Škoda každého strateného talentu

Navyše v celej svojej pracovnej kariére ani raz nezmenil zamestnávateľa – aj v krízových časoch zostal verný Slovenskej akadémii vied a jej Ústavu experimentálnej endokrinológie. V ňom sa podnes venuje tomu istému – výskumu porúch v hormonálnej činnosti žliaz s vnútornou sekréciou. A predovšetkým za objavné poznatky získané v tomto bádaní prevzal pri vstupe do nového roku z rúk prezidenta republiky najvyššie štátne vyznamenanie – Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Vy ste ešte zažili krágľovanie endokrinológie ako buržoáznej pavedy?
Áno, v časoch mojich medicínskych štúdií začiatkom 50. rokov minulého storočia ju vyhlasovali za takú, podľa sovietskeho vzoru, aj u nás.

Ale mali ste ju v študijných osnovách?
Samozrejme, že áno, endokrinný systém, ktorý tak významne ovplyvňuje celý ľudský organizmus, sa nedal jednoducho obísť alebo zamlčať. Nevyučoval sa však samostatne ako osobitný odbor, ale iba v rámci vnútorného lekárstva.

Prečo, preboha, paveda, a k tomu ešte buržoázna? Čo sa jej vyčítalo?
Išlo o dobovú ideologickú nálepku. Jedným z dôvodov odsudzovania endokrinológie ako samostatnej medicínskej a vedeckej disciplíny bolo podceňovanie významu hormónov. Vraj aký zvláštny regulačný systém na riadenie organizmu prostredníctvom hormónov, keď túto úlohu predsa spoľahlivo plnia nervy? Podľa dobovej predstavy existoval jeden jediný regulačný systém – nervový, lebo všetko ovládal mozog.

Endokrinologický výskum sa začal v bývalom Československu už pred druhou svetovou vojnou?
Samozrejme, predsa Československá endokrinologická spoločnosť vznikla v roku 1937 a založil ju veľký lekár a vedec, profesor Josef Charvát.

Jeho portrét dominuje vo vašej pracovni.
Poznal som ho a obdivoval. Bol nielen múdry, ale aj bystrý. A tak v 50. rokoch v snahe zachrániť z endokrinolo­gického výskumu, čo sa len dalo, našiel akési kompromisné riešenie vo vzťahu k mocensky presadzovanému „nervizmu“, ktorý sa opieral o chybný výklad ináč nespochybniteľnej teórie ruského vedca I. P. Pavlova.

Čo to bol za kompromis?
Charvát prišiel s takzvanou „neurohumorálnou koncepciou“. Podľa nej nervové a hormonálne riadenie organizmu prebieha v harmonickej súčinnosti. Až neskôr sa ukázalo, že aj mozog vylučuje hormóny.

Aký mal Charvát vzťah k Slovensku?
Veľmi dobrý a vrelý. Podporoval naše úsilie v endokrinológii, držal nám palce, keď sme tu spustili metódu imunologického stanovenia inzulínu, hoci sme tým vlastne predbehli české výskumné pracoviská.

Vráťme sa však ešte na chvíľu späť. Kedy ste sa rozhodli pre cestu výskumníka – už na medicíne?
Áno a rozhodujúca pre moje ďalšie smerovanie bola od štvrtého ročníka práca v Biochemickom ústave Lekárskej fakulty UK pod vedením vtedy ešte docenta T. R. Niederlanda. Ten po návrate z pobytu v USA v ústave nositeľa Nobelovej ceny Carla Coriho zhromaždil okolo seba mladých asistentov i študentov, aby sa venovali vývoju metodík na stanovenie proteínov, cukrov a tukov v krvi pre klinické využitie.

Teofil Niederland je ďalšia legenda československej biomedicíny. Ako si naňho spomínate? Nezabudnuteľné boli najmä večerné semináre, ktoré sa začínali o siedmej večer a vyznačovali sa bohatou diskusiou k predneseným problémom s trefnými poznámkami pána docenta. Z tohto obdobia pochádza aj moja prvá publikovaná práca – v spoluautorstve – o stanovení mastných kyselín v plazme.

Čo je na tom pravdy, že práve na týchto večerných seminároch ste sa bližšie zoznámili so svojou budúcou manželkou?
Je to tak. Bola to spolužiačka a vtedy sa ešte volala Jana Karfíková a pracovala na vývoji metódy na stanovenie fosfolipidov.

