Ako ďalej Zavacká poznamenala, vtedajšia slovenská vládna garnitúra nemala záujem zabrániť deportácii židovského obyvateľstva zo Slovenska. „V roku 1938 hovorili ľudáci o legálnom vysťahovaní a pritom mnohých 2. novembra 1938 deportovali na oráčiny, ktoré mali pripadnúť Viedenskou arbitrážou Maďarsku, kde boli asi mesiac bez pomoci.“ V roku 1940 Židom zobrali pasy, zakázali im vykonávať ich povolania, povyháňali ich z domovov. „Ožobráčili ich a potom nevedeli, čo s nimi. Ešte aj súťaž bola, ktorá dedina sa skôr zbaví Židov. Vojtech Tuka si v roku 1940 vymyslel, že by si mali Židia postaviť svoje mesto, kde by aj pracovali. Spolu so Židmi tam mali bývať i Rómovia,“ povedala.
O postoji niektorých historikov, ktorí režim na Slovensku od 1939 do 1945 ospravedlňujú, Zavacká hovorí, že „ak sú profesionáli a predovšetkým na toto obdobie, seriózne študujú v archíve materiály z tohto obdobia, potom si ich postoj môžem vysvetliť iba ako vieru v to, že existencia ´národného´ štátu je nadradená všetkým etickým kritériám.“ Rovnaký postoj niektorých politikov, niektorých cirkevných hodnostárov podľa historičky pramení v rodine. „Čerpajú z nej informácie o tom, že ´dedo sa mal vtedy dobre´. Ale odpoveď na otázku, prečo to tak bolo, ich nezaujíma,“ skonštatovala.
Zavacká vidí hlavné príčiny rozbitia Československa v zahraničnej agresívnej politike nacistického Nemecka voči európskym štátom, no najmä proti Československu, ktoré potrebovalo ako územie pre expanziu do Poľska a následne do Sovietskeho zväzu.
„Medzinárodné zmluvy medzi Nemeckom a Poľskom a tiež Sovietskym zväzom mali pre nacistov takú hodnotu ako mierové zmluvy z roku 1919. Považovali ich za zdrap papiera. Československo to zažilo ako prvý štát už pri Mníchovskej dohode,“ vysvetlila. Zavacká si myslí, že Československo nemalo šancu zachrániť celistvosť republiky.
„Mobilizácia v Československu, ktorá bola pred Mníchovskou dohodou, bola veľká, ale pošlete armádu do boja, keď vás vlastní spojenci zradia? Vlády, ktoré boli v tom čase pri moci vo Francúzsku a vo Veľkej Británii, sú toho dôkazom.“ Podľa nej Československo sa nemusí za svoj postoj hanbiť. „Stačí si porovnať, ako dopadlo Francúzsko, ktoré sa ešte v čase nemeckého útoku na Poľsko považovalo za veľmoc, a v roku 1940 bolo po 39 dňoch Nemeckom obsadené.“
Zjednotenie názorov na vojnovú republiku očakávať nemožno
Názory na vojnový Slovenský štát stále rozdeľujú Slovákov. Kým niektorí v dobrom spomínajú na samostatnú republiku, ďalší jej vyčítajú diktátorsky režim, počas ktorého zomreli desaťtisíce slovenských Židov. Zjednotenie rozdielnych názorov spoločnosti na existenciu štátu sa podľa niektorých historikov nedá očakávať ani v blízkej budúcnosti.
„Samotný Slovenský štát, vojnový Slovenský štát je dodnes tým činiteľom, ktorý súčasnú slovenskú spoločnosť veľmi polarizuje,“ povedala Katarína Hradská z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. „Aj s odstupom 70 rokov ľudia vnímajú štát, na ktorého čele stál katolícky kňaz Jozef Tiso, rôzne,“ dodala. Kým pre niektorých bol vojnový štát pomerne hospodársky prosperujúca krajina, pre ďalších sa podľa nej stal symbolom útlaku a perzekúcií. Na okraji spoločnosti sa ocitli najmä Židia. Pripomenula, že zo zhruba 70 000 násilne deportovaných ľudí väčšinou židovského vierovyznania koncentračné tábory prežilo len niekoľko sto.
Ľudia, ktorí vidia v Slovenskom štáte pozitíva, odmietajú podľa historičky dokázané argumenty. „Kto chce, ten v tom Slovenskom štáte si bude to pozitívne hľadať do nekonečna,“ poznamenala Hradská. Zjednotenie názorov sa však podľa nej nedá očakávať ani v budúcnosti.
Historik Valerián Bystrický povedal, že vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 prijala rozpačito aj vtedajšia spoločnosť. „Tam boli veľké obavy,“ poznamenal. Slovensko sa muselo vyrovnať s otázkou zabezpečenia hraníc a blížiacej sa vojny, dodal. Zhodný názor na toto obdobie bude v budúcnosti podľa odborníka na novšie dejiny Slovenska ťažko dosiahnuť. „Keď niekto verí, toho nepresvedčíte o opaku, on vám bude všetko spochybňovať,“ uviedol Bystrický, podľa ktorého sa však hrany názorov na existenciu štátu otupujú.
Historik z Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského Róbert Letz pripustil, že odlišné postoje zastávajú aj samotní historici. „Rozdiely sú aj u historikov, no tu sa diskusie môžu viesť vo vecnejšej rovine a vychádzať zo znalosti historických prameňov,“ poznamenal Letz.
Jednou z príčin dlhotrvajúcich diskusií je vraj aj dlhé obdobie komunizmu. „Keďže chýbala vecná diskusia, problém nezmizol, ale zakonzervoval sa. Stal sa slovenským historickým tabu,“ uzavrel. Podľa ďalšieho historika Dušana Kováča spoločnosť na verejnú diskusiu o Slovenskom štáte ešte stále čaká.