Keď nastúpil pred rokom ako vikár Chrámu svätej Anny do farnosti v Jekaterinburgu, všimla si to aj svetská tlač. Z Novosibirska preložený katolícky rehoľný kňaz mal už totiž požehnaný vek – takmer 91 rokov. Prečo sa nepoberá na zaslúžený odpočinok?
„V Novosibirsku sme kedysi slúžili sväté omše v drevenom domci, kde vošlo nanajvýš štyridsať ľudí. Teraz sa týči v centre tohto poldruhamiliónového mesta nádherný chrám, ktorý najmä počas sviatočnej liturgie býva plný,“ spomína Strýček.
Pravoslávni na čele s popom usporadúvali pred chrámom protestné zhromaždenia. Volali: Choďte odtiaľto preč! Ale neodišiel. Až vlani, keď sa uvoľnilo miesto vikára v bývalom Sverdlovsku, kde je starý chrám.
V Novosibirsku pri novom kostole vyrástlo aj charitatívne stredisko. Jedného dňa doň vtrhla ruská daňová polícia. Všetkých rehoľníkov nahnala do jednej miestnosti a dala ju strážiť ozbrojeným svalovcom.
Otec Alexej nemlčal. Čo je to za raziu – policajná prehliadka alebo zatýkanie, pýtal sa. A keď sa nedočkal odpovede, zrazil votrelcov hroznou výčitkou: „Mladý človek, gestapo konalo otvorenejšie, lebo hneď oznámilo účel podobnej akcie.“
O niekoľko dní vyšiel v Novej gazete článok na obranu starého kňaza: „Otec Alexej vie o metódach gestapa nie z počutia či z románov, ale z osobnej skúsenosti – bol totiž účastníkom hnutia odporu v Belgicku,“ napísala Eľvira Gorjuchinová, známa novosibirská spisovateľka a aktivistka za ľudské práva. Zároveň dala do pozornosti Strýčkove zásluhy o ruský jazyk.
Autorka predstavila odbojného kňaza ako Slovinca. V skutočnosti je Slovák ako repa, pôvodom z Kysúc. „Všetko, čím žijem, som získal od rodičov, príbuzných a od rodákov z dedinky Čierne pri Čadci,“ rozpráva páter Strýček. Gymnázium navštevoval v Trnave a Nitre, jeho najlepšími priateľmi boli budúci spisovatelia Dominik Tatarka a Alfonz Bednár. „Aj slovenskú gramatiku sme sa učili z českých učebníc, iné jednoducho neboli,“ približuje situáciu u nás desať rokov po vzniku Československej republiky.
Jezuita kapitánom americkej armády
Ďalšie vzdelanie Strýčkovi poskytlo pápežské kolégium Russicum v Ríme, ktoré vychováva misionárov najmä pre ruskojazyčné oblasti východnej Európy. Zároveň vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej, ako sa oficiálne volá rehoľa jezuitov. „Súc povolaný do služby Ježišom Kristom, som navždy opustil otca, matku i vlasť,“ spomína misionár.
Slovensko odvtedy navštívil iba trikrát. Naposledy počas Pražskej jari, už ako francúzsky občan. „Keď sa pri tejto príležitosti zišla v Čiernom celá rodina, tetka vybehla z domu tresnúc dvermi. Sovietski osloboditelia ju v roku 1945 znásilnili a ona nemohla zniesť môj ruský prízvuk,“ dodáva Strýček.
Postupne stratil kontakt so Slovenskom a jeho kultúrou, osvojil si ruskú i s jej jazykom. „Hovoriť a písať správne vo dvoch slovanských jazykoch nie je prakticky možné,“ myslí si. Napokon časom už ani nemal možnosť konverzovať po slovensky. „Listy matke a sestre som už neskôr nedokázal napísať bez pomoci slovníka,“ priznáva.
Tento sčasti mailový a sčasti telefonický rozhovor pre Pravdu vznikol po rusky. Otec Alexej si už dosť ťažko vybavoval takmer zabudnuté slovenské výrazy.
