Maďarsko zachvátili nepokoje, Poľsku hrozia predčasné voľby, na Slovensku vláda mení reformy a Česko bojuje s volebným patom. Čo sa deje s reformnými krajinami visegrádskej štvorky dva roky po vstupe do Európskej únie?

Je to trochu paradox. Ak odhliadneme od Maďarska, tak ekonomická situácia v troch zvyšných krajinách je veľmi dobrá. Hospodárstvo rastie tempom okolo 5 až 6 percent ročne, inflácia je nízka, zvyšuje sa osobná spotreba aj príjmy. Zároveň však vo všetkých krajinách možno pozorovať určité rozčarovanie z doterajšieho priebehu politického a ekonomického vývoja. Spoločnosť je rozdelená na dva tábory - tých, ktorí zo zmien profitovali, a iných, ktorí stratili. Ani nie v absolútnom, ale v relatívnom porovnaní.

Vznikli teda veľké rozdiely medzi ľuďmi?

Najmä v Maďarsku a v Poľsku je príjmová diferenciácia veľmi vysoká. Napríklad podľa posledného prieskumu Eurostatu sú rozdiely v príjmoch v týchto dvoch krajinách väčšie, ako vo Veľkej Británii, ktorá v rámci Európskej únie vedie.

Prišla na ľudí únava z reforiem?

Kombinácia ekonomických a politických faktorov vedie k tomu, že vlády nie sú stabilné. Medzi ľuďmi zároveň rastie pocit frustrácie a rozčarovania z ekonomických reforiem. Veľmi na to vplýva aj nezamestnanosť. Hoci v posledných dvoch rokoch napríklad v Poľsku alebo na Slovensku miera nezamestnanosti poklesla, stále je to veľmi závažný problém.

Čo čaká tieto krajiny ďalej?

Naďalej očakávame v regióne (okrem Maďarska) silný ekonomický rast okolo 4 až 5 percent ročne. Rast budú pritom ťahať najmä zahraniční investori, ktorí prišli v posledných piatich rokoch. Aj vďaka nim sa hospodárstvo v krajinách ozdravilo a zmodernizovalo. Pomohli získať nové trhy, nielen v západnej Európe, ale aj v Rusku a na Ukrajine. Silnou konkurenčnou výhodou regiónu bude aj naďalej kvalifikovaná a pomerne lacná pracovná sila v porovnaní so západnými krajinami. Odbúravanie rozdielov v mzdách a v príjmoch je dlhodobý proces.

Dokedy sa budeme môcť na tieto výhody spoliehať?

Podľa našich odhadov možno hovoriť o stredno- až dlhodobom horizonte. Povedzme 10 až 15 rokov, možno aj dlhšie. Rozdiely medzi príjmami západných a východných krajín sú ešte stále obrovské a nedá sa predpokladať, že by sa do desiatich rokov v priemere vyrovnali. Okrem toho sú tu ešte regionálne rozdiely vnútri štátov.

Nie je už vhodný čas na to, aby sa vlády začali orientovať smerom k vedomostiam a znalostnej ekonomike?

To je jedno z dôležitých odporúčaní. Výdavky na školstvo a investície do vedy a výskumu sú v desiatke nových členských štátov únie veľmi nízke. Konkurenčná výhoda, teda lacná, ale najmä kvalifikovaná pracovná sila, by sa preto mohla postupne vytratiť. Vzdelanie, veda a výskum by mali byť jednou z hlavných priorít politiky vlád v týchto krajinách.

Môže ich postavenie zmeniť vstup Bulharska a Rumunska do Európskej únie 1. januára?

Už dlhší čas pozorujeme presun výroby či investícií nielen v rámci EÚ, teda zo západu do nových členských krajín, ale aj ďalej na východ. Bulharsko a Rumunsko sa v posledných dvoch-troch rokoch stali veľmi atraktívnymi krajinami pre zahraničných investorov. Mzdové náklady sú tam oveľa nižšie, ako napríklad na Slovensku alebo v Maďarsku. Presun výroby náročnej na prácu sa týmto smerom už uskutočnil napríklad v odevnom, obuvníckom či nábytkárskom priemysle. Preto je dôležité, aby sa desať členov, ktorí do únie vstúpili v roku 2004, špecializovalo nie na výrobne náročné odvetvia, ale aby investovali do vedy a výskumu a udržali si konkurenčnú schopnosť.

