Slovenskí študenti naháňajú kredity a diplomy, nie vedomosti

Kde sa na Slovensku vzala túžba po tituloch takpovediac za každú cenu?
Titulománia u nás prežíva ešte z čias rakúsko-uhorskej monarchie. Mať čím viac titulov pred menom i za menom, to sa v určitých spoločenských vrstvách už vtedy nosilo. Hlavným motívom štúdia na univerzite bola však odjakživa túžba po vzdelaní, kým dnes u značnej časti študentov pozorujeme zjavnú túžbu čo najjednoduchšie získať diplom. Za vedľajšie sa považuje, či ho aj niekto uzná vo svete. A čo sa týka titulov, dokonca u vysokých akademických funkcionárov prichádzajú do módy tituly honoris causa z okolitých sesterských univerzít. To je už úsmevná rarita malého národa.

Možno tento nešvár pripísať na vrub nedostatku lepších tradícií?
Naše univerzity – a veda vôbec – sa nemôžu opierať o nejaké veľké tradície. Často spomínané stredoveké university na našom území sa len s prižmúrením obidvoch očí dajú zapracovať do histórie slovenského vysokého školstva. Možno aj preto sa v národe tak dlho netešili väčšej úcte vzdelaní ľudia. Nanajvýš pán farár, notár a sem-tam lekár. Slovenskí vzdelanci sa preto skôr uplatnili v cudzine ako doma. O modernom univerzitnom vzdelávaní možno hovoriť u nás až po roku 1918 a o väčšom rozvoji univerzít až po druhej svetovej vojne.

Zhruba odvtedy sa však datuje aj ich zaostávanie za potrebami spoločenského rozvoja. Čím to je?
Kríza vysokých škôl sa odvíja už od úrovne základných a stredných škôl, ktoré vlastne od začiatku éry socializmu sú v stálej prestavbe. Od kríža k pionierskej šatke a opäť ku krížu a k hymne – v skratke povedané. Pričom sa tak postupuje v krajine, ktorá sa pýši Komenským. Maturant nastupuje na vysokú školu s čoraz menšími vedomosťami a čo je horšie – s malým záujmom študovať zvolený odbor.

Prečo?
Chýba motivácia. Kým posluchárne na západných univerzitách praskajú vo švíkoch, študenti sedia aj na schodoch pri prednáškach profesorov, u nás často zívajú prázdnotou. Preč sú časy, keď sa večer v oknách univerzít svietilo, keď študenti ešte aj po odovzdaní diplomovej práce na nej pracovali, lebo ich to zaujímalo. Pri tomto štýle vzdelania sa však naši absolventi budú na vysnívanom Západe uplatňovať len na podradných miestach.

Kto však za to môže: študenti, profesori, štát?
Všetci a svojou mierou každý. Zaostávanie slovenských vysokých škôl sa začalo zväčšovať v posledných dvoch desaťročiach, hoci práve po novembri 1989 sa dal očakávať opačný trend. Súčasný negatívny vývoj sa však nedá zvrátiť bez podpory a starostlivosti štá­tu.

Máte na mysli finančnú podporu?
Nielen to. Okrem peňazí sú potrebné systémové zmeny, najmä v štruktúre vysokého školstva, ďalej v legislatíve a koncepčnom riadení. Štát by už mal konečne definovať ciele vysokoškolskej politiky a nie improvizovať po každej zmene ministra.

Máme predsa kreditný systém. Nestačí to?
Áno, prijali sme nové pravidlá hry Európskej únie, napríklad kreditný systém. Viaceré európske univerzity majú však na tieto zmeny kritický pohľad. Študenti naháňajú kredity, ale nie vedomosti. Prichádzajú na skúšky s nejakou elektronickou kartou a profesor nevie, s kým pri skúške hovorí. Index, ktorý študenta kedysi sprevádzal celý život, už neexistuje. Väčšina významných univerzít naše kredity neuznáva, dokonca ani USA a Kanada, ktorí sú ich tvorcovia. Koľko študentov s našimi kreditmi prestúpilo na významné univerzity? Koľkýmže lekárom zo slovenských univerzít uznali v Amerike náš titul bez nostrifikácie?

Takto sme prevzali aj systém doktorandského štúdia. Čo si o ňom myslíte?
Úroveň doktorandského štúdia zjavne klesá. Doktorandov vede neučíme, oni musia mať najmä kredity, ale v karentovaných, čiže uznávaných vedeckých časopisoch nepublikujú. Tak potom načo sme takéto pravidlá prijali?

