Kedy ste sa dozvedeli o vypuknutí Povstania?
Hneď po tom, čo sa začalo.
Vás teda neprekvapilo, že sa začalo takpovediac predčasne?
Každého to muselo prekvapiť.
Niektoré vojenské posádky na západnom Slovensku, s ktorými sa počítalo, nereagovali na dohodnuté heslo ani na druhý deň.
Počul som, nechceli tomu veriť.
Boli ste natoľko informovaný, že ste vedeli alebo aspoň predpokladali, kedy by sa malo začať podľa pôvodných plánov?
To vlastne nikto nevedel. Povstanie sa totiž malo začať za určitých podmienok a určitým spôsobom, keď bude pripravené. Za určitých podmienok a okolností sa však mohlo skončiť fiaskom alebo nezdarom. Toto bol krajný variant, s ktorým sa veľmi nepočítalo – reagovali sme na okupáciu Slovenska nemeckými vojskami po nečakaných krvavých udalostiach v martinských kasárňach.
Máte na mysli likvidáciu Ottovej misie?
Áno a bolo mi toho veľmi ľúto. Nemalo sa to stať. Bol z toho medzinárodný škandál, veď sa pritom porušilo mnoho právnych noriem, platných aj v čase vojny. Bola to zbytočná tragédia a stál za ňou partizánsky veliteľ Piotr Veličko. To on trval na likvidácii nemeckej misie a položil nôž na krk Cyrilovi Kuchtovi.
Aký bol Veličko?
Jeden čas som s nimi musel spolupracovať, vtedy som ho spoznal. Poviem vám – bol to hochštapler. Spôsobil nielen martinský masaker, ale i ďalšie zbytočné tragédie. Vážil som si Kuchtu, že hneď po vojne vypovedal, ako to bolo. Lenže nasledovali iné časy a pravda sa začala zahmlievať, neskôr zamlčovať a prekrúcať, veď išlo o sovietskeho partizána.
Počítali ste s tým, že sa k povstalcom pridajú aj dve východoslovenské divízie?
S tými sme počítali stopercentne, mnohí kládli ich zapojenie ako nevyhnutnú podmienku. Keď tie divízie zlyhali, padli aj naše nádeje.
Postoj ministra obrany Ferdinanda Čatloša vás prekvapil?
Vtedy nie, nemohol som predsa vedieť o jeho vlastnom pláne Povstania, ktorý poslal do Moskvy. Dozvedel som sa o tom až neskôr. Čatlošova dvojaká pozícia je však dodnes predmetom diskusií. Podľa mňa ten plán bol celkom reálny, hral s Golianovým plánom, ale z politických dôvodov ho neprijali. Všetko mohlo byť iné, nebyť tej nešťastnej politiky, rozporov medzi Moskvou a Londýnom, nedôvery medzi Spojencami.
A čo vojenské letectvo plukovníka Viliama Talského?
Veľmi nám tie lietadlá chýbali najmä na začiatku, v bojoch o Strečniansku tiesňavu, ale podľa mňa Talský nemal veľmi na výber.
V bojoch pri Strečne sa vám podarilo zadržať postup nemeckej presily. Okupanti sa chceli za chodu zmocniť Vrútok a Martina a otvoriť si cestu do Banskej Bystrice. Ako si na to spomínate?
Spomínam si najmä na prvé dni bojov. Všetci sme prešli bojovým krstom, keď sme po prvý raz v živote skutočne bojovali proti silnejšiemu a v boji skúsenejšiemu nepriateľovi. Súčasne sme sa však presvedčili, že je možné ho zastaviť a aj prinútiť k ústupu. U prevažnej väčšiny vzrástlo sebavedomie. Viesť úpornú obranu s cieľom stoj čo stoj udržať získaný terén so silami a prostriedkami, ktoré mali povstalci k dispozícii, však nebolo reálne. Ale nevyšiel ani plán veliteľa nemeckých okupačných vojsk na Slovensku generála SS Bergera, ktorý chcel skoncovať s Povstaním za pár dní.
Teodor Šlajchart (93) Generálmajor Teodor Šlajchart sa narodil v Novej Bani. Do príprav ozbrojeného povstania sa zapojil ako veliteľ spojovacieho práporu vzdušných zbraní, ktorý sídlil v Žiline. Po vypuknutí Povstania a po mobilizácii velil pešiemu práporu. Ešte pred potlačením Povstania sa na základe rozkazu veliteľstva povstaleckej armády presunul vzdušnou cestou do Przemyślu, kde sa zúčastnil organizovania 1. čs. zmiešanej leteckej divízie v ZSSR. Po vojne pôsobil na ministerstve obrany, neskôr ho však z politických dôvodov prevelili do leteckých spojovacích dielní v Banskej Bystrici. Nesúhlasil s vpádom vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Nasledovali perzekúcie, oslobodzovací rozsudok vyniesol Najvyšší vojenský súd až po roku 1989.