Investori, ktorí ponúkajú menej kvalifikovanú prácu, ale prídu do regiónu s vysokou nezamestnanosťou, sú podľa vás pozitívom? Aj napriek tomu, že sa napríklad po piatich rokoch zbalia a presunú ďalej na východ?

Iste. Netreba obmedzovať nijaké zahraničné investície, ktoré vytvárajú pracovné miesta. Ak však chce krajina robiť nejakú stredno- až dlhodobú politiku rozvoja, musí myslieť nielen na najbližšiu budúcnosť, ale desať aj viac rokov dopredu. Špecializovať sa iba na lacnú pracovnú silu v regióne, akým je Európa, zrejme nemá význam. Pretože konkurovať Číne, Indii, Pakistanu, Vietnamu iba na základe nízkych mzdových nákladov nemá budúcnosť.

Má teda zmysel takých investorov lákať stimulmi?

Stimuly poskytujú všetky krajiny a konkurujú si navzájom. V štúdiách, ktoré analyzujú motívy investorov pri výbere lokality, sa ukazuje, že investičné stimuly nie sú kľúčovým faktorom pri rozhodovaní. Čoraz väčšiu váhu má existencia kvalifikovanej pracovnej sily, dobrá infraštruktúra. Ak krajina poskytne investorovi napríklad iba daňové prázdniny, riskuje, že sa po ich vypršaní zbalí a odíde.

Politická situácia, ktorá vznikla v regióne po voľbách, je následok únavy ľudí zo zmien?

Je pravda, že v posledných 15 rokoch krajiny uskutočnili celý rad významných politických a ekonomických reforiem. Také niečo by sa na Západe v podobnom časovom úseku nedalo uskutočniť. Plusy a mínusy reforiem sa pritom nerozdelili rovnomerne. Niektoré skupiny obyvateľstva minimálne relatívne stratili, iné zase získali. Treba však spomenúť aj rozčarovanie ľudí nad politikou. Miera korupcie je stále pomerne vysoká, nefungujú justičné orgány a súdy pracujú veľmi pomaly. Reforma v oblasti štátnych inštitúcií sa tiež čiastočne uskutočnila, ale pokroky v nej boli oveľa menšie, ako v ekonomických reformách. A to je do určitej miery aj problém generačný a mentálny. Myslenie ľudí sa mení oveľa pomalšie, než zavedenie nejakej ekonomickej reformy či privatizácia podniku.

Nedržal krajiny nad vodou cieľ vstupu do EÚ?

Čiastočne áno. Pred rozšírením boli krajiny pod určitým tlakom. Únia striktne kontrolovala pokrok v zavádzaní európskej legislatívy. Tento tlak po vzniku dvadsaťpäťky poľavil, ale nevnímal by som to ako najdôležitejší faktor. Spoločenské problémy oveľa viac vplývajú na rozčarovanie ľudí, čo sa prejavilo na výsledku volieb.

Ale vlády boli pred vstupom do únie viac motivované robiť reformy a po ňom akoby poľavili...

Iste, urobilo sa toho dosť, ale stále zostáva mnoho zmien, ktoré treba uskutočniť. Týkajú sa najmä prípravy na prijatie eura. Ten proces si vyžiada ďalšie reformy a veľké úsilie centrálnych bánk, vlád, ale aj informačnú kampaň. Všetky krajiny čakajú reformy verejných financií a s tým spojené zmeny v zdravotníctve, školstve a v penziách. Situácia v Maďarsku pritom jasne ukazuje, aké ťažké je tieto veci presadiť pre politické strany, ktoré zvyčajne myslia iba na najbližšie voľby.

Len nedávno mala desiatka nováčikov ambiciózne plány na prijatie eura. Postupne od nich štáty upúšťajú. Kedy by mohli reálne zaviesť spoločnú menu?

