Štefánik oddychuje v synagóge. Ide zas na cesty

Nahá Tahiťanka, karavána s ťavami a ruskí mužíci sa na Slovensku zdržia už len niečo vyše mesiaca, v nitrianskej synagóge. Potom sa presťahujú do českého Hodonína, kde zostanú až do konca roka. Ten ďalší tiež zrejme strávia na zahraničných cestách.

22.07.2009 17:14
Milan Rastislav Štefánik Foto: ,
Fotografia Milana Rastislava Štefánika...
debata

Úspešná výstava čiernobielych snímok Obrazopis sveta putuje po krajinách podobne ako ich fotograf. Milan Rastislav Štefánik. Dĺžka púte tak trochu prekvapila aj kurátorov výstavy. Od premiéry na Bratislavskom hrade v roku 2005 vyrazila do Prahy, Brna, Paríža, potom sa vrátila naspäť, do Košíc, objavila sa v Levoči, na Myjave, ešte chvíľu zotrvá v Nitre a ide zas do Českej republiky. Až sa skoro obnosila.

„Niektoré z fotiek sa vplyvom putovania poškodili. Musíme ich dať nanovo urobiť. Na budúci rok ešte nie je zatiaľ nič isté, no ozývajú sa ďalšie zahraničné múzeá,“ prezradila Eva Králiková, jedna z autorov. Každá z výstav bola iná, prispôsobená priestorom. V synagóge nad nitrianskou pešou zónou museli kurátori viac triediť. Priniesli 80 záberov, vystaviť mohli len polovicu.

Je to rýchla, no dobrodružná cesta. Začína prehliadkou bytu v Paríži na Rue Leclerc 6. Cestovateľ si z neho spravil minimúzeum, na stenách visia kopije, na poličkách rôzne sošky. Zrazu objektív fotografa vykukne z okna na vyliatu Seinu, obďaleč zbadá dve ženy pod slnečníkmi.

Neskôr sa vydá na Mont Blanc. Štefánik naň vystúpil šesťkrát, snažil sa zachrániť pustnúce observatórium. Neuspel a tak po poslednom výstupe aspoň zniesol dolu veľký ďalekohľad a rôzne prístroje.

Za zatmením slnka cestoval do Turkestanu. Vydal sa z Paríža, prešiel Prahu, Budapešť, Petrohrad, Moskvu, Samaru, Taškent. V Čerňajeve končila železnica, a tak pokračoval karavánou až do Ura-Tjube. Zo zatmenia nakoniec nebolo nič, počasie nevyšlo. Štefánik sa pri návrate aspoň zastavil v Jasnej Poľane u spisovateľa Leva Nikolajeva Tolstého.

A potom Tahity. Tu chcel pozorovať Halleyovu kométu. Nebo sa však opäť zatiahlo. Zvečnil tu aspoň zaujímavé portréty, medzi ktorými nechýba ani nahá Tahiťanka, ktorej obrázok je považovaný za prvý akt v slovenskej fotografii. Apropo, Štefánik nie je takmer na žiadnej z vystavených fotiek. Všetko sú to jeho vlastné zábery. A to robí výstavu objavnou.

debata chyba