Sedemdesiatsedemročnú Jannulu Jannopulosovú evakuovali v nedeľu večer zo svojej dedinky Phalaisia na západe Peloponézu, ktorú vlastne nikdy v živote ani neopustila a kde žila so svojimi olivovníkmi a niekoľkými zvieratami.
„Býva nás tam asi tridsať, všetci sme starí, ako by sme proti plameňom bojovali? Bolo by potrebné, aby prišli naše deti, ale cesty boli neprejazdné,“ hovorí. Jej manžel, 85-ročný starček, chce, aby išli za synom do Atén. „Ale to sa musíme spýtať najskôr nevesty,“ pripomína Jannula. Druhý syn, ktorý žije v malom mestečku Megalopolis, sa šiel na ich domček pozrieť. „Povedal nám, že ho plamene ušetrili, ale je to pravda?“
Rodiny totiž niekedy radšej pred nimi taja, že prišli o svoj domček, ktorý bol často ich jediným majetkom. Je to aj prípad 27-ročného dobrovoľného hasiča Grigorisa Panajotisa, ktorý nemal odvahu povedať babke, že jej dom v Agrianoi ľahol popolom. „Našťastie je na niekoľko dní u nás. Zatiaľ jej tvrdíme, že je všetko v poriadku a ja sa potom pokúsim opraviť, čo sa bude dať, inak ju to zabije,“ vysvetľuje Grigoris.
„Rozhodne tam teraz ísť nemôžeme. V našom veku by nás to úplne zničilo,“ uzatvára diskusiu 85-ročná vdova Dimitra Agridová, ktorá čaká na správy o osude svojej dedinky.
Zjavne veľmi húževnatá stará dáma sa snaží pozdvihnúť morálku ďalších dvoch vdov, ktoré jej sedia tesne po boku. Márne. Nič nehovoria, ale v očiach majú slzy. „Mňa policajti naložili násilím, nemala som ani čas zamknúť dom, alebo si vziať topánky,“ dodáva a ukazuje pánske mokasíny, ktoré stačila ešte rýchlo vziať do ruky.
Vláda síce sľúbila postihnutým finančnú pomoc a podporu, ale títo ľudia tomu príliš neveria. „Našťastie máme deti,“ poznamenáva s úľavou Maria.
„Začiatkom týždňa prijali hoteli v Sparte takmer stovku obyvateľov zo zasiahnutých oblastí, väčšinou starých ľudí,“ uvádza miestny šéf civilnej ochrany Panajotis Manolakos. Na úrade prefektúra, s telefónom neustále prilepeným na uchu, organizoval v pondelok ďalšiu evakuáciu opäť starých žien, tento krát mníšok z odľahlého kláštora.
S neúnavnou energiou sa Jannula Jannopulosová snaží ďalej brať situáciu s humorom: „Aspoň raz nemusím variť. A zisťujem, aké je to, bývať v hoteli, nespomínam si, že by som v ňom niekedy spala. A najesť sa tiež môžeme a nemusíme za to ani platiť,“ dodáva, aj keď sa predtým radšej spýtala dobrovoľníčky Červeného kríža, ktorá prišla dať babkám a dedkom nejaké pokyny.