K vyhláseniam a doterajším termínom sme boli veľmi skeptickí. Plány Poľska či Maďarska zaviesť euro v roku 2007 či 2008 spred piatich rokov boli nerealistické. Ďalšou otázkou je, či je čo najrýchlejšie zavedenie spoločnej meny ekonomicky výhodné pri takých rozdieloch v reálnej a nominálnej konvergencii. Posudzuje sa síce len tá nominálna miera konvergencie ako inflácia či rozpočtový deficit, ale nemenej dôležité je aj priblížiť sa životnej úrovni v eurozóne. Oba tieto ciele sa pritom niekedy nedajú plniť naraz. Najmä v krátkodobom horizonte.

Čo by znamenal unáhlený vstup do eurozóny?

Zabrzdenie reálneho približovania sa západnej Európy. Mohlo by sa stať aj to, že krajina vyvinie mimoriadne úsilie na splnenie maastrichtských kritérií a o rok, dva vyskočí deficit rozpočtu napríklad na šesť či viac percent. To sa stalo v Grécku a Taliansku.

Čiže kritériá sa nesplnia udržateľným spôsobom...

Presne tak. Aj keby sa prijatie eura malo oddialiť o nejaký čas, dôležitejšia je dlhodobá udržateľnosť zavedených reforiem.

Ak by nebola hranica deficitu stanovená na tri percentá, nebola by rozpočtová obozretnosť v nových členských krajinách voľnejšia?

Otázka je, či práve tri percentá majú zmysel. Krajiny, ktoré vychádzajú z nižšej hospodárskej úrovne a rastú rýchlejšie, si podľa niektorých ekonomických teórií môžu dovoliť vyšší schodok. Práve preto, že rastú rýchlejšie, potrebujú modernizovať infraštruktúru, investovať do vzdelania atď., pričom tieto investície sa financujú zo štátneho rozpočtu. Je preto otázne, či zotrvávať na rigidných maastrichtských kritériách.

Nebojíte sa, že ak by rozpočtové hospodárenie bolo uvoľnenejšie, peniaze by sa nemíňali na vedu a výskum, ale priamo na spotrebu?

Je to riziko. Určite je pre politikov populárnejšie zvýšiť prídavky na deti či penzie, ako dať peniaze do výskumu.

V konečnom dôsledku musia teda všetky tieto krajiny pokračovať v reformách, aby v globálnej konkurencií obstáli?

Iná cesta nie je. Treba sa však zamyslieť nad tým, akými dávkami reformy uskutočňovať. Musí sa pritom brať ohľad na celkovú hospodársku situáciu a nezabúdať na tých, ktorí z reforiem až tak ťažiť nebudú. Ide napríklad o ľudí s malou alebo vôbec nijakou kvalifikáciou či národnostné menšiny.

Ako sa bude zvyšovať životná úroveň v nových krajinách únie?

Podľa našich posledných odhadov sú noví členovia v priemere na 50-percentnej úrovni európskej dvadsaťpäťky. Ide o reálne porovnanie HDP na obyvateľa podľa parity kúpnej sily. V rámci toho však panujú veľké národné aj regionálne rozdiely. Napríklad Slovinsko dosahuje viac ako 80 percent priemeru EÚ, čo je na rovnakej úrovni ako Grécko a o čosi menej ako Portugalsko. Slovensko je niekde pod 60 percentami európskeho priemeru. O desať rokov by iba Slovinsko malo dosiahnuť priemer EÚ 25. Ostatné krajiny budú stále pod priemerom, Česko napríklad o 10 percent a Slovensko o 30 percent.

Čiže odhady na začiatku transformácie, že zmeny budú trvať najmenej tri desaťročia, boli správne?

Áno, boli. Ale napríklad v 90. rokoch, keď sa začínali zmeny napríklad v Česku, niektorí ekonómovia tvrdili, že krajina sa za desať rokov dostane na úroveň Rakúska. To bol, samozrejme, nezmysel, ale niektorí ekonómovia a politici to hovorili. Samozrejme bola časť obyvateľstva, ktorá im verila. No a teraz vidia, že to tak nie je a sú rozčarovaní.

Aké dôležité je teda, čo ľuďom politici hovoria, aké signály vysielajú? Povedzme vyhlásenia ako dvojnásobné platy...

