Čo znamenalo, že Ľubomír Harman bol členom vášho klubu? Chodil pravidelne strieľať?
Povinnosti a práva člena sú v stanovách. Harman sa stal členom 10. januára 1998. Viem to presne, lebo práve včera som si to overoval pre políciu.
Prečo k vám chodia ľudia strieľať?
Je to záujmová činnosť ako každý druhá. Pretože zbraň, to je koncentrát ľudského umu a zručnosti. Tak ako mobil alebo ktorýkoľvek iný technický prostriedok, aj strelná zbraň, vám môže slúžiť – aj na uspokojovanie športového záujmu. Harman sa so zbraňou oboznámil už pred rokmi, bol absolventom lesníckej strednej školy v Liptovskom Hrádku.
Odtiaľ pochádza?
Pochádza z Bratislavy, ale priľnul k lesníckemu povolaniu. Ako každý lesník bol aj poľovník.
Bol vaším členom 13 rokov. Hneď od začiatku ste sa s ním osobne poznali?
To až časom, vďaka stretnutiam na schôdzach a pretekoch. Vždy po schôdzi robíme klubové preteky – hovoríme im jarné preteky.
Ako často ste sa teda stretávali?
Na schôdzi, na pretekoch. No neskôr už len veľmi zriedka, pretože robil na zmeny v kotolni a nemal vždy čas. My sa stretávame hlavne cez víkendy.
Poznali ste ho dobre?
Viete, bol medzi nami priepastný vekový rozdiel. Ja už mám pomaly 62 rokov a on mal 48. Stretával som sa s ním tak ako s inými členmi.
Ale dá sa povedať, že to bol kamarát?
Áno, pretože mal ten istý predmet záujmu ako my.
Čo ste si pomysleli, keď ste sa dozvedeli o jeho skutku?
Ani mi nehovorte, to je mrzutá záležitosť. V Devínskej Novej Vsi sme mali dvoch členov, ktorí zhodou okolností bývajú na tej istej ulici. V čase, keď sa to stalo, som tam náhodou bol niečo vybavovať.
Počuli ste streľbu?
Áno, myslel som si, že sú to petardy, delobuchy. Ozývalo sa to medzi domami.
Harman údajne strieľal v dávkach, takú zbraň by však nemohol vlastniť. Ako to bolo?
Vedel som, akú má zbraň, pretože s ňou chodil na preteky. Doteraz sme strieľali zo zbraní, ktoré nám dodávala armáda, ale už nám ich odmietala dodávať a aj tak boli v žalostnom stave. Boli pomerne opotrebované a nepresné.
Zbraň si kúpil?
Áno, pred piatimi rokmi.
Koľko stojí taká zbraň?
Okolo 150 – 200 eur.
Teda počuli ste streľbu a tvrdíte, že to nebola streľba v dávkach?
Dávky to neboli, boli to samé jednotlivé rany.
Prečo to teda ľuďom tak znelo?
Lebo ľudia tomu nerozumejú. Dávka znie úplne inak.
Foto: archív Klubu vojakov v zálohe
Nikdy ste s Harmanom nehovorili o niečom, čo ho mohlo veľmi trápiť?
Nie. Minulý rok ešte chodil pravidelne na preteky, dokonca bol na majstrovstvách Slovenska. Nedosiahol najvyšší výkon, získal vyše 400 bodov, ale len druhú výkonnostnú triedu, čiže bol priemerný strelec. Nepatril medzi najlepších.
Trafil však človeka na dosť veľkú vzdialenosť, na siedmom poschodí. Bola to náhoda?
Strieľal asi na vzdialenosť 50 metrov, viac z tej ulice nedovidel.
Zdôveril sa vám, že trpel, lebo bol nezamestnaný? Aj keď – sám vraj dal výpoveď.
Možno sa oňho spoločnosť mala zaujímať skôr – prečo je tak dlho nezamestnaný. A možno že úradníkom uniklo, že je ako nezamestnaný držiteľom zbrojného preukazu. Na to by sa bolo treba zamerať, dávať si dokopy informácie. Lenže rezorty medzi sebou nespolupracujú, každý sa hrá na svojom piesočku.
Nesťažoval sa, že nemá prácu?
Nikdy, on bol na to príliš hrdý. Ale bol skromný, žil asketickým životom.
Viete niečo o jeho rodine?
