Strážkyňou himalájskeho pokladu je Slovenka

V minulých dňoch si Adámková prevzala najvyššie ruské vyznamenanie, aké môžu v krajine dať cudzincom – Rad priateľstva. Za zásluhy o zachovanie rerichovského duchovného dedičstva, ktoré patrí medzi unikátne poklady svetovej kultúry. Ste vlastne trojdomý človek, a tak si najprv ozrejmíme, čo vás ešte spája so Slovenskom?
Na Slovensku som sa narodila, strávila som tu časť detstva i dospievania, mám tu rodičov, rada sa sem vraciam.

A čo Rusko?
Prvú triedu základnej školy som síce vychodila v Bratislave, ale hneď potom sme cestovali do Ruska. Otec tam pracoval v Spojenom ústave jadrových výskumov v Dubne neďaleko Moskvy.

Je fyzik?
Rádiochemik a jadrový fyzik. To bola moja prvá skúsenosť s Ruskom. Po piatich rokoch sme sa vrátili domov. Tu som skončila siedmu a ôsmu triedu základnej školy a potom aj gymnázium na Vazovovej ulici v Bratislave. Ďalej som absolvovala nadstavbové štúdium na Osvetovej škole. Zároveň som sa venovala šermu.

Šermu?
Áno, a to dokonca pretekársky, v Slávii UK. Na majstrovstvách Československa som získala striebornú medailu, to bol môj najväčší úspech. Okrem toho som účinkovala v divadelnom štúdiu Ludus.

To naďalej existuje.
Vtedy, pred vyše štvrťstoročím, bol jeho vedúcou osobnosťou Pavol Paška. Pod jeho vedením som si vyskúšala aj prácu dramaturgičky. Zaujímala ma však filozofia, a to čoraz viac. Tá ma priviedla do Ruska, vtedy ešte sovietskeho, druhýkrát. V roku 1985 som začala študovať v Minsku na tamojšej štátnej univerzite.

Aká už filozofia sa dala vtedy študovať v sovietskom Rusku, vlastne Bielorusku?
Začala som štúdiom gréckej filozofie, ale od druhého ročníka som kopala hlbšie, až k samotným základom. Tak som sa dostala k indickej filozofii.

To sa vtedy naozaj dalo?
Dalo, ale, samozrejme, s veľkými problémami. Niekoľkokrát ma chceli zo školy vyhodiť.

Ako ste sa naučili sanskrit?
Jazyk som sa začala učiť sama, lebo na Bieloruskej štátnej univerzite nebolo nič. Domov na Slovensko som zakaždým cestovala vlakom cez Varšavu. Tam som si kúpila svoju prvú učebnicu sanskritu v poľštine. Z nej som sa učila. A keď som chcela študovať Bhagavadgítu, posvätný spis Indov v sanskrite, musela som mať špeciálne povolenia od dekana a ďalších desať pečiatok. Súhlas podmieňovali tým, že knihu podrobím zdrvujúcej kritike z marxisticko-leninských pozícií.

V tom čase sa už v Sovietskom zväze predsa rozbiehala perestrojka…
Lenže Gorbačov bol od nás ďaleko, Minsk sa nachádzal v závetrí. Školu som končila s povesťou, že som ideologicky nedostatočne podkutá. Pred záverečnými skúškami nás prišli z československého veľvyslanectva v Moskve presviedčať, aby sme vstúpili do KSČ. Vraj doma nás potom čakajú zaujímavé pozície.

Asi vás nepresvedčili?
Ako jediná zo šesťdesiatich Čechov a Slovákov – absolventov filozofickej fakulty – som odmietla vyplniť prihlášku. Priateľ mi radil, aby som sa na Slovensko radšej nevracala. U nás meškala ešte aj perestrojka, v Rusku sa vraj budem cítiť bezpečnejšie.

Už o pol roka sa karta obrátila. Nerozmysleli ste si to?
Nie, zostala by som tam bez ohľadu na politické pomery, lebo som už mala ponuku robiť ašpirantúru v Petrohrade a zároveň pozvanie od jedného tamojšieho experimentálneho divadla.

Naďalej vás priťahovalo divadlo?
Ja som ho neopustila ani v Minsku, účinkovala som tam v známom mládežníckom pantomimickom súbore. V Petrohrade však vtedy žalo úspechy Interiérové divadlo, ktoré viedol známy režisér Nikolaj Beľakov. Išlo vlastne o interaktívne divadlo, viaceré jeho predstavenia s odohrávali v pamätných izbách dramatikov, či už Puškina, Nekrasova, alebo iných klasikov ruskej drámy. Stala som sa asistentkou režiséra.

