Tak či onak to bude znamenať výrazné oslabenie gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašviliho, a to vníma časť politickej scény v EÚ ako dobrú správu. Saakašvili príliš okato ťahal Západ do konfrontácie s Ruskom, hoci o to takmer nikto nestál. Fakt je, že gruzínskemu lídrovi to malo byť jasné najneskôr na jar, keď jeho krajine na summite NATO v Bukurešti v podstate aliancia ukázala dlhý nos a pozvánku do klubu pre kaukazský štát odsunula. Bolo to zbabelé, ale racionálne. Kto by dnes vymenil Tbilisi v NATO za zlé vzťahy s Moskvou?
Je pravda, že Západ zaujíma Gruzínsko o trochu viac, ako keď ho v roku 1921, ani nie po troch rokoch nezávislosti a budovania demokracie, obsadila boľševická Červená armáda. Cez územie krajiny ide dôležitý ropovod, pripravuje sa stavba plynovodu Nabucco, ktorý bude napojený na rozvody v Gruzínsku. Nabucco by potom mal znížiť závislosť Európy od dovozu plynu z Ruska. Moskva má ďaleko od toho, aby z toho bola nadšená.
Lenže to nie je hlavný dôvod, prečo Kremeľ tlačil Saakašviliho do vojny tak dlho, až sa do nej nechal (hlúpo, ale takmer bez možnosti vyhnutia) dotlačiť. Ruským premiérom a stále neoficiálnym lídrom krajiny je Vladimir Putin. Človek, ktorý nazval rozpad Sovietskeho zväzu najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia. Čo bolo pre niekoho nešťastie, to bol pre iných dôvod na radosť. Možno predčasnú. Putin sa s rozpadom ZSSR nezmieril. Z Ruska spravil štát dostatočne silný na to, aby mohol všetkým dokázať, že minimálne duch Sovietskeho zväzu nepatrí vôbec do minulosti. Gruzínsko už o tom vie svoje. Je na rade niekto ďalší?