Úspešná výstava čiernobielych snímok Obrazopis sveta putuje po krajinách podobne ako ich fotograf. Milan Rastislav Štefánik. Dĺžka púte tak trochu prekvapila aj kurátorov výstavy. Od premiéry na Bratislavskom hrade v roku 2005 vyrazila do Prahy, Brna, Paríža, potom sa vrátila naspäť, do Košíc, objavila sa v Levoči, na Myjave, ešte chvíľu zotrvá v Nitre a ide zas do Českej republiky. Až sa skoro obnosila.
„Niektoré z fotiek sa vplyvom putovania poškodili. Musíme ich dať nanovo urobiť. Na budúci rok ešte nie je zatiaľ nič isté, no ozývajú sa ďalšie zahraničné múzeá,“ prezradila Eva Králiková, jedna z autorov. Každá z výstav bola iná, prispôsobená priestorom. V synagóge nad nitrianskou pešou zónou museli kurátori viac triediť. Priniesli 80 záberov, vystaviť mohli len polovicu.
Je to rýchla, no dobrodružná cesta. Začína prehliadkou bytu v Paríži na Rue Leclerc 6. Cestovateľ si z neho spravil minimúzeum, na stenách visia kopije, na poličkách rôzne sošky. Zrazu objektív fotografa vykukne z okna na vyliatu Seinu, obďaleč zbadá dve ženy pod slnečníkmi.
Neskôr sa vydá na Mont Blanc. Štefánik naň vystúpil šesťkrát, snažil sa zachrániť pustnúce observatórium. Neuspel a tak po poslednom výstupe aspoň zniesol dolu veľký ďalekohľad a rôzne prístroje.
Za zatmením slnka cestoval do Turkestanu. Vydal sa z Paríža, prešiel Prahu, Budapešť, Petrohrad, Moskvu, Samaru, Taškent. V Čerňajeve končila železnica, a tak pokračoval karavánou až do Ura-Tjube. Zo zatmenia nakoniec nebolo nič, počasie nevyšlo. Štefánik sa pri návrate aspoň zastavil v Jasnej Poľane u spisovateľa Leva Nikolajeva Tolstého.
A potom Tahity. Tu chcel pozorovať Halleyovu kométu. Nebo sa však opäť zatiahlo. Zvečnil tu aspoň zaujímavé portréty, medzi ktorými nechýba ani nahá Tahiťanka, ktorej obrázok je považovaný za prvý akt v slovenskej fotografii. Apropo, Štefánik nie je takmer na žiadnej z vystavených fotiek. Všetko sú to jeho vlastné zábery. A to robí výstavu objavnou.