Keď ste končili medicínu, boli ešte umiestenky. Do ktorej nemocnice vás posielali?
Zrejme by som skončil niekde v Rimavskej Sobote, lebo kádrový posudok som nemal najlepší a do výskumu v Bratislave sa v roku 1955 mohli dostať len absolventi so správnym pôvodom a dobre zapísaní v ČSM i KSS. Darmo som fakultu skončil s červeným diplomom, darmo Povereníctvo zdravotníctva vypisovalo na takéto miesta konkurzy…

Hneď po škole ste však zakotvili vo výskume. Ako sa vám to podarilo?
Nebyť odporúčania profesora Niederlanda, dopadnem ináč. Konkurz som vyhral, povereníctvo moju umiestenku zrušilo a mohol som nastúpiť do tohto ústavu, ktorý sa vtedy volal trocha ináč, ale už mal v názve slovo „endokrinologický“.

Koľko vás tu vtedy pracovalo?
Bol som v poradí štyridsiaty tretí prijatý, čiže pracovisko sa už radilo vo vtedajších slovenských reláciách medzi stredne veľké ústavy.

Z vášho medializovaného životopisu vyplýva, že ste sa hneď po nástupe začali venovať hormónom štítnej žľazy. Prečo práve im?
Vtedajší riaditeľ ústavu MUDr. Julián Podoba ma skutočne nasmeroval na výskum metabolických porúch pri ochoreniach štítnej žľazy. Jej hormóny totiž výrazne ovplyvňujú energetický metabolizmus, uvoľňovanie energie pri látkovej premene. A tak som začal sledovať procesy štiepenia glukózy u pacientov a pri pokusných zvieratách pri hyperteryóze a po vybratí štítnej žľazy.

Čo si má bežný smrteľník predstaviť pod pojmom hypertyreóza?
Ide o pomerne časté ochorenie, pri ktorom štítna žľaza produkuje väčšie množstvo hormónov, ako organizmus potrebuje. Prejavuje sa to zvýšeným potením, nervozitou, zvýšeným metabolizmom látok a ďalšími príznakmi. Napríklad pacient chudne, hoci prijíma dostatočné množstvo potravy. Výsledky tohto výskumu som postupne uverejnil vo švajčiarskom a v jednom škandinávskom vedeckom časopise. Zrejme zaujali pozornosť kolegov v zahraničí, lebo z týchto mojich prác hojne citovali ešte aj po dvadsiatich rokoch od zverejnenia.

Ako ste sa dostali v akademickom výskumnom ústave k pacientom?
Jeden čas, keď sa stavala nová budova ústavu, boli snahy premeniť ho dokonca na výskumnú kliniku – na prízemí malo byť lôžkové oddelenie s pacientmi – ale nestretlo sa to na kompetentných miestach s pochopením. Docent Podoba sa však usiloval, aby lekári výskumníci získali klinické skúsenosti prácou na lôžkových oddeleniach fakultných nemocníc. A tak som i ja pracoval tri roky, vždy v dopoludňajších hodinách, na I. internej klinike. Pobyt som zakončil atestáciou z klinickej biochémie.

Hoci bola hlboká totalita, dostali ste sa ako mladý vedec na dvojročný postdoktorandský študijný pobyt do Kanady. Ako to je možné?
Napriek veľkým politickým obmedzeniam pri vycestovaní do vyspelých západných štátov sa v našom ústave už vtedy presadzovala zásada, že každý skončený doktorand (vtedy ašpirant) by mal absolvovať pracovný pobyt na medzinárodne uznávanom výskumnom pracovisku. Zakrátko po udelení vedeckej hodnosti som sa preto usiloval dostať k profesorovi B. Fieldovi do National Institute of Health v Bethesde (USA), ale stranícka organizácia bola proti.

Prečo?
Neviem.

Možno sa báli, že už sa nevrátite, že tam zostanete. Niektorí predsa ostávali?
Áno, ale bolo ich neporovnateľne menej ako tých, čo vonku ostávajú – často natrvalo – teraz. Lebo vtedy nepúšťali na zahraničné pobyty vedeckého pracovníka s rodinou. Teraz môže bez problémov vycestovať so ženou i s deťmi a málo sa nám ich do ústavu vracia.

Je to strata?
Z hľadiska ústavu i slovenskej vedy bezpochyby. Škoda každého talentu.