Slovensko má asi 250-tisíc vysokoškolákov, 7 500 študijných programov a 1 500 profesorov na 33 univerzitách. Nie sú to impozantné čísla?
Načo sú nám toľké programy, ktovie s akou úrovňou, a pre koho potrebné? Tieto, ako zrejme ironicky vravíte, impozantné čísla nás tlačia v štatistike niekde na vrchol Európy, ihneď za Grónsko. Riadiť množstvo študentov na vysokých školách trhovým mechanizmom s tým, že si niekde nájdu prácu, je diletantské. Dobre sa vyvíjajúci štát musí vedieť, čo chce rozvíjať, ako a koľko a akých absolventov na to potrebuje.

Čiže Slovensko potrebuje len dvanásť alebo trinásť univerzít?
Tvrdí to minister Mikolaj. Prosím, ale mali by sa vyrovnať aspoň českým. Všetky ostatné treba zmeniť na odborné vysoké školy. Niektoré vysoké školy však dostali po akreditáciách jeden rok na „opravák“ a určite sa rozbehnú zrýchlené vymenovania profesorov a prijme sa menej študentov, aby všetko bolo „v norme“.

Čo s tým?
Určite treba zmeniť a zjednotiť kritériá na vymenovanie profesorov, kvantitatívne pohľady nahradiť kvalitatívnymi. Potrebné je urobiť poriadok v grantoch a študijných programoch. Asi treba bližšie definovať úlohu garantov štúdia. Osobitnú kapitolu predstavuje stav pedagogickej disciplíny. Je nevyhnutné, aby prednášky študentom viedli docenti a profesori reálne, za katedrou a nielen virtuálne.

Nebude to znamenať oklieštenie vysokoškolskej autonómie?
Otázku by som formuloval trochu ináč, lebo o čo ide predovšetkým – o autonómiu vysokých škôl alebo o to, aby sa dostali medzi elitu? Kvalita univerzít, to sú veľké preteky s koncom Vae victis (Beda porazeným), a preto treba pridať nielen v peniazoch, ale aj vo výkonoch.

Predsa len – nepredpokladá to obmedzenie samosprávy vysokých škôl?
Nevyhýbam sa odpovedi a tvrdím, že príliš uvoľnená uzda samosprávy, na ktorú sme ešte nedospeli, je jednou z príčin úpadku vysokých škôl. Nie je predsa možné, aby si univerzity samy určovali kritériá na vymenovanie profesorov, podmienky na obhajoby doktorandov či na nové, často nepotrebné, študijné programy. Štát predsa musí mať možnosť regulovať vznik nových „okresných“ a vôbec pochybných univerzít, fakúlt, nepotrebných študijných odborov!

Nové detašované fakulty vznikajú aj teraz, slovenské univerzity sa množia delením. Nikdy sa to nezastaví?
Zatiaľ koniec tomuto procesu nevidím. Mimochodom, je veľmi jednoduchý: stačí jeden profesor alebo dvaja ako garanti, ďalej záujem mesta a všetko je priechodné šikovným lobovaním. V Európe sme v tomto ohľade neprekonateľní a ešte len budeme ťažko na to doplácať.

Štátu tento systém vyhovuje?
Zrejme áno, ináč by ho tak dlho netrpel. Veď okrem nového vysokoškolského zákona z roku 1990 a jeho neskorších kozmetických úprav, často zlých, ako je napríklad vymenúvanie mimoriadnych profesorov, neprišlo v legislatíve k žiadnym racionálnym reformám. Všetko sa spolieha na samosprávu vysokých škôl a trhový mechanizmus v rozvoji univerzít, čím sa štát vlastne zbavil zodpovednosti. Vďaka tomu rozkvitla aj titulománia s narýchlo získanými diplomami. Predsa nejaké tie doktorandské miestečká na západných univerzitách sa potom možno pre prominentov nájdu.

Pri takomto vzdelávacom systéme a postoji štátu sa nemôže uspokojivo rozvíjať ani veda.
Samozrejme, že nie. Navyše dnes už predsa neplatí dogma o voľnom priestore vo vedeckom bádaní. Vedu má ten, kto má peniaze. Jej podpora súkromným sektorom je u nás zanedbateľná, a tak veda sa musí dotovať. Malé štáty majú práve špecifikovanú oblasť vedy, v ktorej sa vo svetovom meradle môžu a vedia presadiť, zatiaľ čo naša veda je malá a koncepčne ľudová.

Nepomôžu jej ani centrá excelentnosti?
Takzvané centrá excelentnosti sú často postavené na fiktívnych možnostiach, na vode a na prelepovaní firemných tabúľ. Tak často v tejto súvislosti spomínané škandinávske krajiny sa líšia čímsi podstatným: majú veľmi úspešný výskum v prísne sledovaných, ale aj potrebných a všestranne podporovaných projektoch. Naša veda je síce slobodná, ale chudobná a „zabetónovaná“. Rezortné výskumné ústavy padli a Slovenská akadémia vied má dosť svojich starostí.