Spomienky na November slúžia prítomnosti, a preto sa stále menia

V rozhovore pre Pravdu odpovedá americký vedec na otázky slovenského sociológa Miroslava Tížika a ponúka odraz našej spoločnosti, keď si vybrala zmenu. „Ak ľudia v severnej Afrike a na Blízkom východe majú model pre svoje revolúcie, je to ten váš z roku 1989. No nežná revolúcia môže byť inšpiráciou aj pre vás. Ako zrkadlo, v ktorom sa môžete vidieť, kým ste boli, a kým ste dnes,“ tvrdí Američan James Krapfl.

Aké boli hlavné požiadavky ľudí v novembrových dňoch podľa výsledkov vášho výskumu?
Najčastejšie ľudia požadovali odstúpenie skompromitovaných politikov, volali po demokracii, po primeranom politickom zastúpení, po prístupe do médií a aby médiá informovali pravdivo. Ďalej žiadali vyšetrenie masakru na pražskej Národnej triede a potrestanie tých, čo zaň niesli zodpovednosť. Domáhali sa zrušenia vedúcej úlohy Komunistickej strany v spoločnosti a rozpustenia Ľudových milícií. Uvádzam požiadavky podľa toho, ako často sa objavovali.

Ktoré ideály hýbali revolúciou?
Povedal by som, že ústredným ideálom bola ľudskosť. Veľmi tesne ju dopĺňala túžba vyhnúť sa násiliu, snaha o nastolenie spravodlivosti a skoncovanie s korupciou, nádej na vytvorenie skutočnej demokracie na všetkých úrovniach a princíp samoorganizácie.

Dnes sa potláča fakt, že medzi tými, čo vystupovali na tribúnach a na námestiach a podporovali zmenu, nespokojnosť s papalášmi, bolo množstvo radových komunistov. Bolo to teda vystúpenie proti komunistom ako takým, ako sa to už dnes zvyčajne prezentuje?
Na začiatku vyslovene nie. Bolo to zamerané skôr proti vedúcej úlohe strany – a funkcionárom, ktorí stelesňovali túto vedúcu úlohu. Študenti napríklad v novembri jednoznačne zdôraznili, že neboli proti komunistom všeobecne. Na manifestáciách hovorili viacerí členovia strany, napríklad Ľubomír Feldek v Bratislave.

V akej chvíli sa to zmenilo?
Už pri generálnom štrajku koncom novembra, keď sa vo viacerých mestách snažili komunistickí funkcionári prihovoriť ľudom na námestiach, všade ich vypískali. Celkovo sa to začalo prejavovať až v decembri, keď funkcionári na všetkých úrovniach dávali často najavo, že v praxi neplánujú uznať koniec vedúcej úlohy na miestach, kde pôsobili. Aj návrh federálnej vlády z 3.¤decembra, ktorú tvorilo pätnásť komunistov a len päť nekomunistov, bol súčasťou tohto fenoménu. Občianska vôľa neustúpiť zjavne zosilnela práve po tomto dátume. A v polovici decembra sa už začalo veľa diskutovať o tých, čo ,,prezliekali kabáty".

Ako reagovali mladí ľudia?
Študenti a hovorcovia občianskych iniciatív stále opakovali, že hnutie nesmie byť proti komunistom ako takým. Malo byť len proti moci ich strany a funkcionárom, ktorí sa skompromitovali alebo získali pozície nie na základe svojich schopností, ale len preto, lebo boli v strane. V mnohých prípadoch však bolo veľmi ťažké takéto veci dokázať. Strana zneužívala túto neistotu, čo ďalej poškodzovalo povesť jej členov.

Len nedávno Richard Sulík, ešte ako predseda slovenského parlamentu, vyslal verejnosti ,,zelenú brožúrku", v ktorej podporu eurovalu spája s hrozbou cesty k socializmu. Vaša kniha však uvádza, že jedným z dôležitých ideálov Novembra 1989 bolo nastolenie skutočného socializmu, či už s ľudskou tvárou, alebo socializmu bez deformácií. Ako došlo k zvratu, že zvíťazilo smerovanie ku kapitalizmu?
Tisíce letákov a vyhlásení z roku 1989 obsahovali veľmi málo pohŕdavých vyjadrení o socializme. Na druhej strane, ak sa o socializme aj diskutovalo, tak v tom duchu, že sa s ním do budúcnosti počíta. Nehovorilo sa o jeho zrušení, ale o jeho zdokonaľovaní. Niekedy bolo cieľom týchto tvrdení popierať to, čo tvrdil režim – že všetci tí, čo sa pripájali k štrajkovému hnutiu, boli ,,antisocialistické živly". Na takéto vyhlásenia totiž občania odpovedali, že im ide práve o socializmus bez deformácií a že antisocialistickí boli práve komunisti.