Proti Kanade už strana nenamietala?
Medzitým uplynuli tri roky, bol politický odmäk a mne sa podarilo získať štipendium Národného výboru pre výskum (NRC) Kanady. Povolenie na dvojročný pobyt na Biochemickom ústave McGill University v Montreale u profesora M. Saffrana som dostal skutočne bez problémov. Pokračoval som tam, okrem iného, v riešení problematiky z nášho ústavu, ktorá sa týkala istých porúch vo fungovaní nadobličiek.

Údajne ste nejaký čas pobudli aj na pracovisku ďalšej legendárnej postavy svetovej vedy – profesora Hansa Selyeho, objaviteľa stresovej záťaže?
Je to tak a z pobytu na jeho Patofyziologickom ústave v Montreale mám silné zážitky. Vládol tam vtedy prísny režim. Ráno si pán profesor sadol za malý pitevný stolík a všetkým demonštroval hlavné zmeny orgánov, ktoré sa našli u utratených zvierat z pokusov po chronickom strese alebo po podávaní hormónov. Postupne sa počet asistentov zmenšoval, po jednom sa vytrácali, až nás tam ostalo iba zopár. Ale to už boli vysvietené mikroskopy a profesor chodil od jedného k druhému a žiadal nás identifikovať orgány zvierat a popísať morfologické zmeny. Aj skúseným experimentátorom robilo problémy vidieť tam presne to, čo aj on.

Mali ste možnosť nazrieť aj do Selyeho súkromia?
Raz mesačne organizoval stretnutia s najvýznamnejšími osobnosťami endokrinologického výskumu. Profesor ich pozýval prednášať a večer sa išlo do jeho domu, kde usporiadal pre hosťa spoločenské posedenie. Pre nás mladých vedeckých pracovníkov to bola výborná škola, mali sme tam totiž možnosť pozhovárať sa so svetovými kapacitami vo svojom odbore o voľbe výskumnej problematiky alebo o metodických postupoch.

Po návrate z Kanady ste sa venovali najmä vývinovej endokrinológii a vaše špičkové výskumné výsledky pripadajú na sedemdesiate roky.
Najprv u pokusných zvierat a neskôr i u detí sme zisťovali dôsledky predčasného prevedenia mláďat na umelú výživu namiesto materského mlieka, teda skorého odstavenia od matky. V tom čase sa vyvíjal veľký tlak aj z najvyšších politických miest, aby sa matky čo najskôr vracali do pracovného procesu. Materská dovolenka trvala šesť mesiacov, deti po nej išli do jaslí a pediatrom sa to nepozdávalo. My sme sa s nimi opakovane stretávali a vypozorovali sme, že o vývoji fyziologických a endokrinných funkcií u detí sa veľa toho nevie, pretože neboli dostatočne citlivé metódy na vyšetrenie hormónov. Začali sme sa im teda venovať intenzívne.

A čo ste zistili?
Najprv u mláďat pokusných zvierat vyšlo najavo, že predčasný odstav spôsobuje prudkú aktiváciu činnosti štítnej žľazy, prechodné zníženie činnosti nadobličiek a potom v dospelosti sa prejavujúce výrazne rozdiely v odpovedi zvierat na stresové podnety. Keď sme pátrali po príčine aktivácie štítnej žľazy, tak sa ukázalo, že ju pravdepodobne spôsobuje potreba nahrádzať úbytok hormónov tejto žľazy, ktoré sa v ranom veku dodávali materským mliekom.

To sa potom potvrdilo aj u ľudí?
Neskoršie výskumy vedené kolegom Dr. Vladimírom Štrbákom v spolupráci s kolegyňami z Detskej kliniky Lekárskej fakulty UK ukázali, že v materskom mlieku sa naozaj nachádza hormón tyroxín a jeho obsah v priebehu laktácie, čiže dojčenia, kolíše.

A že materské mlieko je v tomto ohľade nenahraditeľné?
Áno, lebo v závislosti od druhu cicavcov a od potrieb toho-ktorého organizmu mláďaťa má rôzne zastúpenie uvedeného. Navyše vysvitlo, že materské mlieko obsahuje aj ďalšie hormóny a rastové faktory aj imunofaktory. Predtým sa kravské mlieko takzvane humanizovalo, upravoval sa v ňom obsah tukov i bielkovín, teraz sa však ukázalo, že to nestačí. Lebo kravské mlieko, ale aj rôzne náhradky materského mlieka majú napríklad veľmi málo hormónov štítnej žľazy.