Sú to slušní ľudia. Pokiaľ viem, rodina mu finančne pomáhala. Koľkokrát sme na túto tému hovorili, už v roku 2008, keď dal výpoveď. Pýtal som sa ho, či sa prihlásil na úrade práce. Vravel, že nie.
Nevyhľadal psychológa?
To už vôbec nie! Bol introvert.
Je pravda, že mal niečo proti Rómom?
Veď mu strpčovali život 20 rokov. Ale zrejme im požičiaval peniaze, aj keď – o tomto nemám informácie.
Ako im mohol požičiavať, keď sám nemal?
Mal, zohnal si. Pomohol im a oni mu peniaze nevracali. Vraj tam teraz bol nejaký „mejdan“. Pomyslel si zrejme, že keď majú peniaze na chľast, prečo by nemali na to, aby mu vrátili?
Kto ho teda živil?
Neviem, nevidel som do jeho hospodárstva.
O čom ste sa spolu rozprávali?
Len o športe, o ničom inom. On to ani nepripustil, nechcel hovoriť o svojom súkromí.
Bol uzavretý?
Uzavretý a hrdý.
Pôsobil na vás ako psychicky narušený človek?
Nie.
Jeho čin nasvedčuje tomu, že jeho psychika nebola v poriadku.
Aj Trestný zákon v paragrafe 23 vymedzuje, čo je nepríčetnosť. Ale môžete mi ukázať taký predpis, ktorý by špecifikoval, kto je normálny? Ja taký predpis nepoznám.
Nie je zvláštne, ak človek, ktorý je nezamestnaný, nemá peniaze, pestuje takú pomerne drahú záľubu, ako je strieľanie?
Ustal v tom, túto záľubu pestoval, ešte kým mal niečo nasporené. Vždy sa veľmi ochotne zapájal do práce na klubových podujatiach – treba totiž meniť terče a pri tom sa chlapci striedajú. Tohto roku bol len na jednom podujatí.
Koľko zbraní môže človek vlastniť?
Koľko držiteľovi zbrojného preukazu polícia povolí. Pri záujme o zaobstaranie zbrane, podliehajúcej povoľovaciemu režimu, musí držiteľ zbrojného preukazu políciu požiadať o vydanie nákupného povolenia, ktoré mu polícia môže a nemusí vydať. Ak má viac ako desať zbraní, musí ich mať v trezore.
Doma?
Áno, na mieste pobytu, ktoré má uvedené v zbrojnom preukaze.
Koľko zbraní mal Harman?
Pokiaľ viem, na naše preteky mal samonabíjaciu guľovnicu, ktorá vyzerá ako samopal, je to bývalý vzor 58, potom mal malokalibrovku a dve pištole luger, sedemdesiatpäťky alebo osemdesiatpäťky.
Boli zrušené psychotesty pri vydaní zbrojného preukazu?
Nie, ale sú nutné len vtedy, keď to odporučí praktický lekár.
Harman psychotesty absolvoval?
Áno, mal zbrojný preukaz od strednej školy a psychotesty sú povinné od 1. januára 1994. Potvrdenie od lekára bolo potrebné pri obnovovaní zbrojného preukazu, pričom lehota bola do 1. januára 2004 päťročná. Každých päť rokov ste museli dodať nový doklad od lekára o svojej zdravotnej spôsobilosti. Záležalo len od lekára, či vás znova pošle na psychotesty, alebo nie. Teraz sa táto lehota predĺžila na desať rokov.
Čo musí človek vedieť, aby dostal zbrojný preukaz?
Musí absolvovať skúšku odbornej spôsobilosti, ktorá je ale len teoretická.
Zbraň teda môže vlastniť teoreticky hocikto?
Hocikto nemôže, musí mať k tomu vzťah. Komisia rozhodne, či je tá osoba dôveryhodná. Štát má dostatočne silné páky na to, aby reguloval držiteľov zbraní a streliva.
Pýta sa komisia aj na motiváciu vlastniť zbraň?
Áno, treba to napísať priamo do žiadosti. Nie je to nič jednoduché, skutočne.
Netreba teda obmedziť možnosť držať zbraň?
Veď je obmedzená dostatočne. Akurát by som odporučil aj praktickú skúšku na strelnici. Navrhovali sme to už pred šiestimi rokmi, ale neuspeli sme. Ide aj o komerčnú stránku, aby strelnice prežili a aby bolo kde tento šport robiť. Záujemcovia by si skúšky zaplatili. Česi to tak majú.
Ako zabrániť tomu, aby človek, ktorému náhodou preskočí, nepostrieľal pol dediny?
