Politika Slovenskej republiky voči Líbyi vychádza z rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1973, rozhodnutí NATO a záverov Európskej únie. Slovensko ako členská krajina NATO podporuje operáciu aliancie na udržiavanie bezletovej zóny nad Líbyou a ochranu civilistov pred útokmi líbyjských vojsk, aj keď sa na operácii aktívne vojensky nezúčastňuje.
Šéf slovenskej diplomacie Mikuláš Dzurinda v minulosti viackrát zdôraznil potrebu pristúpiť k transparentnému politickému riešeniu situácie v Líbyi. „Nastal čas, aby medzinárodné spoločenstvo pomohlo líbyjskému obyvateľstvu začať viesť v krajine politický dialóg. Aby všetci tí, ktorí cítia zodpovednosť a chcú hovoriť do správy svojej krajiny, mali na to príležitosť, lebo debata je lepšia ako zbrane,“ uviedol minister koncom marca pre TASR. Z toho procesu pritom podľa Dzurindu musia byť vylúčení predstavitelia zodpovední za násilie páchané na civilnom obyvateľstve.
Minister tiež deklaroval pripravenosť Slovenska v príhodnej chvíli odovzdať Líbyi skúsenosti z demokratizačných procesov, ktorými samo prešlo po zamatovej revolúcii v roku 1989.
„Neustále v Líbyi vyhodnocujeme partnerov na dialóg pre budúci demokratický vývoj v krajine,“ konštatoval hovorca ministerstva Ľuboš Schwarzbacher.
Dočasná národná rada stojí na čele líbyjských vzbúrencov, ktorí bojujú za zvrhnutie režimu Muammara Kaddáfího. Tento politický orgán za predstaviteľa líbyjského ľudu dosiaľ oficiálne uznalo Francúzsko, Taliansko, Katar, Kuvajt, Gambia a Maldivy. Povstalecká národná rada pritom aktívne rokuje aj s USA a Európskou úniou.
Pre zlú bezpečnostnú situáciu slovenský rezort diplomacie 26. februára dočasne uzavrel svoje veľvyslanectvo v Tripolise a stiahol odtiaľ diplomatov. Pôsobnosť pre Líbyu prevzal zastupiteľský úrad SR v Egypte.
Po krvavých vládnych zásahoch proti ľudovým protestom a vypuknutí povstania slovenské úrady organizovali evakuáciu Slovákov z Líbye, ktorí o to prejavili záujem.
V súčasnosti by sa podľa ministerstva zahraničia malo v krajine nachádzať minimálne 30 slovenských občanov. „Väčšinou ide o ženy, ktoré v krajine dlhodobo žijú. Nachádzajú sa v rôznych oblastiach Líbye – Tripolise, Misuráte, Benghází, Garjáne, Sabráte. V období, keď sme organizovali hromadné opúšťanie krajiny, nás o pomoc nežiadali,“ uviedol Schwarzbacher.