To bol na tie časy objavný poznatok?
Iste a aj sa často citoval vo vedeckej a odbornej literatúre.

Ako na vaše zistenia reagovala prax?
Chytili sa ich pediatri a ja sám som sa dostal do medzinárodného panelu expertov Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorý v Cambridgei vypracoval odporúčania pre starostlivosť o dieťa. Upozornilo sa na to, že obdobie dojčenia je kritické z pohľadu vývoja dieťaťa a zásahy do vývoja sa môžu negatívne prejaviť v dospelosti.

Prečo v takom Sunare nejde umelo zvýšiť zastúpenie hormónu štítnej žľazy?
Ťažko by sa dávkoval, to už je lepšie ho podávať nejakou tabletkou a individuálne zistenú dávku.

V polovici sedemdesiatych rokov ste sa už ako riaditeľ ústavu zapojili so svojimi spolupracovníkmi do programu Interkozmos. Čo vám to dalo?
Interkozmos bol program výskumu vesmíru v rámci krajín východného bloku. Málo sa však pripomína, že v čase tuhej politickej normalizácie práve on nám umožňoval rozvíjať vedeckú spoluprácu v oblasti kozmickej biológie a medicíny nielen so ZSSR či NDR, ale aj so štátmi západnej Európy a USA. Do roku 1990 sa náš ústav podieľal na siedmich letoch takzvaných biosputnikov, na palube ktorých boli pokusné potkany z nášho chovu.

Na čo sa zameral váš výskum?
Sledovali sme predovšetkým zmeny hladín hormónov a rôznych produktov látkovej premeny v plazme, ako aj zmeny procesov látkovej premeny v tkanivách po kozmických letoch. Niektoré zistenia boli pozoruhodné. Napríklad po kratšie aj dlhšie trvajúcom lete sme zaznamenali u zvierat vzostup stresového hormónu kortikosterónu a z toho plynúce zvýšenie aktivity transamináz v pečeni.

Ústav sa však podieľal aj na biomedicínskom výskume človeka počas kozmických letov.
Áno, na posúdenie stresovej záťaže u kozmonautov sme iniciovali vznik unikátneho zariadenia na odber krvi počas letu kozmonautov a podieľali sa na vývoji a využívaní. Zapojili sme sa aj do príprav výskumného programu pre let slovenského kozmonauta.

Stali ste sa dokonca členom Medzinárodnej astronautickej akadémie (IAA).
To ešte v roku 1985, neskôr ma zvolili do jej prezídia, kde som pôsobil niekoľko trojročných funkčných období v rokoch 1989 až 1997. Vtedy som bol zároveň aj predsedom výboru tejto medzinárodnej organizácie pre planetárnu biológiu a biofyziku.

Zlomový rok 1989 vás zastihol vo funkcii riaditeľa ústavu. Mnohých šéfov vtedy víchor zmien zmietol, kým vy ste nielenže zostali, ale kolektív ústavu vás znovu zvolil na jeho čelo, dokonca jednomyseľne. Ako si to vysvetľujete?
Vždy som sa snažil utvárať na našom pracovisku tvorivú a navzájom žičlivú atmosféru, pri hodnotení výsledkov práce presadzovať odborné, a nie politické kritériá. Možno preto. Zvolili ma, ale všetko napokon dopadlo ináč, lebo začiatkom roku 1990 som sa stal predsedom Slovenskej akadémie vied.

Túto funkciu ste prevzali a takmer tri roky zastávali v mimoriadne hektickom období, keď sa rozhodovalo o bytí a nebytí akadémie. Ako to vidíte v spätnom zrkadle?
Po zmene politického režimu v Novembri 1989 neuveriteľne narastali tlaky na zrušenie SAV. Ako čelný predstaviteľ akadémie som musel stále bojovať za zachovanie jej jednotlivých ústavov, za udržanie samostatnej kapitoly SAV v štátnom rozpočte. Bolo treba zhromažďovať argumenty a presviedčať najvyššie miesta o existencii takzvaného neuniverzitného výskumu aj v priemyselne vyspelých krajinách a poukazovať na veľké kultúrne straty, ktoré vzniknú zánikom takejto významnej kultúrnej inštitúcie.