Politici by si mali uvedomiť, že majú obrovskú spoločenskú zodpovednosť. To, čo verejne vyjde z úst premiéra či politika, má veľkú váhu, a preto by to malo byť podložené faktami. Výroky by nemali slúžiť iba na získanie krátkodobej popularity pred voľbami. Samozrejme, že politici sú odkázaní na rady expertov. Preto je potrebná kvalitná analýza, musia sa hľadať alternatívne názory. Ekonómovia nemajú jednotný názor na prognózy vývoja do budúcnosti či hospodársku politiku štátu. O týchto veciach musí prebehnúť fundovaná vedecká diskusia a politik si nakoniec musí zvoliť to, čo považuje za najreálnejšie.

Politici na Slovensku sľubujú znižovanie cien elektriny, plynu, pohonných hmôt. Nevyvolávajú tým dojem, že štát je stále tým, kto môže určovať ceny?

Iste. Najmä pri energiách sa predsa ceny tvoria na svetových trhoch. Podstatnú časť ceny, napríklad pri nafte a benzíne, však tvoria dane. Tu má štát priestor na ovplyvnenie konečnej ceny pre spotrebiteľov.

Ako vníma Rakúsko novú situáciu na Slovensku po voľbách. Dá sa pozorovať opatrný postoj vzhľadom na to, že bola zrušená privatizácia letiska?

Diskusia na túto tému prebehla, ale nebola príliš intenzívna. Rakúsko iste nebolo nadšené rozhodnutím zrušiť privatizáciu bratislavského letiska, ale nejaká vážna diskusia okolo toho nebola. Dôvodom je možno aj to, že privatizácia takých strategických objektov či podnikov je v každej krajine veľmi citlivou témou. V Rakúsku sa tiež pred dvadsiatimi rokmi horlivo debatovalo o tom, či vôbec privatizovať napríklad Voestalpine alebo banky. Predať niečo do zahraničia nie je nikde populárne a politici to niekedy zneužívajú. Hospodárstvo je však v súčasnosti globalizované a podniky potrebujú väčší kapitál, zahraničných partnerov atď. Bez toho to nejde.

Nová slovenská vláda potvrdila záväzok zaviesť euro v roku 2009. Vďaka tomu obmedzila možnosti investovať do sociálnych programov. Myslíte, že to bolo správne rozhodnutie?

Podľa mňa to bolo predčasné rozhodnutie. Rovnako vstup do mechanizmu ERM II bol unáhlený. Ukázalo sa, že v mechanizme výmenných kurzov by kandidáti na vstup do eurozóny mali byť len minimálne vyžadované obdobie, teda dva roky. Slovensko tam bude dlhšie a riskuje, že povedzme zahraniční špekulanti sa budú snažiť testovať úsilie centrálnej banky udržať kurz v stanovenom pásme.

Pobyt v "čakárni na euro" však zároveň limituje možnosti na populistické rozdávanie peňazí.

Je to určitý disciplinárny faktor, ktorý je dôležitý.

Ak by sme teda mali zodpovednejších politikov a ekonómov, mohli byť mať voľnejšie ruky a menej pravidiel?

To je veľmi hypotetické. Čo je zodpovedný politik? Ten, ktorý sa snaží zvýšiť dôchodky? Z hľadiska penzistov áno. Iný politik sa môže snažiť znížiť deficit rozpočtu škrtaním výdavkov a obmedzením rastu miezd. Ľudia, ktorých sa to dotkne, ho budú považovať za nezodpovedného a, naopak, Európska centrálna banka ho bude uznávať. Zodpovednosť nie je ekonomický termín.

Existuje optimálne rozdelenie nákladov na transformáciu, ktorou bývalé komunistické krajiny prechádzajú, alebo je to otázka individuálnej politiky a spoločnosti?

Medzigeneračný problém existuje všade a ako sa s ním vyrovnať, je na rozhodnutí politiky. Fakt je, že mladá generácia, ktorá v súčasnosti začína pracovať, má do budúcnosti vyhliadky, že pôjde do penzie oveľa neskôr, ako terajší dôchodcovia. Zároveň ich penzia zo štátnych zdrojov bude podstatne nižšia. Diskutuje sa aj o zavedení školného, s čím mám ja osobne problém. Zodpovednosť štátu by mala byť v tejto oblasti primárna.