Inšpirovali ich heslá roku 1968?
Iste, najmä na začiatku revolúcie sa často citovali odkazy na Pražskú jar ako na štartovací bod, z ktorého by toto úsilie malo začať. Bratislavskí študenti napríklad 24. novembra deklarovali, že ,,historickým predpokladom riešenia je pozitívne nadviazať na proces prestavby, ktorý naša spoločnosť nastúpila v 60. rokoch”. V decembri a januári bolo veľa prípadov, keď sa pracujúci vo fabrikách snažili zakladať štruktúry zamestnaneckého samosprávneho riadenia v tom duchu, ako boli plánované v roku 1968.

Napríklad aj výsledky prvých prieskumov verejnej mienky v novembri 1989 ukazovali, že 45 percent obyvateľov si želalo socializmus, o trocha väčšia časť nejakú zmiešanú formu režimu a len tri percentá ľudí si želali kapitalizmus.
Nielen prvé prieskumy, ale aj ďalší výskum z polovice decembra 1989 ukazoval na podobné výsledky a rovnaké poradie týchto predstáv.

No stále zostáva otázka, kedy a prečo sa začalo otvorene hovoriť o prechode k inému ekonomickému modelu spoločnosti? Áno, to je dôležité. Prečo na konci roku 1989 len tri percentá československých občanov chceli kapitalizmus, kým o rok neskôr už veľká časť z nich žiadala ,,rýchly prechod k trhovému hospodárstvu"?
Toto je otázka, na zodpovedanie ktorej by sa potrebovali urobiť viaceré výskumy. Hoci si myslím, že odpoveď čiastočne leží vo verejnej diskusii v roku 1990.

V čom zaznela?
Ľudia sa všade sťažovali na „červenú buržoáziu“ v podnikoch a jej rezistenciu voči demokracii. Vedúce osobnosti v nových hnutiach a stranách zdôvodňovali, že práve privatizácia umožní zbaviť sa týchto ľudí, že neviditeľná ruka voľného trhu vytlačí skorumpovaných ľudí z ich pozícii. V novinách bolo množstvo fejtónov, ktoré tvrdili, že problémy s chudobou a nezamestnanosťou na Západe neboli také zlé, ako ich vykresľovali komunisti. Napokon stály nárast drobného podnikania v roku 1990 – kvetinárstva, kaderníctva a podobne – ľudia vítali s veľkým nadšením. Často totiž videli, že ich služby boli lepšie ako v štátom riadených podnikoch, a preto ochotne prijali predstavu, že toto sa udeje aj v prípade veľkej privatizácie.

Čo pritom podcenili?
Určite prehliadli fakt, že v prípade veľkej privatizácie nebudú majitelia a pracujúci tí istí ľudia. No stojí za zmienku, že kupónová privatizácia – tak ako bola pôvodne predstavovaná – bola v skutočnosti ,„socialistickou“ metódou privatizácie, ktorá sa pokúšala zaistiť rovnaký prístup k vlastníctvu v celej populácii, prinajmenšom v momente, keď všetci stoja na štartovacej čiare.

Vaša kniha sa venuje viac situácii v regiónoch. Tento pohľad ,,zdola" odhaľuje netradičnú tvár revolúcie. Ukazujete prítomnosť Občianskych fór aj na Slovensku a vyššiu mieru ľudovosti štrajkových výborov a miestnych organizácii VPN a OF.
Revolúcia bola masívnym sociálnym fenoménom, na ktorom sa podieľali milióny ľudí – najmä mimo hlavných miest. Ak si zmapujeme tieto aktivity na úrovni celého vtedajšieho Československa, uvidíme v priebehu udalostí veľmi pestrofarebnú rôznorodosť. Rôzne úrovne odporu, alebo aj pokory zo strany starých držiteľov moci. A vidíme aj nové štruktúry, ktoré občania spontánne vytvárali.