Kedy a ako ste sa začali zoznamovať s dielom Rerichovcov?
Niekedy v roku 1987. V Rusku ich filozofia bola dlho na indexe. V čase perestrojky však začali časopisecky vychádzať zápisky spisovateľa Valentina Sidorova pod názvom Sedem dní v Himalájach. Sidorov začal ako prvý v Rusku približovať tvorbu Nikolaja a Heleny Rerichovcov. V októbri 1990 zorganizoval v Izvare neďaleko Petrohradu medzinárodnú konferenciu Svet skrze kultúru. V Izvare bolo kedysi rodinné sídlo Rerichovcov. Mladý Nikolaj tam rád kreslil. Tá konferencia bola pre mňa osudová.

Prečo?
Sidorov tam pozval predstaviteľov rôznych náboženstiev z celého sveta. Za budhistov prišiel predstaviteľ dalajlámu, ďalší za Misiu Rámakrišnu a tak ďalej. Naše divadlo pripravilo inscenáciu, ktorá bola živou ilustráciou k Rerichovým obrazom. Hosťom sme rozdávali vesty s Rerichovou kresbou a tým sa stávali účastníkmi toho predstavenia A vtedy sa to stalo. Ako tak čítam mená zo zoznamu, pristúpi ku mne starý indický mních, pozrie sa na mňa a spýta sa, či som Ruska. Nie, odpovedám. Študujete Védantu? Áno. Ešte niečo sa ma spýtal a povedal: Prídete ku mne do Indie.

Čo bolo ďalej?
Po návrate domov mi ten človek poslal pozvanie do Indie a ja som tam o pol roka odcestovala.

Kto to bol?
Práveže riaditeľ Inštitútu kultúry Misie Rámakrišnu v Kalkate. Stal sa mojím duchovným učiteľom. A tak 12. januára 1991, v deň narodenia Vivekanandu, jedného z najväčších filozofov Indie, sa zmenil celý môj život. Cestovala som do Indie. Mesiac predtým som mu poslala telegram: Prídem vtedy a vtedy, čakajte ma. Odpoveď som však nedostala. Mnohí priatelia a známi ma odhovárali: Ty si blázon, ideš kamsi, ani nevieš presne kam. Čo tam vlastne budeš robiť?

Vedeli ste?
Nie, ale nejako som tomu vtedy neprikladala význam. Až keď som sedela v lietadle, až tam som doslova precitla. Kam to idem? pýtala som sa sama seba. Nič neviem ani o tom človeku, ani o jeho organizácii, ani o Kalkate, ani o súčasnej Indii. Staroveká India, ktorú som študovala, je predsa celom iná. Vedľa mňa sedel Ind, zrejme zistil, ako sa cítim a dal sa so mnou do reči. Zdôverila som sa mu, kam mám namierené a aké obavy sa ma zrazu zmocnili. Dal sa do smiechu – ja som lekárom v tom inštitúte, povedal mi.

Čiže samé náhody?
Akože náhody. Lebo keď sme doleteli, na letisku ma čakali s tabuľkou, na ktorej bolo moje meno. Ako mohli vedieť o mojom prílete, keď telegram prišiel až o dva týždne po tom? Spýtala som sa učiteľa: ako ste to zistili? Len sa pousmial, to je vraj v poriadku.

Vtedy ste už poznali osobne aj niekoho z rodiny Rerichovcov?
So synom Nikolaja Rericha Sviatoslavom a jeho manželkou Devikou Ráni, svetoznámou indickou herečkou, som sa stretla v Moskve v roku 1989. Pozval ich tam vtedy Michail Gorbačov. V apríli 1991 som za nimi cestovala na dva týždne do Bangalore. Rozprávali mi o himalájskom údolí Kullu a mestečku Naggar, čo by tam bolo treba robiť. Sviatoslav spomínal na rodičov, ktorí snívali o premene Naggaru na Vivjanaggar, čo sa dá preložiť ako Mesto poznania. Vtedy som však mala iné plány, aj som o nich pánu Sviatoslavovi povedala. Zrejme si o tom pomyslel svoje. O desať rokov som však onen sen začala uskutočňovať.

