy. Naznačila, že ak bude treba, dokážu si ľudia slobodu udeliť aj sami. Bola ďalšou lekciou demokracie pre komunistický štát. Tajná cirkev sa s občanmi pustila do rozhodujúceho zápasu za občiansku a náboženskú slobodu, ktorý vyvrcholil 17. novembra 1989, keď sa sloboda stala skutočnosťou. Ticho, „neoficiálny symbol sviečkovej manifestácie“, dokázalo, že keď nesie v sebe silnú myšlienku, nemôže upadnúť do zabudnutia…