Aké boli?
Objavili sa regionálne centrá, najmä v mestách s univerzitami, ktoré vytvárali inovácie celoštátneho významu – aj keď ich centrá často ignorovali alebo podceňovali a nechápali. Je veľmi zaujímavé stopovať komunikačné siete, ktoré sa vytvorili prirodzene a akoby nevdojak. Vidno tu napríklad veľmi husté siete na východnom Slovensku alebo na Morave, ktoré už v roku 1989 ukázali na odlišnosti od zvyšku krajiny. A práve toto pomáha vysvetliť vznik regionalistických hnutí, ktoré sa tam vynorili na začiatku 90. rokov.

Podľa vašich zdrojov sa stali hovorcami ľudí viac robotníci a ľudia v profesiách, ktoré v súčasnosti nie sú tými, čo by z porevolučných zmien nejako vyťažili.
Sociálny pôvod miestnych vodcov revolúcie bol prirodzene odlišný od známych hovorcov v Prahe alebo Bratislave. Hovorcovia miestnych skupín VPN a OF boli najčastejšie kvalifikovaní robotníci a potom technická inteligencia. V hlavných mestách, samozrejme, prevažovala v ich radoch kultúrna inteligencia. Ak zohľadníme tieto rozdiely, môžeme vidieť jeden z koreňov štiepenia, ktoré viedlo k neskoršiemu rozdeleniu občianskych iniciatív v roku 1991. To, či títo miestni hovorcovia vyhrali, alebo stratili, nemôžem povedať, ale je pozoruhodné, ako sa v tej dobe títo muži a tieto ženy s hrdosťou považovali za robotníkov. Pochybujem, že by to tak mohlo byť aj dnes.

Sociologička Zuzana Kusá vo svojej analýze listov ľudí z regiónov, ktoré písali na konci januára 1990 o tom, ako prežívali revolučné obdobie, ukázala, že mnohí považovali miestne skupiny VPN za nedemokratické „úderky“, ktoré robili čistky a kádrovali na základe toho, či niekto bol v strane, alebo nebol. Nežná revolúcia teda nebola len revolúciou čistých úmyslov a činov…
Také prípady boli, ale ako často sa objavovali, ešte nevieme. Podľa prieskumu, ktorý si dali urobiť Koordinačné centrá OF a VPN v marci 1990, došlo k zmenám vo vedení iba v 16 z 50 vybraných väčších slovenských podnikov. Ak sú tieto údaje reprezentatívne, takéto „úderky“ museli byť skôr výnimkou. A ako Kusá sama zdôrazňuje, ľudia, ktorí takéto listy napísali, boli často práve tí, ktorým vyjadril nedôveru kolektív. Bolo teda prirodzené, že svoj príbeh vyrozprávali takým spôsobom, ktorý by na túto „nespravodlivosť“ poukázal. Veľmi málo ľudí by povedalo: „Máte pravdu, nebol som dobrým vedúcim, odchádzam.“

Napriek tomu nenašli aj tieto výpovede nejakú oporu vo vašom výskume?
Iste je zaujímavé, že ľudia, ktorí stali na čele podnikových VPN v januári 1990, neboli často tí istí, ktorí sa nebáli pripojiť medzi prvými k štrajku už v novembri 1989. Niektorí z týchto ,,nových" ľudí sa určite zapojili do VPN preto, lebo videli, že v podnikoch môže byť hnutie nástrojom moci.

Ako by ste to zhrnuli?
Nedemokratické „úderky“ určite existovali, no zatiaľ som nevidel žiadne presvedčivé dôkazy, ktoré by ukazovali, že nešlo skôr o výnimočné prípady. Ale je pravda, že sa na konci januára všade o takých, ale väčšinou nekonkrétnych prípadoch hovorilo, takže neistota a strach boli bežné. A to ľudom zatemnilo žiaru ich revolúcie.

