Draxler: Sociálny štát nie je luxus

V bežnej európskej krajine sa tri štvrtiny sociálnych odvodov jednotlivcom počas ich života opäť vrátia, tvrdí Juraj Draxler v článku pre PRAVDU.

18.08.2006 13:17
debata

Na Slovensku sa násilne presadzuje názor, že to, čo sa u nás trochu nešťastne označuje ako sociálny štát, je komunistický výmysel. Alebo prinajlepšom akýsi luxusný nástroj na uspokojovanie morálky obyvateľstva prerozdeľovaním štátnych príjmov. Kroky vlády, ktorá sa zameriava na rozdávanie peňazí a usiluje sa to označiť nálepkou "sociálnej politiky“, k tomuto nedorozumeniu prispievajú.

Sociálny štát je mechanizmus, ktorý jednotlivcovi pomáha znižovať osobné riziko. Pri tom štát postupuje dvoma spôsobmi. Organizuje verejné poistenie (zdravotné a pre prípad nezamestnanosti) a núti občana sporiť si na dôchodok, o čom sa na Slovensku neprávom hovorí iba v súvislosti s kapitalizačným pilierom penzijného systému.

Verejné poistenie je žiaduce v prípadoch, kde trh môže fungovať len nedostatočne alebo zlyháva úplne. Ako negatívny príklad môžu poslúžiť Spojené štáty, kde veľkú časť zdravotného poistenia ponechávajú na trh. V dôsledku toho USA vydávajú na zdravotníctvo dva razy toľko (14 percent hrubého domáceho produktu) ako bežná európska krajina. Vyše 40 miliónov ľudí tam však poistku nemá. Polovica všetkých prípadov prepadu do chudoby ide práve na vrub neschopnosti splácať horibilné zdravotné náklady. Byť chudobný a zároveň dostať ,,drahú" chorobu je v USA katastrofálna kombinácia.

Štátom nútené prerozdeľovanie osobnej spotreby, teda sporenie na dôchodok, je zase nevyhnutné, pretože ľudia závislí iba od platu si jednoducho sami na dôchodok dostatočne nenasporia. Sporenie počas celého života predstavuje veľa komplikácií, ktoré prinášajú v takom dlhodobom horizonte v súťaži s ostatnými členmi spoločnosti o udržanie životného štandardu aj veľa neistôt. Tento druh kolektívnej dilemy uspokojivo rieši zavedenie verejného dôchodkového systému.

V bežnej európskej krajine sa tri štvrtiny sociálnych odvodov jednotlivcom počas ich života opäť vrátia. A to ako hradenie zdravotných nákladov, dávok v nezamestnanosti či ako dôchodky. Iba štvrtina výdavkov tvorí skutočné znovurozdelenie. Ani to si však nemožno predstavovať ako straty pre určitých (bohatších) členov spoločnosti. Je však lacnejšie všetkým zabezpečiť určitý štandard zdravotnej starostlivosti, ako mať hospodárske straty v dôsledku epidémií. Je lacnejšie dať zopár korún navyše tým, ktorí sú pod hranicou chudoby, ako vydávať peniaze na boj proti kriminalite.

Toto je teda sociálny štát. Často však býva zle nastavený, takže svoje funkcie plní nedostatočne. Zlepšenia sú potrebné, keď dôjde k zmene podmienok – vo výkyvoch ekonomiky, v štruktúre hospodárstva či pri demografických zmenách. Vždy však ide iba o prispôsobenie sa novej situácii. Sociálny štát nie je luxus. Bez neho sa moderná ekonomika nezaobíde.

Juraj Draxler

Autor je výskumný pracovník Centra pre európske politické štúdie v Bruseli

debata chyba