Čo ste robili medzitým?
Bola som v Kalkate až do roku 1998. Môj učiteľ vtedy zomrel a ja som sa vrátila do Moskvy. V roku 1999 sa nám s manželom narodil syn Jaroslav a v roku 2001 mi už ponúkli prácu v Naggare. Zrejme to súviselo aj s tým, že veľvyslancom Ruska v Indii sa v tom čase stal Alexander Kadakin, ktorý sa začal veľmi angažovať prospech obnovenia a oživenia himalájskeho sídla rodiny Rerichovcov.

Prečo si zvolili na tú prácu práve vás?
Hľadali niekoho, kto by dobre poznal Indiu aj Rusko, indickú aj rerichovskú filozofiu, navyše jazykovo dobre vybaveného.

Nechceli na toto miesto pravého Rusa?
Chceli, ale zrejme nenašli takého, ktorý by spĺňal všetky spomínane nároky.

V niektorých ruskojazyčných materiáloch na internete sa uvádza, že si vás vybral sám Sviatoslav Rerich.
Pri výbere asi prihliadali aj na pôvodné odporúčanie Sviatoslava Rericha. Dosť na tom, že 1. januára 2002 som nastúpila pracovať do IRMT ako výkonná riaditeľka.

V akom stave ste to tam našli?
V dosť žalostnom. Posledných desať rokov to tam totiž udržiavala jedna stará pani, Nemka, sestra Ursula, ktorá na všetko jednoducho nemohla stačiť.

Zlom vraj nastal po vašom príchode a po tom, čo indická vláda, spolu s ruskou, poskytla centru významné finančné granty…
Veľmi nám pomohol bývalý premiér Indie Atal Bihárí Vádžpéjí. Poskytol nám nejaké peniaze, za ktoré sme zrekonštruovali, čo sa dalo. Treba si však predstaviť, že ide o areál na ploche takmer 16 hektárov. Máme tam jedenásť budov. Vládne peniaze by nestačili, našli sa však súkromní sponzori, ktorí ochotne prispeli svojou troškou do mlyna. Mohli sme obnoviť výskum, publikovanie jeho výsledkov. Predtým sa to všetko utlmilo, vlastne úplne zastavilo. V roku 2003 som založila školu umenia pre deti.

To je výtvarná škola?
Máme tam šesť rôznych štúdií. Jedno sa venuje indickej klasickej hudbe, druhé indickým klasickým tancom, ďalšie je výtvarné, máme však aj divadelné, rezbárske a napokon tkáčske štúdiá. Teraz ich navštevuje okolo 150 detí a začínali sme s dvadsiatimi. Postavili sme im novú budovu, minulý rok sme už mali prvých štyroch absolventov. To je však iba jedna z aktivít IRMT. V galérii takmer každý mesiac otvárame nejakú výstavu.

Predvlani priniesli svetové médiá správu, že galériu vykradli. Čo sa vlastne stalo?
Dovedna nič, zmizla menšia suma z pokladnice, ale obrazov sa zlodeji ani nedotkli. Aj tak bol dôvod namontovať ešte modernejšie poplašné zariadenie, čo sa už aj stalo.

Nemáte v úmysle pripraviť na Slovensku výstavu Rerichových obrazov?
To by musel prejaviť iniciatívu niekto iný. Obrazy by sa však nemuseli voziť až z našej himalájskej galérie. Stačilo by ich doviezť z Moskvy, kde je takisto stála expozícia a obrovská zbierka jeho diel. Do Dillí sme už 45 Rerichových obrazov z Moskvy pred pár rokmi doviezli. Bolo to prvýkrát v histórii, čo sme vystavovali spolu Rerichove obrazy z našej galérie a z Ruska.

V ústave Urusvati, ktorý kedysi založili v údolí Kullu manželia Rerichovci, bolo aj oddelenie tibetskej medicíny. Pokračuje IRMT v jej skúmaní?
Zatiaľ tento smer bádania iba obnovujeme. Začína sa výskum éterických bylín, ktoré rastú v Himalájach.

Údajne máte v Naggare až stotisíc návštevníkov ročne?
To zase nie, nanajvýš 60– až 70-tisíc. Bolo by ich viac, záujem je obrovský na celom svete, ale v Himalájach sú limitujúcim činiteľom poveternostné podmienky. Turistická sezóna trvá od apríla do júna. Potom prichádza obdobie dažďov. Vhodný na návštevy je ešte október a november. Nasleduje zima, keď si málokto trúfne vybrať sa do Naggaru.

Čo tam robíte v hluchých obdobiach?
Tie my nepoznáme. Jediná možnosť, keď sa dá odcestovať domov, je január. Je to síce najhorší čas na dovolenku, pre mňa však jediný možný.