Dnes sa ľudia o Novembri 1989 vyjadrujú skôr s dešpektom, nevidieť, že by to bol pre väčšinu občanov Slovenska dôvod na skutočnú oslavu. Ako je možné, že svoje nasadenie, odvahu a angažovanosť teraz s odstupom času takto zhadzujú?Ak sa vás vaše dieťa spýta, čo ste robili v roku 1989, priznáte sa, že ste sa s cudzími ľuďmi držali za ruky a spievali ,,Sľúbili sme si lásku"? Že ste v roku 1989 podpisovali petície volajúce po socializme s ľudskou tvárou, no rok nato ste verili, že privatizácia skoncuje s korupciou? Alebo poviete niečo v takom duchu, ako som už často počul, že slovenskí rodičia hovoria svojim deťom: ,,Tomu ty nemôžeš porozumieť?"

Nedokážu si teda s minulosťou poradiť?
Pokiaľ nie je vytvorený verejný príbeh, ktorý by dal ľuďom pocit hrdosti na to, čo v roku 1989 robili, alebo prinajmenšom na základe ktorého by sa mohli na svoje myšlienky a činy pozerať ako na rozumné, budú radšej nanovo upravovať svoje spomienky tak, aby čo najviac zmenšili svoje rozpaky a zahanbenie. Môžu sami seba opisovať, akoby boli mimo príbehu, a ako aktérov zdôrazňovať ľudí tam v Prahe, Bratislave alebo Moskve. Môžu sa tým vyhnúť tomu, aby museli povedať, že tými, čo konali, boli aj oni sami. Takto môžu pripisovať vinu iným, namiesto toho, aby si pripustili to, čo by mohlo byť považované za ,,chybu" na ich vlastnej strane. Spomienky na rok 1968 trpeli počas normalizácie podobným osudom.

Naozaj môžeme tak ľahko zabúdať?
Spomienky slúžia potrebám prítomnosti, a preto sa stále menia. V roku 2004 som si všimol, že na Slovensku sa to, čo sa udialo v roku 1989, považovalo za revolúciu viac, ako to bolo v Česku. No v roku 2009 to už bolo naopak. Spomienky na revolúciu sa budú stále vyvíjať a v tomto ohľade je pozitívnym znakom, aspoň si myslím, že súčasná mladá generácia sa o tieto udalosti veľmi zaujíma. Podobne ako sa vysokoškoláci z roku 1989 zaujímali o rok 1968.

Vo vašej knihe ma zaujali detailné popisy tvorivosti a humoru, s akým nielen študenti organizovali verejné zhromaždenia občanov. Zjavne nám tento humor pri pohľade na politickú realitu, ale aj na celé revolučné obdobie už chýba. Akú úlohu môže mať humor v zlomových obdobiach?
Humor vlastne vyjadruje zmysel pre primeranosť vecí. A tento zmysel vždy závisí od kontextu, v akom sa na veci pozeráme. Napríklad keď obyvatelia Olomouca na podnet študentov ,,ozdobili" sivé súsošie Stalina a Lenina pestrými balónikmi, zasadili toto súsošie do nového rámca a smiešnosť vytvorila kontrast medzi starým symbolom a novým rámcom. Takýto kontrast vlastne vytvára iróniu, pretože dáva dokopy veci, ktoré spolu na prvý pohľad nepatria, no ktorých spojenie poukazuje na nový význam. Humor môže v takých historických okamihoch poukázať práve na zmenu interpretačného rámca a posúvať zmenu zasa o kus ďalej.

Kam sa tento náš nadhľad stratil?
Nepovedal by som, že vám pri pohľade na politickú realitu dnes chýba humor. Je to však skôr čierny ako veselý humor – a možno je viac spojený s rezignáciou ako s nádejou. Všetko záleží len na interpretačnom rám­ci.

Na Slovensku po ére viacerých vlád Vladimíra Mečiara až šokujúco môže pôsobiť konštatovanie z vašej knihy, že úspechu jeho hnutiu v počiatkoch pomohlo, že priniesol demokratickejšiu rétoriku vo vzťahu k regiónom ako Koordinačné centrum VPN v Bratislave, ktoré sa snažilo o centralizáciu a chcelo revolučné zmeny zastaviť zhora. Dá sa teda v počiatkoch svojej kariéry Vladimír Mečiar považovať za väčšieho demokrata?
Dôraz musíme položiť na rétoriku, vďaka ktorej sa Mečiar v rokoch 1990 a 1991 zdal mnohým občanom ako ten demokratickejší. Dával odpovede na frustráciu, ktorú mnohí politickí aktivisti v okresoch pociťovali – že vedenie VPN v Bratislave nebralo vážne ich požiadavky na väčší vplyv pri vytváraní politiky hnutia. Mečiar mal tiež dar osobne sa priblížiť ľuďom, čo dokazujú mnohé ,,babky", ktoré chodili do kostola s jeho fotografiou, uloženou v modlitebnej knižke hneď vedľa obrázkov Ježiša a Márie. Lenže Mečiar bol skôr Dantonom, ktorý vedel ľudom len dobre hrať, nie Robespierrom, ktorý sa úprimne, aj keď tragicky, snažil byť stelesnením demokracie.

