Max Stern je slávny filatelista, ktorý prežil holokaust

Kedy ste po prvý raz pocítili silný antisemitizmus?

Ako 15-ročného ma rodičia poslali do školy na priemyslovku do Viedne, kde som býval u príbuzných. Spolužiaci boli Nemci, vychádzali sme kamarátsky. Nepočul som od nich ani urážky, ani vyhrážky za to, že som židovský chlapec.

Dokonca jeden priateľ mi každú sobotu nosil učebnice z domu do školy a potom naspäť, lebo počas šábesu sa nesmú prenášať ťažké veci. Zmena normálneho života nastala rýchlo, ako keď belasé nebo zrazu vystrieda búrka. Hitlerove vojská 12. marca 1938 obsadili Rakúsko a mne sa zdalo, že v tejto krajine sa zrodil antisemitizmus zo dňa na deň.

Prečo?

Prvé ráno po obsadení Viedne som videl, ako Židov vyháňajú z domov na ulicu a nútia ich umývať chodníky. Musel som sa vrátiť do Bratislavy, ale keďže som dovtedy chodil na nemeckú priemyslovku, úrady mi nedovolili pokračovať na slovenskej. Vravel som si: Čo si teraz počnem? Začal som obchodovať so známkami. Prvý album som dostal ako 13-ročný, filatelia sa stala mojou celoživotnou vášňou.

Sprevádzala vás aj počas vojny?

Áno. Mal som vynikajúce známosti, čo mi umožnilo dostať sa k väčšiemu objemu známok, než mohli iní obchodníci alebo zberatelia. Napríklad som mal šancu kúpiť stovky bývalých československých známok, ktoré po rozbití Československa pošta prepečiatkovala na Protektorát Čechy a Morava a na Slovenský štát 1939. Vo svete bol o ne veľký záujem. Sériu štyroch pretlačkov som s jedným kamarátom predával za tisíc korún, čo bol dvojnásobok povoleného limitu. Kontrolóri nás však odhalili, posedel som si takmer jeden mesiac v Justičnom paláci.

Boli ste šikovný filatelistický podnikateľ, keď už ako mladík ste vlastnili obchod.

Lenže nebola to šťastná mladosť, pretože po vyhlásení slovenského štátu sa prijímali stále ďalšie protižidovské opatrenia. Židom sa zakazovalo nosiť zlaté prstene, vlastniť doma rádio, prišla arizácia, žiaľ aj deportácie do koncentračných táborov.

Čo sa stalo s vaším obchodom?

Mal som šťastie v nešťastí. Obchod prebrala jedna Rakúšanka, ktorá sa usadila v Bratislave, lebo sa vydala za Slováka. Mária Aignerová mi umožnila naďalej pracovať, správala sa ku mne príjemne a uvedomovala si, že ma potrebuje, lebo v známkach sa vôbec nevyznala. Keďže ako árijská osoba si ma nechala ako zamestnanca, nemusel som nosiť na oblečení Dávidovu hviezdu, čo bolo povinné označenie Žida na verejnosti.

Dostali ste výnimku z deportácií?

Patril som medzi takzvaných ekonomicky nenahraditeľných Židov. Mal som už v tom čase vybudované výborné obchodné styky so zahraničím, predával som známky do neutrálnych štátov a tunajšia vláda potrebovala cudziu menu. Na jar 1944 ma však vzali z domu policajti a poslali do tranzitného tábora do Žiliny, odkiaľ vypravovali vlaky do koncentráku v Osvienčime.

Ako sa vám podarilo vyhnúť transportu do fabriky smrti?

Jedného májového dňa gardisti nahnali Židov k železničnej trati, za ktorou bola vysoká tráva. Stál som v poslednom rade a jednoducho som si ľahol do tej trávy. Gardisti nemali psov, takže keď ostatných naložili do dobytčích vagónov, mňa nenašli. Podarilo sa mi vrátiť do Bratislavy a pokračovať v práci v obchode u pani Aignerovej. Lenže protižidovské besnenie sa iba stupňovalo, onedlho výnimky stratili platnosť. Východiskom sa stalo hľadanie úkrytu.