Stále sa poukazovalo na to, že vedecké akadémie v Československu vznikli podľa sovietskeho vzoru, podobné inštitúcie však pôsobia aj na Západe?
Samozrejme, a my sami sme boli prekvapení, kde všade pôsobia. Jeden nemecký prehľad vtedy udával, že až 40 percent akadémií vo svete nie sú len učené spoločnosti, ale majú aj svoju vedecko-výskumnú základňu podobne ako SAV. My sme však dôvodili aj tým, že našou predchodkyňou bola predsa Slovenská akadémia vied a umení (SAVU), ktorá vznikla v roku 1943 a mala tiež výskumné pracoviská.

Akadémie v Rakúsku alebo Francúzsku majú vlastnú vedecko-výskumnú bázu?
Rakúska áno, francúzska nie. Vo Francúzsku však majú vládnu agentúru (CNRS) vybavenú na podporu výskumných pracovísk.

Údajne ste museli zvádzať boje aj vo vtedajšom vedení akadémie, kde sa prejavovali až protichodné názory na ďalšie smerovanie.
Vyskytli sa rôzne predstavy a rozhodnutia bolo treba domýšľať aj za pochodu. Mali sme v SAV samosprávny a kontrolný orgán Radu vedcov, ktorá v čase revolučnej eufórie navrhovala zrušiť predsedníctvo akadémie, nech vraj sa každý ústav riadi sám. To by však znamenalo chaos a v konečnom dôsledku rozpad akadémie. Ministerstvo financií predsa nebude dirigovať 62 ústavov a rozdeľovať kapitolu v štátnom rozpočte.

Nakoniec sa „savku“ podarilo zachrániť.
Ale predchádzali tomu mimoriadne stresujúce situácie. Lebo nešlo iba o tlaky zvonku, ale aj o nepokoj vnútri akadémie, ktorý neskôr vyplýval najmä z toho, že od tvrdo inštitucionálneho financovania sa prechádzalo na grantový systém. Zriadili sme však prvú grantovú agentúru svojho druhu na Slovensku, ktorá prispela k stabilizácii a aj upokojeniu pomerov.

Zaniklo však desať ústavov, počet pracovníkov akadémie sa znížil takmer o tretinu. Postihlo to aj váš ústav?
Až tak výrazne nie. Zníženie rozpočtu o tretinu a následná redukcia stavov sa udiali postupne až za môjho nástupcu vo funkcii predsedu SAV Branislava Lichardusa, keď vláda sľubovala zmierniť dosahy pridelením financií cez granty. Predtým sme v Predsedníctve SAV rozhodli o vyhodnotení všetkých vedeckých pracovníkov. Išlo vlastne o prvú akreditáciu na základe scientimetrických postupov v akadémii a chceli sme ňou predísť tomu, aby riaditelia v rámci redukcie neprepúšťali aj schopných ľudí. Zároveň nám to dalo prehľad o tom, kto v akadémii skutočne ťahá, a kto sa iba vezie.

A splnilo to účel?
Určite, lebo akadémia si napriek výraznej redukcii zachovala pomerne vysokú produkciu. Zrušili sa činnosti, ktoré zbytočne zaťažovali rozpočet.

Vtedy boli ohrozené aj viaceré spoločenskovedné ústavy, chcela ich prevziať Matica slovenská.
To sme ubránili. Vedenie Matice selektovalo, vyberalo si, čo vezme a čo ponechá. Toho sme sa chytili a nepustili nič.

Ozývajú sa hlasy volajúce po ďalšej redukcii akadémie, zrejme poznáte názory profesora Vladimíra Bužka, terajšieho predsedu Učenej spoločnosti SAV. Čo vy na to?
Dalo by sa to ešte zoštíhliť. Dve funkčné obdobia, do roku 2007, som behal po ústavoch ako člen akreditačnej komisie a potvrdilo sa to, na čo upozorňuje aj profesor Bužek. Sú veľké rozdiely nielen vo výkonnosti jednotlivých ústavov, ale aj medzi výskumnými tímami na jednom pracovisku. Závisí od riaditeľa, aby na to včas reagoval a zaostávajúcich podnecoval, ťahal, lebo inak padne celé pracovisko.

Nakoniec aj súčasné finančné suchoty donútia k zoštíhleniu, nemyslíte?
Určite.

