Zabiť chceli mňa, upokojoval Leonova Brežnev

Ako prvý pozemšťan vystúpil do otvoreného vesmíru. Ani počas priekopníckeho letu a dramatického pristátia však kozmonaut Alexej Leonov (74) nemal bližšie k smrti, ako na jednom z najstráženejších miest Zeme. V moskovskom Kremli ho pred štyridsiatimi rokmi len o vlások minuli výstrely atentátnika. "Môj kabát so stopou po guľke je dnes v depozite Historického múzea v Moskve," povedal pre Pravdu.

22.01.2009 14:25
Alexej Leonov Foto:
Alexej Leonov
debata

Ako si spomínate na 22. január 1969?
Ako na svoje druhé narodeniny. Deň, ktorý mal byť veľkým sviatkom kozmonautiky, mohol byť mojím posledným. Moskva práve vítala posádky prvých pilotovaných kozmických lodí, ktoré sa na orbite spojili. Po privítaní na letisku Vnukovo sa kolóna pohla smerom do Kremľa, kde mali kozmonautov vyznamenať. V prvom vozidle, ktoré bolo otvorené, sa po Leninskom prospekte viezla posádka Sojuzu 4 a Sojuzu 5. V druhom, zatvorenom Zile 111, sedel Brežnev s Kosyginom (šéf komunistickej strany a predseda vlády – pozn. red.) A v treťom, rovnakom aute ako Brežnev, som bol ja a kozmonauti Beregovoj, Nikolajev a Tereškovová. Kdesi na Jakimanskom nábreží sa Brežnevovo vozidlo odpojilo a prešlo Veľkým kamenným mostom a Spasskou bránou do Kremľa. Kolóna, v ktorej sa naše auto ocitlo bezprostredne za prvým kabrioletom, vstúpila dnu v špalieri jasajúcich ľudí cez Borovickú bránu. Asi dvadsať metrov za bránou sa to stalo.

Zazreli ste útočníka?
Videl som, ako asi osem metrov pred nami z ľavej strany vyskočil policajt v tmavomodrej uniforme. V oboch rukách držal pištole vo výške brucha. „Kosťa, niečo sme porušili?“ zvolal som na ochrankára, ktorý sedel pri vodičovi. „Nie, je to terorista,“ stihol zakričať. Prvý výstrel rozbil čelné sklo, črepina Kosťu ľahko zranila, krvácala mu tvár. Ďalší výstrel zasiahol vodiča. Sedel som za ním, v strednom rade sedadiel zľava. Videl som čiernu dieru na šoférovom krku, valila sa z nej krv. Hlava mu klesla na volant. Auto, ktoré malo automatickú prevodovku, začalo cúvať. Zastavilo sa, až keď sa Beregovoj nahol cez sedadlo a zatiahol ručnú brzdu. Vodiča som dobre poznal. Bol to Iľja Žarkov, ktorý často vozieval aj nás kozmonautov. O deň neskôr zraneniu podľahol. Po tom výstrele som prudko mykol hlavou a to ma zachránilo. Lebo ďalšia guľka mi smerovala rovno na sluchy.

Nič sa vám nestalo?
Iba v ľavom oku som mal úlomok skla, ale to mi na mieste vymyli. Mal som neuveriteľné šťastie. Ten človek vypálil šestnásťkrát, štrnásť striel trafilo auto. Keď balistici urobili rozbor, štyri trasy prechádzali prakticky cezo mňa. O vlások ma minuli len vďaka tomu, že auto išlo najskôr vpred a potom začalo cúvať. Byť o päť centimetrov vpredu, dostal by som zásahy do hlavy, do hrude a brucha. A o päť centimetrov vzadu, tak mám guľku v chrbte. Jeden výstrel ma šuchol na hrudi. Môj kabát so stopou po guľke je dnes v depozite Historického múzea v Moskve. A auto s dodnes badateľnými zásahmi mi nedávno predviedli nadšenci z klubu historických vozidiel v Koroľove.

Aj ostatní kozmonauti vyviazli bez ujmy?
Až na nejaké drobnosti. Strelné zranenie utrpel motocyklista zo sprievodu kolóny. Napriek tomu sa mu podarilo teroristu zraziť na zem. Tam sa na neho vrhol chlap z davu, vykrútil mu ruky a odzbrojil ho. Poznal som ho, bol to veliteľ pilotnej školy, kde som sa svojho času učil.

Napriek streľbe sa slávnostné vyznamenávanie uskutočnilo. Aká bola v sále nálada?
Všetci sme boli v rozpakoch. V sále to šumelo, všetci si šepkali. Rýchlo sa roznieslo, čo sa stalo. Ešte predtým ku mne pristúpil Leonid Iľjič (Brežnev) a prikázal: „Ukáž kabát!“ Ukázal som. On ma potľapkal po chrbte a hovorí: „Neboj sa, zabiť chceli mňa, nie teba.“

Napriek tomu ste o dva dni neskôr na tlačovej konferencii hovorili o pokuse o atentát na kozmonautov…
Áno, taká bola oficiálna verzia. Všetci síce chápali, že to nebolo na kozmonautov, ale o tom sa nesmelo hovoriť. Samotná streľba sa utajiť nedala. Keď už o nej vedelo niekoľko tisíc ľudí, tak sa to muselo oznámiť všetkým.

Čo si myslíte o atentátnikovi?
Je to zmätený človek. Dvadsať rokov ho držali zavretého na psychiatrii. Vlani som sa s ním stretol. Prišiel za mnou a za Nikolajevom, že sa nám vraj chce ospravedlniť. „Nestrieľal som po vás,“ povedal, „strieľal som po Brežnevovi.“ Vraj nerátal ani s tým, že pri ňom bude sedieť Kosygin, lebo toho si vážil a nechcel mu ublížiť. „Brežneva som chcel zabiť,“ trval na svojom. Ruku som mu nepodal. Povedal som mu, že má na nej krv nevinného človeka. A on, že čo s tým môže urobiť? „Choď,“ prikázal som mu, „vyhľadaj deti toho vodiča, možno aj jeho žena ešte žije, vrhni sa pred nimi na kolená a pros o odpustenie.“

debata chyba