Váš manžel Oleg Martynov je ruský filmár – dokumentarista. Spolu ste išli po stopách slávnej expedície manželov Rerichovcov a pripravili o tom film. Čo vám dalo toto putovanie?
Spolu s manželom a synom Jaroslavom sme boli v západnom i východnom predhorí Himalájí, v Indii a Mongolsku, na Altaji a v Amerike. Okrem Číny a Japonska sme boli všade. Podarilo sa nám získať unikátny materiál.

Alena Adámková

Slovenská vedkyňa, odborníčka na Indiu.

Od roku 2002 pracuje v Naggare v severnej Indii, ktorá bola druhou vlasťou ruského maliara a filozofa Rericha, ako kurátorka a výkonná riaditeľka medzinárodnej nadácie a galérie nesúcej umelcovo meno – International Roerich Memorial Trust (IRMT).

Po štúdiu filozofie na Bieloruskej štátnej univerzite sa stala doktorandkou Ústavu orientalistiky Ruskej akadémie vied.

V roku 1993 obhájila dizertačnú prácu Idea jednoty mikrokozmu a makrokozmu v tradícii filozofie Védanty. Zároveň pôsobila v Inštitútu kultúry Misie Rámakrišnu v Kalkate (India).

Neskôr bola na študijnom pobyte v Múzeu Nikolaja Rericha v New Yorku.

Vydala niekoľko kníh o živote a duchovnom dedičstve členov rodiny Rerichovcov.

Prekladá z hindčiny a sanskritu do angličtiny, ruštiny a slovenčiny. Takto preložila niektoré základné diela indickej filozofie a filozofie Rerichovcov. Súčasne sa venuje dokumentárnemu fil­mu.

Na koľko dní ste pricestovali do Bratislavy teraz?
Žiaľ, iba na štyri dni.

S mamou si teda telefonujete?
Najčastejšie si e-mailujeme. Nástojím, aby ma prišla navštíviť, ale nemá odvahu. Nejde len o let do Dillí. Z Dillí treba ešte pretrpieť 16-hodinovú cestu autobusom do Himalájí.

V súčasnosti ste vlastne jediná slovenská indologička?
To vám nepoviem, ale keď mal navštíviť v roku 1996 Slovensko indický prezident, tak ma zavolali ako jedinú slovenskú indologičku. Bola som uňho vtedy na audiencii.

Prečo je tu podľa vás taký malý záujem o štúdium indických jazykov a tamojšej kultúry?
Nechápem to. Pritom záujem o akože mystické veci je na Slovensku veľký. Kupujú sa knihy venované indickej filozofii, preklady sú však hrozné, väčšinou z angličtiny alebo z nemčiny. V porovnaní s originálom sú teda často opakovane skresľované.

Pred siedmimi rokmi vám vyšla v slovenskom preklade Bhagavadgíta, Spev vznešeného, posvätná kniha Indov. Recenzent označil jej vydanie za sviatok slovenskej kultúry.
Bola som rada, že kniha vyšla. Bol to výsledok niekoľkoročnej sústredenej práce. Splnila som tým zároveň želanie môjho duchovného učiteľa z Kalkaty, ktorý ma stále pobádal k tomuto prekladu. O čosi skôr som preložila do slovenčiny výber z hinduistickej filozofie Védanty. Vyšiel pod názvom Veď nás z tmy do žiary svetla.

Ako si vysvetľuje udelenie najvyššieho vyznamenania Ruska? Čitateľovi možno napadne, že sa poznáte s prezidentom Dmitrijom Medvedevom alebo premiérom Vladimirom Putinom…
Osobne som sa s nimi nestretla a hoci obaja najvyšší predstavitelia Ruskej federácie medzitým navštívili Indiu, do Naggaru sa nedostali. Je to aj pochopiteľné, toto miesto v horách je trocha od ruky a voziť tam takých významných hostí nie je zrejme bežné či prijateľné ani z bezpečnostného hľadiska. Na moju prácu v Naggare a jej výsledky upozornil ruské vedenie najskôr ich veľvyslanec v Indii.

Ako je to s postojom ďalších ruských inštitúcií k Rerichovcom a ich duchovnému dedičstvu? Mení sa v porovnaní s nedávnou minulosťou?
Samozrejme, ba dovolím si tvrdiť, že rerichovská filozofia sa tam stáva až alternatívou k pravoslávnemu náboženstvu.