Druhá svetová vojna ho zastihla v belgickom meste Namur, kde sa vtedy nachádzala internátna škola svätého Georgija pre deti ruských emigrantov, ktorí ušli do zahraničia pred boľševikmi. Slovenský misionár ich učil nezabudnúť ani jemnôstky rodnej reči. Neskôr sa škola presťahovala do francúzskeho Medounu v blízkosti Paríža, Strýček však zostal v Belgicku. Nemci sem privážali tisícky ruských zajatcov, aby otročili v tunajších baniach. Belgické hnutie odporu organizovalo ich úteky, ukrývalo ich po dedinách a neskôr z nich utváralo partizánske skupiny. „V Limburgu potrebovali spoľahlivého prekladateľa. Kde ho hľadať? Medzi jezuitmi,“ vysvetľuje svoj prechod do podzemia. Postupne sa stal jedným z organizátorov partizánskej brigády Za vlasť.
Po oslobodení Belgicka strážila ruská brigáda americký tábor pre nemeckých zajatcov. Na žiadosť Američanov sa Strýček stal zástupcom veliteľa tohto tábora. Rehoľníkovi prepožičali dokonca hodnosť kapitána U. S. army. Neskôr partizáni odchádzali domov do vlasti a sovietska vojenská misia mu ponúkla, aby odišiel s nimi. V Sovietskom zväze sa vraj dobre uplatní ako prekladateľ. „Vatikán mi to neodporučil, a tak som sa sťahoval do Francúzska, aby som pokračoval v práci vychovávateľa ruských detí,“ dodáva.
Kde sa Rusko stretá so Západom
Rusisti poznajú Strýčka ako Francúza, jedného z najlepších znalcov ruštiny v západnej Európe. Jeho základným dielom je práca Dmitrij Fonvizin a Rusko epochy osvietenstva. V roku 1994 vyšiel jej ruský preklad z francúzštiny. O rok skôr prišiel otec Alexej na misiu do Novosibirska z Paríža, kde prednášal na Sorbone, v Centre ruských štúdií a vo voľnom čase učil ruštinu francúzskych kozmonautov.
Teraz ho teší, ako rastú rady farníkov v Novosibirsku aj Jekaterinburgu. Po tom, čo ruský štát opäť povolil na svojom území vznik katolíckych farností, prichádzali do znovuotvorených alebo novopostavených kostolov najprv „babušky“, potomci bývalých poľských, lotyšských či litovských vysídlencov. „Dnes sa už čoraz častejšie objavuje aj ruská mládež,“ prízvukuje otec Alexej. Internátnu školu v Medoune nazvali kedysi miestom stretávania sa Ruska so Západom. Teraz sa to isté odohráva nie kdesi pod nosom Paríža, ale v samom strede ruskej krajiny.
Nechce sa vrátiť na Slovensko? „Už nemám roky na cestovanie, musel by ma niekto sprevádzať,“ odpovedá. Sibír mu zavše pripomenie Kysuce. „Fujavice, záveje a zasnežené cesty, to je vôňa domova môjho detstva.“ Spisovateľke Gorjuchinovej sa zdôveril, že chce zomrieť v Rusku, lebo „človek by mal zomrieť v tej krajine, za ktorú sa najviac modlí“. Ruské úrady mu však odmietajú dať trvalý pobyt, stále má len prechodný. Dôvod? „Vyčítajú mi, že Slováci nie sú pravoslávni Slovania.“ Naďalej zostáva „inostrancom“, cudzincom, a to ho očividne mrzí.
Jezuita Alojz Strýček, cirkevným menom otec Alexej, pôsobí v Rusku už pätnásť rokov. Veriacim sa prihovára v perfektnej ruštine. Je jedným z najlepších znalcov ruštiny v západnej Európe. Aj vo veku 91 rokov je stále pri sile. Na fotografii odpratáva sneh pred kostolom v Novosibirsku. S mladším poľským bratom, rehoľníkom v Jekaterinburgu slúži omšu vo svojom kostole. Páter Alexej Strýček si v pokročilom veku osvojil reč počítačov.