Vyjadrili ste sa viac ráz, že rovná daň nie je jediný úspech Slovenska. Zavádzali by ste teda rovnú daň v transformujúcej sa krajine?

Milionársku daň nepokladám za ekonomicky zmysluplnú. Pretože jednak je to populistický argument a zároveň do celkového objemu štátneho rozpočtu neprinesie veľa peňazí. Pri rovnej dani vidím dva problémy. Jednotná sadzba pri všetkých druhoch daní podľa mňa nie je správna. Pretože daňový systém by nemal plniť iba rozpočtovú funkciu, ale aj sociálnu a rozdeľovaciu. Preto by mali byť sadzby pri rozdielnych druhoch príjmu odstupňované. Potom je tu aj otázka, aká vysoká by sadzba mala byť.

Polovicu vývozu Slovenska by mali onedlho tvoriť produkty automobilového priemyslu. Je to podľa vás riziko?

Ak je krajina príliš závislá od jedného sektoru, je to čiastočne nebezpečné. Odvetvie môže napríklad zachvátiť kríza. Preto by sa mala snažiť diverzifikovať. Nie je napríklad vylúčené, že cena ropy vyskočí na dvoj-, trojnásobok súčasnej úrovne, čo by malo obrovský vplyv na automobilový priemysel. Je to úspech, že sa Slovensku podarilo prilákať toľko zahraničných investorov z automobilového odvetvia, ale politici by už teraz mali uvažovať o tom, čo bude ďalej.

Ako ovplyvnili nové členské krajiny pôvodné?

Zvýšili tlak na reformy v západnej Európe. Je však ťažké izolovať ich vplyv od globálneho vývoja. Napríklad Rakúsko znížilo dane zo zisku, čím reagovalo na podobný krok v okolitých krajinách. Snažilo sa udržať si schopnosť konkurovať a atraktivitu pre investorov.

Je zmena pozitívna, alebo poškodzuje tradičný systém?

Je to problematické. Hovorí sa tomu "race to the bottom", teda predháňanie sa v znižovaní daní. Keď Slovensko zaviedlo 19-percentnú rovnú daň, Česi začali hovoriť o 15-percentnej sadzbe a padali aj nižšie čísla. Kam to však v konečnom dôsledku povedie, nie je známe. Nominálna sadzba dane, či už je to 19 alebo 15 percent, je síce prvý faktor, s ktorým sa zvyčajne operuje, ale dôležité je, čo sa do zdaniteľného zisku skutočne započíta. To ukáže až ukazovateľ efektívnej daňovej sadzby. Napríklad Rakúsko, hoci má vyššiu nominálnu daňovú sadzbu, v niektorých oblastiach má efektívne nižšie zdanenie.

Aké sú rozdiely v reformách medzi Českom a Slovenskom?

Rozdiely v reformách medzi Českom a Slovenskom sa oveľa viac zdôrazňujú, než v skutočnosti existujú. Slovensko urobilo po roku 1998 nepopierateľne významné a radikálne reformy, pričom dohnalo Českú republiku. V reformnom úsilí teda rozdiely nie sú. Ani jedna krajina však doteraz skutočne nezasiahla do citlivých oblastí, ako je zdravotníctvo, školstvo či dôchodky. Hoci Slovensko zaviedlo trojpilierové sporenie na penziu a Česko zatiaľ nie, oba štáty ešte významné reformy čakajú.

Slovensko však podľa vašich prognóz napriek radikálnejším reformám dobehne úniu neskôr ako Česko. Prečo?

Vychádza to z lepšej východiskovej pozície Česka.

-------

Peter Havlik
Zástupca riaditeľa Viedenského inštitútu pre medzinárodné ekonomické štúdie pochádza pôvodne z Česka. V Prahe vyštudoval Vysokú školu ekonomickú a následne odišiel do Rakúska, kde pokračoval na Inštitúte vyšších štúdií. Vo viedenskom inštitúte pracuje od roku 1982 a zaoberá sa krajinami strednej Európy a Európskej únie.