Skrývali sa aj vaši rodičia?

Schovali sa v obchode so zeleninou. Majiteľ im to umožnil, lenže sa bál – otec a mama boli aj s dvomi malými synmi a neuplynul ani jeden mesiac a udal ich. Všetci štyria potom zahynuli v Osvienčime.

Vy ste sa kam skryli?

Mal som sériu úkrytov. Najprv spolu s dvomi Židmi a jednou Židovkou priamo pod strechou bratislavskej Reduty. Terajšia budova Slovenskej filharmónie slúžila ako kino. Pomohol nám premietač Alfonz Drobný. Poskytol nám túto skrýšu, nosil nám jedlo a vodu. Každý večer, keď sa premietalo, sme pozerali film spoza závesu na balkóne kinosály. Jedného dňa sme sa v Redute museli premiestniť, lebo Nemci večer chystali slávnosť, na ktorú mal prísť aj vodca tunajších Nemcov Franz Karmasin.

Kam ste sa presunuli?

Drobný mal strach, že Nemci prehľadajú budovu z bezpečnostných dôvodov. Poslal nás do šachty s malým otvorom. Bola vysoká len pol metra, plná prachu schopného zadusiť človeka. V decembri 1944 sme v Redute prečkali aj nálety na rafinériu. Mali sme obrovské šťastie, lebo na strechu spadla bomba, ale nevybuchla, zakliesnila sa medzi hradami. Gestapo však Drobného zatklo a naša skrýša sa stala minulosťou.

Prečo ho chytili?

Išiel po ulici s košom plným potravín, čo bývalo podozrivé. Na výsluchu ho zmlátili a prinútili prezradiť, koho a kde skrýva. Nemcom sa však hneď nepodarilo vylomiť dvere na našom úkryte, tak sme mali čas utiecť z Reduty. Vystriedali sme dve miesta, kde dobrotiví ľudia skrývali Židov. Keď sme mali úkryt v jednom klube, strážnik začul v noci púšťať vodu a podal udanie. Prišli si po nás. Dostal som sa do zberného tábora v Seredi a stadiaľ do koncentráku v Sachsenhausene.

Ako vyzeral prvý deň v na tomto mieste hrôzy?

Prestal som pre Nemcov existovať ako človek s menom, označili ma číslom 125¤525. Nových väzňov nahnali na apelplac. Boli s nami aj zajatí partizáni, v prednom rade stál dokonca kňaz. Veliteľ mu vytrhol z ruky ruženec a rozdupal ho. Farár sa snažil odtiahnuť jeho nohu, aby pozbieral zvyšky a Nemec mu revolverom vzápätí strelil do hlavy.

Zo Sachsenhausenu ma v jednej skupine väzňov previezli do Lichtenrade, čo bol menší tábor spadajúci pod hlavný. Tam sme museli Nemcom stavať bunkre a zátarasy – Sovieti a ich západní spojenci už nezadržateľne smerovali k víťazstvu vo vojne.

Je známe, že väzenská strava bola mizerná. Dalo sa z nej vôbec prežiť?

Ráno 100 gramov chleba a večer tanier polievky. Ten kúsok chleba znamenal život.

Dokedy ste zostali väzňom?

Blížil sa koniec vojny, ale Nemci sa nevzdávali. Ani boja, ani ovládania väzňov a ich vraždenia. Bol 22. apríl 1945, keď nariadili evakuáciu koncentráku v Sachsenhausene. Vydali sme sa na pochod smrti. Pri odchode z tábora každému nasypali do jednej ruky trochu múky a do druhej dali lyžicu uhorkového šalátu. Boli sme vysilení, vyhladovaní. Kto nevládal kráčať ďalej, kľakol si a Nemec ho zastrelil.

Do konca života nezabudnem, ako esesák vytiahol zbraň a väzňovi odstrelil časť hlavy – skočil z kolien na nohy a bežal zopár metrov, než o niekoľko sekúnd zomrel. Príbehy z pochodov smrti sú strašné – jeden známy, čo prežil holokaust, mi hovoril, že väzni počas cesty museli piť vlastný moč, lebo sa nedostali k vode. V našom pochode si niektorí väzni upravili hliníkové lyžice, aby nimi vykrajovali kúsky mäsa, keď sme natrafili na kone, ktoré zahynuli počas náletov.