Sociálnym systémom, ten tu hapruje. To znamená, aby medzi sebou kooperovali sociálne inštitúcie a ministerstvo vnútra. Harmanovi mali dať psychológa a možno by sme boli predišli tomu, čo sa stalo. Možno mu mali policajti nariadiť, aby dal svoje zbrane do úschovy.
Ale keď si jeho problém nevšimla ani jeho rodina?
Je to všetko ešte veľmi bolestivé, je to námet na román.
Vravíte, že Harman bol spoľahlivý a svedomitý?
Bol disciplinovaný, na pretekoch nikdy nemal konflikt so strelcom vedľa seba, vždy bol ústupčivý. Prispôsobil sa. Poviem vám zážitok z minulého roku. V disciplíne strelecký viacboj máme disciplínu bojová pištoľ, kde musíte bežať cez prekážkovú dráhu. Sú tam rôzne vzdialenosti podľa veku. Do 45 rokov sa beží na vzdialenosť 50 metrov, nad 45 rokov na vzdialenosť 45 metrov a keď máte viac ako 50 rokov, tak na vzdialenosť 40 metrov. Rozhodca, ktorý Harmana odštartoval, mal poznačený nesprávny rok narodenia. Vlastne ho diskriminoval a donútil ho bežať zo vzdialenosti o 5 metrov väčšej. My sme boli ďaleko, nevedeli sme, aký je predmet sporu, no videl som, že sa o niečom sporia. Nakoniec bežal z 50 metrov a vtedy som prišiel na to, o čo išlo. Išiel som za rozhodcom a povedal som, že mu ublížil. Vytiahol som prihlášku na preteky a ukázal som mu Harmanov rok narodenia. Ale Harman sa radšej podvolil. Žiaden rozhodca nemal voči nemu absolútne žiadne výhrady z hľadiska dodržiavania pravidiel športovej streľby.
No v Devínskej sa prejavoval inak.
Ľudia na to reagovali veľmi živelne. Hovoril som s policajtom z oddelenia vrážd na mieste činu. Sám sa schovával. A išiel tam chlapík, ktorý mal postrelené rameno, s maličkým synom. Policajt naňho kričal: Nechoďte tam! A on vraví: Nie, ja sa chcem pozrieť, a decko viedol za ruku.
Niečo ste si z tejto udalosti ako členovia klubu odniesli?
Je to trpká skúsenosť. V zákone o zbraniach a strelive dokonca nie je povinnosť, aby klub oznámil policajtom, ak sa niekomu skončí členstvo. Je tam táto povinnosť iba pre člena, ale kto oznámi polícii, že mu skončilo členstvo? Šiel by proti sebe, lebo by mu zobrali športové zbrane. Nesúhlasím ani s tým, čo chce urobiť minister vnútra, že chce postihnúť všetkých. To je zasa kolektívny trest, ktorý sa stretne iba s negatívnou odozvou, lebo ide proti väčšine, ktorá je disciplinovaná. Mám na mysli to navrhované opatrenie, aby sa nepovoľovali zbrane takéhoto typu. My sa snažíme, aby sa aj tento druh športu zachoval, veď má veľa pozitívnych čŕt. Učí ľudí žiť zdravým životným štýlom, fajčenie je pri ňom absolútne neprijateľné, alkohol a akékoľvek návykové látky takisto.
Vy vnímate streľbu len ako koníčka?
Presne tak. Mojou záľubou sú aj liečivé rastliny, poézia.
Čo vám prebleslo hlavou, keď ste počuli streľbu?
Dúfam som, že to nie je jeden z našich. Uvedomil som si tie dôsledky, tú hanbu. Stále to však bol náš člen, stále to bol chlap, s ktorým sme sa stretávali.
Prečo podľa vás Harman ušetril susedu s vnučkou?
Ešte nebol taký rozbehnutý a na deti asi nestrieľal.
Až na to jedno v byte obetí.
Ja, hoci som predseda, nebol by som sa mu veru ukázal na oči. Nemal by som odvahu. Keď je človek v takom šoku, tak už nevie, čo robí. Možno, že by sa k tomu nebol odhodlal, keby sa bol zúčastnil na posledných pretekoch. Tohto roku mal veľkú absenciu.
Bude vám za ním smutno?
Určite. Časom, keď sa tá mozaika poznatkov dá dohromady, tak si to objasníme. Ale rozhodne sa jeho konanie nedá ničím ospravedlniť.