Postup vlády v zdravotníctve ide podľa podobného scenára ako v energetike či druhom pilieri dôchodkového sporenia. Najprv sa spochybní funkcia podnikania a zisku. Potom sa vykonajú snahy získať vplyv nad nezávislým regulátorom. Navyše rétorika vlády je popretkávaná chaosom v ekonomických základoch a prepočtoch. Spoločným menovateľom tohto postupu je, že vláda nerieši skutočné problémy týchto rezortov, ale ilúziou sily sa snaží zúfalo zakryť svoju bezradnosť a averziu k slobodnému podnikaniu.
Slobodný výber zdravotnej poisťovne je jedným zo základných prvkov slovenského zdravotníctva od roku 1995. Násilné prepoistenie tzv. štátnych poistencov zasahuje do základného práva – slobody výberu. Je to podobné, ako keby vláda chcela prikázať všetkým dôchodcom (poberajúcim dôchodok zo Sociálnej poisťovne), aby museli mať peniaze len v jedinej (najlepšie štátnej) banke. Podľa vládnej logiky by zároveň všetky ženy na materskej dovolenke (poberajúce materskú zo Sociálnej poisťovne) museli nakupovať len v jednom obchode (najlepšie v štátnom).
Štát má iba naše peniaze
Ak má štát záujem, aby viac ľudí využívalo služby jeho zdravotných poisťovní, mal by tak urobiť vo férovom boji o poistenca kvalitou svojich služieb. Argument vlády, že ide o jej peniaze, a teda môže týmto poistencom poisťovňu prikázať, je od základu mylný. Štát nemá nijaké svoje peniaze. Do zdravotných poisťovní plynú odvody od 2,2 milióna ekonomicky aktívnych ľudí (v roku 2007 predpokladáme sumu 61,6 mld. Sk) a štát za svoje 3 milióny poistencov zaplatí z našich daní v roku 2007 približne 26,5 mld. Sk. Vzhľadom na to, že práve deti a seniori sú najdrahší poistenci, systém prerozdelenia zabezpečuje, že hoci štát na jedného seniora zaplatí ročne 8 976 korún, výdavky na 75-ročného dôchodcu dosiahnu ročne 38 651 Sk. Rozdiel medzi týmito vysokými výdavkami a platbou štátu vykrýva práve solidarita pracujúcich so seniormi. Štát si tak pri násilnom prepoistení tzv. poistencov štátu prisudzuje právo rozhodovať nielen o zdrojoch, ktoré platí z našich daní, ale aj o zdrojoch, ktoré odvádzame ako odvody na zdravotné poistenie. Toto vláda ľuďom zamlčala. Možno účelovo, možno z nevedomosti.
Poisťovne strážia efektívnosť
Je nespochybniteľné, že sa v zdravotníctve používajú vzácne zdroje s cieľom dosiahnuť lepšie zdravie pacienta. Ak sa však používajú vzácne zdroje (ľudská práca, lieky, technológie, zdravotný materiál, kapitál) a poskytovatelia a poisťovne sa rozhodujú medzi menej a viac nákladnými alternatívami, tak rozhodne dochádza k ekonomickej kalkulácií s cieľom dosiahnuť čo najlepší úžitok. Kategória zisku, podobne ako podnikateľské riziko, je tak prirodzenou súčasťou každého systému, zdravotníctvo nevynímajúc. Zisk dosahujú všeobecní lekári, špecialisti, lekárnici, farmaceutické koncerny, laboratóriá, distributéri a už aj niektoré nemocnice.
Odhadujeme, že miera ziskovosti farmaceutických spoločností je 14 percent, lekární a výdajní zdravotníckych pomôcok 7 percent, distribútorov liekov a zdravotníckych pomôcok 5,5 percenta a ostatných poskytovateľov a ich dodávateľov 5 percent. Podľa tohto odhadu potom celkový zisk v zdravotníctve dosiahol v roku 2005 objem 7,4 mld. Sk, čo predstavuje 10 percent z celkových zdrojov. Zdravotné poisťovne dostali plnú zodpovednosť za efektívne využitie zverených prostriedkov na nákup zdravotnej starostlivosti a zároveň právo zúčastňovať sa na zisku už existujúcom v sektore. Ostatné subjekty – farmaceutické spoločnosti, lekárenský reťazec, dodávatelia zdravotníckeho materiálu a technológií a poskytovatelia v nich – dostali rovnocenného súpera, ktorý má vysokú motiváciu kontrolovať každú vynaloženú korunu.
Zdravotné poisťovne sú dnes stabilizujúcim prvkom dnešného systému a výrazným spôsobom sa zúčastňujú na tom, že vláda splní maastrichtské kritériá na prijatie eura v oblasti deficitu verejných financií.
Zrušiť dvadsaťkorunáčky nestačí
Slovenské zdravotníctvo dnes čelí úplne iným problémom, ktoré treba riešiť. Po prvé, lieková politika sa vymyká spod efektívnej kontroly. Ani znížená DPH nedokáže tlmiť expanzívny rast cien liekov sprevádzaný miernym rastom objemov. Podiel výdavkov na lieky už v roku 2009 dosiahne 35,7 percenta, čo je úroveň pred zavedením nižšej DPH. Výdavky na lieky v roku 2009 dosiahnu až 36,2 mld. Sk a rast ich objemu pôjde na úkor ambulantnej (16,2 mld. Sk) a lôžkovej sféry (24,9 mld. Sk).
Po druhé, fakultné nemocnice sú v havarijnom stave a stoja pred akútnou potrebou reštrukturalizácie. Najväčšie z nich dosahujú stratu aj zo samotnej prevádzky. V bratislavskej fakultnej nemocnici dokonca investície (180 mil. Sk) nedosahujú ani výšku odpisov (400 mil. Sk). Nemocnice majú vysokú mzdovú náročnosť a v niektorých nemocniciach je priemerný vek technológií 10 rokov. Systém manažérstva kvality nemá zavedený ani jedna fakultná nemocnica. Navyše nadbytočné lôžkové kapacity odčerpávajú zdroje nevyhnutné na investície do zastaraných aktív. Sieť nemocníc je nevyhnutné redukovať, hoci vo výrazne inej štruktúre a geografickom rozložení, ako to navrhuje ministerstvo zdravotníctva.
Pre vládu, ktorá závisí od prieskumov verejnej mienky, bude zdravotníctvo vždy veľkým problémom. Zrušenie dvadsaťkorunáčok „smerom k ľuďom“ stačilo v roku 2006. Ďalšie zlepšovanie systému si však vyžaduje oveľa dômyselnejšie techniky a nie hrubú silu (ovládnutie úradu, násilné prepoistenie). Ale dômyselné techniky dvíhajú reputáciu, nie preferencie.
Peter Pažitný
****
autor pôsobí v Health Policy Institute