Kedy ste sa dočkali slobody?

Bolo to 7. mája 1945, keď sme sa nachádzali v lese. Po prebudení sme zistili, že nemecké stráže zmizli. Vykročili sme k ceste a zbadali konvoj postupujúcich sovietskych tankov. Zastavili sme ich, vojaci nás vzali do nemocnice, keďže sme trpeli týfusom a bolo nás treba odvšivaviť. Po niekoľkých dňoch sme sa zotavili a vydali sa na cestu domov.

Vrátili ste sa k známkam?

V prvom rade som sa musel vrátiť k normálnemu zmýšľaniu, zmieriť sa, žiť s tým, že v koncentrákoch zahynulo viacero mojich príbuzných. Vo filatelii som pokračoval. Vrátil som sa do obchodu, ktorý po arizácii riadila pani Aignerová. Odišla z neho preč, rozišli sme sa v dobrom. Jazdil som obchodovať do Viedne a do Budapešti.

Jeden známy, ktorý pracoval v kontrarozviedke, mi navrhol, aby som stadiaľ nosil informácie. Napríklad, koľko je tam sovietskych tankov a podobné veci. Dostal som krycie meno Bratislava 318. Keďže moja cesta bola vopred ohlásená, vyhol som sa hraničnej kontrole a voľne som prenášal veľa cenných známok. V povojnovom biznise som však utrpel aj dve veľké straty.

Čo sa stalo?

Veľké obchodovanie je vždy o veľkých peniazoch. Zoznámil som sa s vynikajúcim tenistom a hokejistom Jaroslavom Drobným, synovcom spomínaného pána Drobného z Reduty. Potreboval som dostať zo Švajčiarska 10-tisíc amerických dolárov. Podujal sa na to, lenže jeho hokejoví spoluhráči si tam nakúpili veľa drahých vecí, tak ich na colnici dôkladne kontrolovali. Drobnému našli doláre a hodili ho za mreže. Stratil som nielen tieto peniaze, ale ešte som musel draho podplácať, aby sa dostal na slobodu. Veď to bol príbuzný môjho záchrancu z Reduty.

V čom spočívala druhá strata?

Jazdil som z Budapešti domov cez hranice, kde Maďari nemali colnicu. Ráno tam nebola, večer už áno… Prevážal som dva kufre plné známok. Vykonali kontrolu a tieto filatelistické cennosti som už nikdy nevidel.

V roku 1948 ste emigrovali do Austrálie. Príčinou bola zmena režimu?

Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa postupne môj strach zväčšoval. Manželke Eve (spoznali sme sa po vojne) som v júni povedal, že balíme radšej kufre a prekročili sme najprv hranice s Maďarskom. Tvrdili sme, že ideme na svadobnú cestu do Budapešti. Boli sme vtedy nedávno zosobášení. Po rôznych peripetiách sme sa v júli dostali do Austrálie. Začínal som vlastne odznovu a už dlhé roky vlastním svetoznámu filatelistickú firmu nesúcu moje meno.

Podľa hlasu v telefóne ste na svoj závideniahodný vek v dobrej kondícii.

Každý pracovný deň chodím do firmy na deväť hodín. V roku 2000 ma veľmi potešilo, keď som dostal od šéfa Viktórijskej futbalovej federácie list, ktorý mi priznáva, že som najstarším registrovaným hráčom tohto združenia. Žiaľ, zo života sa už nemôžem tešiť spolu s mojou vzácnou manželkou.

Eva zomrela – 25. januára 1995. Po dlhých rokoch som si vtedy kládol rovnakú otázku tak ako kedysi ako väzeň v koncentráku, či má zmysel ešte žiť. Počas vojny to bol skôr pud zvieracej sebazáchovy a po jej smrti výsledok hlbokej náboženskej viery v mojej rodine.