Z iných dokumentov už bolo známe, že Kremeľ zasvätil Svobodu do svojich tajných plánov skôr ako ďalších členov najvyššieho československého vedenia. V archívoch sa našiel zápis z jedného zasadnutia sovietskeho politbyra. „Ak bude najhoršie, môžeme počítať s pomocou súdruha Svobodu.“
Prezident ako najvyšší veliteľ ozbrojených síl vydal československej armáde rozkaz zachovať pokoj a nevychádzať z kasární. Prišiel aj na nočné zasadnutie Predsedníctva ÚV KSČ 20. augusta 1968, spomienky jeho priamych aktérov sa však rozchádzajú.
Podľa Vasila Biľaka vstúpil Svoboda do rokovacej miestnosti usmiaty a prítomným bodro oznámil: „Tak už sú tu!“ (vojská Varšavskej zmluvy – pozn. red.) Zdeněk Mlynář však videl vtedy Svobodu celkom ináč – ako zroneného človeka, klesajúceho pod ťarchou nesmiernej zodpovednosti.
Agent na dôchodku v akcii
Z faktov a svedectiev, ktoré zhromaždil Šinkarev vo svojej knihe o roku 1968, vyplýva, že Leonid Brežnev Svobodovi až tak veľmi neveril, a preto si chcel jeho podporu v nadchádzajúcej operácii poistiť.
Kremeľský vládca poveril touto úlohou vtedajšieho šéfa vojenskej rozviedky (GRU) generála Piotra Ivašutina. Ten dal okamžite vyhľadať podplukovníka vo výslužbe Kambulova.
Kto bol Kambulov? Počas druhej svetovej vojny príslušník sovietskej tajnej služby NKVD, ktorý sa už v roku 1940 stáva styčným dôstojníkom v jednotke prebehlíka – podplukovníka československej armády Svobodu. Je s ním v čase, keď zo sovietskeho územia spoločne vysielajú parašutistov diverzantov do Protektorátu Čechy a Morava i v čase, keď v Buzuluku vzniká zárodok neskoršieho 1. československého armádneho zboru.
Spolu prejdú celú bojovú cestu tohto zboru, ktorý sa stal súčasťou Červenej armády, cez Kyjev, Duklu až do Prahy. V bitke pri Kyjeve zachráni Kambulov Svobodovi život. V blízkosti vybuchne bomba, pobočník strhne veliteľa na zem, prikryje ho svojím telom, sám je však pritom zranený.
Armáda nech sa ani nepohne
Šinkarev sa s Kambulovom stretol ešte pred jeho smrťou v roku 1990. Porozprával mu najprv o svojom stretnutí s Ivašutinom. „Generál mi tvrdil, že Svobodovi dôverujú, že je to náš priateľ, ale stáva sa všeličo a ja svoju prítomnosťou môžem vylúčiť zakolísanie prezidenta,“ spomínal bývalý rozviedčik.
Na Pražský hrad sa vybral spolu so sovietskym veľvyslancom Stepanom Červonenkom neskoro večer 20. augusta. Svobodovi oznámili, že predvoj intervenčných vojsk práve prekročil československé hranice.
Prezident si roztržite prehrabával prstami vlasy na hlave a mlčky prenášal pohľad z jedného hosťa na druhého. „Predpokladal som, že sa to tak skončí,“ vyriekol napokon. Potom v prítomnosti oboch telefonoval ministrovi Martinovi Dzúrovi. „Armáda nesmie zasahovať do prebiehajúcich udalostí.“
Kambulovovi sa ešte Svoboda zdôverí so svojimi pochybnosťami ohľadne jednotiek NDR. „Nemali by prekročiť hranice, naši ľudia to nepochopia a neprijmú, spomienky na nemeckú okupáciu sú ešte veľmi živé,“ povedal. Vojská NDR sa na invázii do Československa skutočne nezúčastnili. Zostali stáť na hraniciach.
Slúžil generálovi Diterichsovi?
Šinkarev si však myslí, že sovietsky agent vyvinul na Svobodu aj morálny nátlak iného druhu. „Kambulov vedel, že legionár poručík Svoboda bol v roku 1919 pobočníkom bielogvardejského generála Diterichsa, jedného z najväčších nepriateľov sovietskej moci,“ predpokladá autor knihy Takmer všetko som to zabudol. A napísané dokladá dobovou fotografiou.
Prezident socialistického Československa mohol byť preto Moskvou ľahko vydierateľný. Inými slovami, zverejnenie zamlčovaných faktov z jeho životopisu mohlo podľa Šinkareva znamenať za daných okolností koniec Svobodovej kariéry.
Na knihu pred dvomi týždňami zareagovala exprezidentova dcéra Zoe Klusáková-Svobodová. V ruskojazyčnom týždenníku Inform – Praha tvrdí, že bola pri inkriminovanom rozhovore otca s Kumbalovom, ale ten ho nevydieral.
Ďalej nevie, že by otec bol niekedy adjutantom monarchistického generála a na zverejnenej fotografii môže byť vraj celkom iný Ludvík Svoboda. V československých légiách slúžili až traja Ludvíkovia Svobodovia, mohol to byť iný z nich.
Pripravuje sa český preklad Šinkarevovej knihy a Svobodova dcéra si želá, aby autor ešte zvážil jej pripomienky.
Dubček neveril Svobodovi
Podľa slovenského historika Michala Štefanského, ktorý sa dlhodobo zaoberá udalosťami roku 1968 až 1969, nemožno vylúčiť, že Sovieti sa pokúšali ovplyvniť rozhodovanie prezidenta Svobodu i prostredníctvom jeho bývalých spolubojovníkov či rôznych agentov.
„Tento tlak však zrejme nebol rozhodujúci, Svoboda by zrejme spolupracoval so Sovietmi aj bez ohľadu naň, lebo bol úprimne presvedčený, že len tak zabráni veľkému krviprelievaniu,“ myslí si Štefanský a pokračuje:
„Do úvahy treba brať i Svobodove politické ambície. Po 21. auguste 1968 sa jeho postavenie upevnilo, už nebol len hlavou štátu s formálnymi právomocami, ale stal sa členom užšieho politického vedenia krajiny a trval na odstúpení Alexandra Dubčeka i ďalších mužov Pražskej jari.“
Po rokovaniach v Moskve a po podpísaní protokolu o „dočasnom“ pobyte sovietskych vojsk Dubček prestal Svobodovi dôverovať a nadobudol presvedčenie, že prezident je v službách Kremľa.