Každú jeseň si v celej strednej Európe pripomínajú občania výročie pádu takzvaného komunistického režimu. Nie v každej krajine však tieto oslavy majú väčšiu verejnú podporu a často ide o viaceré paralelné oslavy. Nie je to tak, akoby si rôzne skupiny pripomínali rôzne udalosti?
Zo všetkých stredoeurópskych krajín si len Nemecko, Česká republika, Slovensko a Rumunsko pripomínajú rok 1989 ako zásadný historický bod obratu. Poliaci sa viac zameriavajú na založenie Solidarity v roku 1980, zatiaľ čo pre Maďarov je kľúčovým dátumom rok 1956. V každom prípade sa pripomína moment, keď sa rodilo nové kolektívne vedomie. Oslavuje sa okamih národnej jednoty, z ktorej súčasné režimy odvodzujú svoju legitimitu. Ak existuje niečo ako spoločenská zmluva, bola dohodnutá práve v tých rokoch. A v takomto význame sa aj výročia stávajú príležitosťou na položenie otázky, či sa zmluva rešpektuje, alebo nie.

Zaujímavé bolo 10., ale aj 20. výročie revolúcie. Z niektorých z nich máte aj osobnú skúsenosť. Pripomenuli sa na týchto oslavách tie hodnoty a idey, s ktorými šli ľudia na námestia v roku 1989?
Do istej miery sú v týchto oslavách pripomínané aj hodnoty. Napríklad v Lipsku bolo dvadsiate výročie oslavované ,,veľtrhom demokracie" a sviečkovým pochodom asi 100-tisíc ľudí okolo Ringu, čo bolo o 30-tisíc viac ako v roku 1989. Celý pochod začali modlitby za mier v Kostole svätého Mikuláša a krátke príhovory zdôrazňujúce nenásilie, ktoré sa konali na Augustusplatzi. Takže jednoznačné pripomínanie hodnôt a ideí roku 1989 tam bolo. No možno zaujímavejšie je, do akej miery sú reprodukované vzorce správania.

Aké máte na mysli?
Napríklad v Prahe v rokoch 2004 a 2009 si revolúciu pripomenuli tým, že zopakovali podobné pochody, aké ju spustili. V roku 2004 na Národnej triede, takmer na tom istom mieste, kde sa v novembri 1989 odohral masaker, došlo ku konfliktu medzi študentmi a primátorom. Študenti s lampiónmi a sviečkami, ale aj s transparentmi kráčali po trase, ktorou šli ich predchodcovia v roku 1989, ale na Národnej triede našli svoju trasu blokovanú veľkolepým koncertom pod záštitou primátora nazvaným ,,Národní jinak". Konflikt, ktorý z toho vyplynul, bol síce len zápasom slov a symbolov, nie pästí a obuškov, no stále išlo o očividnú paralelu s rokom 1989.

Aj druhé oslavy boli také napäté?
V roku 2009 sa na oslavách objavila oveľa vyššia miera všeobecnej zhody. Podľa mojich vlastných odhadov sa asi 45-tisíc ľudí zúčastnilo na pochode z Albertova na Národnú triedu a podobné pochody sa uskutočnili aj na iných miestach v celej krajine, dokonca aj v malých mestách. Takmer v každom okresnom meste boli organizované výstavy a verejné diskusie. Výročie sa stalo príležitosťou na obnovu občianskej spoločnosti.