Pravoslávna hierarchia sa však na to pozerá s istou nevôľou, zavše dokonca zaznievajú aj radikálnejšie hlasy o šírení deštruktívneho okultizmu či sektárstva.
Áno, niektorí pravoslávni hodnostári a teológovia majú námietky proti rerichovskej filozofii. Občas, ak človek niečomu nerozumie, ak nevie pochopiť, že všestrannosť je možná v myslení aj v konaní, snaží sa jej nositeľa obviniť z „čertoviny“ a pripísať mu všetky možné negatívne črty.

Iní podsúvajú Rerichovcom zámer ovládnuť svet akousi globálnou neviditeľnou mocou…
To všetko sú desaťročia opakované a ničím nepodložené nezmysly. Nikolaj Rerich a jeho dielo sa jednoducho nedajú vtesnať do žiadnej škatuľky. Bol nielen uznávaným maliarom, ale aj cestovateľom, filozofom, mysliteľom, bojovníkom za mier. Bol Rus a India sa stala jeho druhou vlasťou. Mecenášov a blízkych spolupracovníkov nachádzal aj v Amerike, písal si napríklad s prezidentom Franklinom D. Roosveltom. Mnohým sa to nezdá. Obviňujú ho zo špionáže v prospech Sovietskeho zväzu, hoci tam bol dlho zakázaným autorom.

Pritom bežní Rusi majú blízko k indickej kultúre, majú radi napríklad indické hrané filmy, ktoré sa Stredoeurópanom ktovieako nepáčia, mierne povedané. Čím to je?
Vysvetlenie treba najskôr hľadať v spoločnej duchovnej základni, vo východnej spiritualite. Zrejme poznáte vyjadrenie niektorých klasikov, podľa nich sa obroda ľudstva začne práve v Indii a Rusku.

Lebo moderná západná civilizácia už vyčerpala svoj potenciál? Veríte tomu?
To nie je otázka viery, ale logika vecí.

Ako vidíte Slovensko a Slovákov z Himalájí? Kde sme dospeli za ostatné roky a kam smerujeme?
Žiaľ, ľudia na Slovensku žijú väčšinou dosť povrchne, chcelo by to hľadať zmysel života o čosi hlbšie.

Prepadli sme konzumu?
Keď to človek porovnáva, keď v Indii vidí, ako deti zomierajú, lebo im chýba kúsok chleba, a tu sa doslova plytvá potravinami, pôsobí to na mňa veľmi zle.

Má v sebe filozofia manželov Rerichovcov niečo z náboženstva?
Nie, žiadnu činnosť tohto druhu rerichovské spoločnosti nepraktizujú. Žiadne rituály, omše či modlitby. Prívrženci tohto učenia za obmedzujú na štúdium základného diela Živá etika, známeho aj pod názvom Agni Joga. Jej štyri knihy som už preložila do slovenčiny.

Môžete v krátkosti priblížiť hlavné myšlienky tohto učenia?
Agni v sanskrite znamená oheň, duchovný oheň. Podľa Heleny Rerichovej je „syntézou všetkých jog“. V súlade so Živou etikou leží v základoch sveta „jemnohmota“ alebo „psychická“ energia. Jej dôkladné poznanie je vecou budúcnosti, budúcej vedy, a nie náboženstva. Predpokladá sa však zjednotenie vedy, náboženstva a umeleckej tvorby do jedného ustavične sa rozvíjajúceho systému.

Hovorí sa, že texty Živej etiky sú zároveň návodom, ako žiť. Teda ako?
Základné odporúčania spočívajú v prekonávaní egoizmu, v osvojení si vedy a umenia, v rozvoji vnútornej tolerancie a vonkajšej aktivity. V porovnaní s inými duchovnými učeniami sa však väčší význam prikladá nie iba zdokonaľovaniu morálnych kvalít, ale vzdelávaniu, štúdiu, ustavičným dotykom s umením, práci.

Nepatrí sa pýtať na vaše vierovyznanie, ak nechcete, nemusíte odpovedať.
Prečo nie? Na Slovensku som nebola pokrstená vzhľadom na vtedajšie spoločenské pomery. V Rusku som sa rozhodla pokrstiť v pravoslávnej cirkvi. A v Indii ma prijali do Misie Rámakrišnu.

Zlučuje sa to, nevidíte v tom zásadný rozdiel?
Nie. Nikolaj Rerich učil, že biele svetlo má sedem rôznych lúčov a jeden druhému neprotirečí. Keď chceme vystúpiť na veľkú horu, môžeme sa na jej vrchol dostať rôznymi chodníkmi. Nezáleží na tom, ktorým pôjdeme, ale ako pôjdeme.