Môžu to urýchliť aj najnovšie hodnotenia vykonané v akadémii agentúrou ARRA?
Môžu, hoci k postupom tejto agentúry mám určité výhrady. Jej závery totiž vznikli na základe hlásení jednotlivých ústavov. Žiadal by sa hlbší prieskum i dôkladnejšia analýza napríklad ohlasov na výsledky vedeckého bádania toho-ktorého pracovníka alebo výskumného tímu.

Aby sa rozlíšil skutočný vedecký prínos od fiktívneho, menej významný od prelomového?
Dá sa to povedať aj takto.

V roku 1995 ste prestali byť vedeckým manažérom, už ste nešéfovali ani ústavu, ani oddeleniu. Na čo ste sa zamerali potom?
Vo veku 65 rokov som sa stal opäť radovým vedeckým pracovníkom. Mal som ešte nejaké granty, riešil som výskumné úlohy, staral sa o doktorandov.

Teraz už nie?
Nie, lebo mladší vedeckí pracovníci potrebujú mať doktorandov, aby sami mohli vedecky rásť, uvoľnili si s ich pomocou ruky na koncepčnú prácu a ďalší postup. Preto som sa vzdal výchovy doktorandov.

Čo teda robíte, veď v ústave ste každý deň?
Pracujem už dávnejšie iba na čiastočný úväzok, som konzultantom. Pripravujem posudky publikácií, ktoré posielajú z ústavu do zahraničných časopisov, a posudky na rukopisy z rôznych redakcií. To si žiada problém najprv dobre naštudovať. Alebo: vlani bolo okrúhle výročie ústavu, a tak som sa dlhodobo zapojil do prípravy sprievodných podujatí.

Nie ste tak trocha workoholik, závislý od práce v kolektíve?
Poviem úprimne, že by mi to chýbalo, ale s manželkou som sa dohodol, že tohto roku končím. Vari by som už aj mohol skončiť?

Vôbec však nevyzeráte na toľko rokov. Ako sa udržujete v takej dobrej kondícii – športom?
Dlho som behával na bežkách v zime, v lete plával. Odkedy má manželka problémy s bedrovým kĺbom, prestali sme s tým. Dodržujem však racionálnu životosprávu. Stráži to manželka, a veľmi prísne.

Ako syn modranského vinohradníka si však dobre vínko zavše dáte?
A viete, že ani nie. Dá sa aj bez toho.

Deti idú vo vašich šľapajach?
Dcéra, ktorá však vyštudovala geodéziu a kartografiu. Teraz skúma a počítačovo modeluje eróziu pôdy a pôsobí ako profesorka na univerzite v Severnej Karolíne. Zať, dcérin manžel, tam pracuje ako fyzik v oblasti modelovania atómovej štruktúry látok s využitím superpočítačov.

A čo syn?
Je stavebným inžinierom vo firme, ktorá vystavala v Bratislave Euroveu.

Čiže deti sa vám vydarili?
Dá sa tak povedať, nesťažujem sa. Nasleduje ma aj jeden z vnukov. Šiel na medicínu a momentálne koluje na oddeleniach v ružinovskej nemocnici.

Čo hovoríte na súčasný stav slovenského vysokého školstva? Neznehodnocuje ho množenie univerzít, veď pomaly už má „výšku“ každé okresné mesto?
Kvalita vzdelania očividne poklesla a prejavuje sa to aj na kvalite doktorandov, ktorí prichádzajú do ústavu. A problém je aj v tom, že najkvalitnejší si okamžite nachádzajú miesto v zahraničí. Je to, samozrejme, dôsledok slabého financovania vedeckého výskumu u nás. Ďalší nám odídu, keď tu dokončia doktorandské štúdium. O tom sme však už hovorili.

A mladí vedci zo zahraničia sa vám sem asi nehrnú?
Nie, lebo ich nemáme ako zaplatiť. V roku 2000 náš ústav vybrali ako Centrum excelentnosti Európskej únie. Jedna z podmienok znela, že tu budeme mať aj zahraničných vedcov, čo ďalej zvýši úroveň a prestíž ústavu.

A prišli?
Vtedy áno, piati alebo šiesti, lebo z EÚ sme dostali na to peniaze, aby sme zahraničným mohli primerane zaplatiť. To však trvalo tri roky. Keď peňazovod z Bruselu vyschol, zahraniční si u nás porobili doktoráty a vrátili sa domov.

Čo hovorili na ich vysoké platy domáci pracovníci?
To viete, rozdielna pláca za rovnakú prácu nerobí dobrú krv.