A máte nejaké postrehy aj zo Slovenska?
Bohužiaľ som nebol svedkom osláv na Slovensku, ale Praha je podľa počtu obyvateľov tretím najväčším slovenským mestom. Bolo tam počuť veľa slovenčiny aj v dave, aj medzi organizátormi. No všimol som si zaujímavý kontrast medzi výročnými výstavami v Košiciach a v Bratislave. Výstava v košickom Kulturparku sa zamerala na ,,každodennosť" revolučného obdobia od novembra do júna 1990 z pohľadu radového občana (teda návštevníka) a mala vysokú návštevnosť. Výstava v bratislavskej Umelke zasa uprednostnila skúsenosti známych tvárí revolúcie, no trpela veľmi malým záujmom verejnosti. Ak je z týchto príkladov možné robiť nejaké závery, nechám to na vás.

Bolo to, čo sme zažívali v roku 1989, skutočne revolúciou?
Pri odpovedi na túto otázku sa musíme pozrieť na históriu pojmu revolúcie. Pôvodne, v 17.¤storočí, to jednoducho znamenalo náhly zvrat v osude štátu. Taký bol význam termínu ešte v roku 1789, ale v nasledujúcich rokoch francúzski ľavicoví politici rozšírili termín na pojem mytologických rozmerov, ktorý odzrkadľoval ich cieľ pretvoriť ľudstvo. Marxisti neskôr toto chápanie revolúcie reprodukovali. No revolúcia nikdy neuspela vo svojich ambíciách pretvoriť ľudstvo. Takže ak opustíme iluzórne očakávania, ktoré môže toto slovo vyvolávať, môžeme jasne vidieť, že v roku 1989 došlo k revolúcii v jej pôvodnom zmysle slova.

Ako by ste ho teda v tejto súvislosti definovali?
Každá revolúcia od 17. storočia zahŕňala návrat k zakladateľskému štádiu spoločnosti, keď môže byť prepísaná alebo nanovo napísaná spoločenská zmluva. A toto sa stalo aj v Československu v roku 1989. Zmluva možno nebola prepísaná spôsobom, ktorý by uspokojil každého, ale to sa nestalo ani v žiadnej inej revolúcii. Dôležitou vecou je, že sa ľudia zhromaždili a vyjadrili vôľu, aby bola dohodnutá nová zmluva.

Môže byť naša revolúcia z roku 1989 v niečom inšpiráciou aj do budúcnosti alebo pre iných?
Revolúcia z roku 1989 už inšpiráciou pre druhých je. Napríklad do takej miery, ako ľudia v severnej Afrike a na blízkom východe majú model pre svoje revolúcie, sú to práve revolúcie z roku 1989. Toto je významným historickým posunom. Pred rokom 1989 bola stále modelom Francúzska revolúcia z roku 1789, ruská revolúcia z roku 1917 alebo čínska revolúcia z roku 1949. Teraz je tým vzorom vaša revolúcia. Práve toto je dôvod, prečo si vyžaduje hlbšie štúdium.

V čom inšpiruje iných?
Nenásilie nežnej revolúcie a fakt, že viedla k demokratizácii, sú samozrejmými dôvodmi, prečo sa tým Arabi inšpirovali. Je však oveľa viac toho, čo sa môžeme z revolúcie v roku 1989 naučiť – od jej neúspechov po jej úspechy, ako aj z ciest, ktoré sa prešli, alebo ktoré sa obišli. Nežná revolúcia môže byť inšpiráciou aj pre vás. Či už ako model, alebo východisko, prípadne ako zrkadlo, v ktorom sa môžete vidieť, kým ste boli, a kým ste dnes. Lenže to je na vás.

Ako pozorovateľ zvonka môžete nezaujato porovnávať, ako sa naša spoločnosť zmenila. Zostalo v nej niečo, čo by bolo pokračovaním snáh miliónov ľudí, ktorí šli v revolučnom novembri napriek riziku do ulíc a na námestia? Alebo inak, existujú nejaké výdobytky Novembra 1989, ktoré by mohli v nadchádzajúcich dňoch výročia oslavovať aj tí, ktorých ekonomické zmeny dostali do horších životných podmienok, v akých žili sami alebo ich rodičia pred revolúciou?
November ukázal na niečo, čo medzi vami existuje. Počas niekoľkých týždňov sa ľudia správali, ako najlepšie vedeli, a to bolo nádherné. Tento potenciál tu je stále. Je pravda, že niektoré zo snov Novembra 1989 zostali nenaplnené, ale to je vlastne výzva. To, že November naznačil smer, ktorým sa ešte dá ísť, je tiež niečím, čo sa oplatí oslavovať.