„Kyslík som mal na pol hodiny, päť minút zostávalo do vstupu do tieňa, po čom takmer na hodinu nastane hustá tma. Ak by som čakal radu zo Zeme, neprežijem,“ hovorí pre Pravdu jubilant, ktorý dnes oslavuje 75. narodeniny.
Zostal 18. marec 1965 najväčším dňom vášho života?
Nuž, keby som chápal, čo sa vtedy deje, tak zrejme 30. máj 1934, keď som sa narodil, by bol pre mňa väčším dňom. Najsilnejší zážitok, ktorý mi osud doprial, však boli tie minúty, čo som sa nachádzal v otvorenom vesmíre. Mal som možnosť ako prvý človek uvidieť na vlastné oči celú zemeguľu z odstupu. To nik predtým nevidel. Neskôr to viacerí opakovali a stále opakujú, naskytá sa im ten neuveriteľný pohľad, ale prvý raz je vždy prvý raz. Bola to necelá štvrťhodinka. Teraz už vesmírne prechádzky trvajú aj osem hodín. A možno je to aj preto, že som tam bol a rozpovedal som, čo treba robiť, aby sa tam dalo dlhšie vydržať.
Aký to bol pohľad?
Keď som od Pavla Beľajeva, ktorý velil nášmu Voschodu 2, dostal povel „Ideš!“, z výstupovej komory som vyletel ako zátka. Prvé ma prekvapilo, ako oslepujúco jasné je Slnko. Predo mnou sa z ľavej strany zjavilo Bulharsko, potom Rumunsko, Grécko, Taliansko. Zdvihnem hlavu a vidím celé Baltické more – záliv pri Kaliningrade, kde som vyrastal. Všetko ako na veľkom glóbuse. Keď som neskôr čítal prepis zvukového záznamu, až som sa trocha zahanbil za banálnu vetu, ktorú som mimovoľne vypustil z úst: „Zem je skutočne guľatá.“
Necítili ste sa tam stratený?
Je to tam všetko inak. Zrazu neviete, kde je sever. Povedal som si, že pre mňa bude „pólom“ otvor výstupovej komory a podľa neho sa budem orientovať. Vnímanie priestoru a času je tam úplne iné. To, ako Lenin charakterizoval vesmír, že je nekonečný v čase a priestore, je na Zemi ťažké pochopiť. Keď som rýchlosťou vyše 28-tisíc kilometrov za hodinu letel sám, päť metrov od lode, mal som zrazu pocit, že tomu rozumiem. Na človeka to tam pôsobí zvláštne. Hlboké ticho. Dole je čierne nebo. Hore belasá Zem. A tie neskutočné farebné odtiene! Hneď ma zarazilo, že Čierne more je skutočne čierne, najtmavšie zo všetkých. Ale odkiaľ to vedeli naši predkovia, keď ho tak pomenovali bez pohľadu z výšky?
Neznepokojilo vás, keď namiesto plánovaných tristo kilometrov vesmírnu loď vynieslo až na takmer 500-kilometrovú výšku?
Áno, bez piatich kilometrov na 500. Pre nás to však malo aj výhodu. Mali sme možnosť viac uvidieť. Videli sme nielen severný a južný pól, ale ešte 150 kilometrov za pólmi. Z tejto výšky sa vám naskytá pohľad na kruh s priemerom 5 500 kilometrov. To naraz vidíte celú Európu.
Hlavný konštruktér Sergej Koroľov pred vaším letom vraj odhadol šancu, že všetko dobre dopadne, na sedemdesiat percent. Nebolo to priveľké riziko?
Riziko? Isto, ale Koroľov robil všetko s rozvahou. Pravda, na vesmírnej lodi Voschod 2 nebol záchranný systém. Takže keby nastala havária na Zemi, tak bez možnosti katapultovať sa stopercentne zahynieme. Záchrana by mohla prísť najskôr v 22. sekunde. Sergej Koroľov však pripomínal, že každé moderné dopravné lietadlo sa v prípade zlyhania motorov môže zachrániť až po 22. sekunde, keď už má dostatočnú rýchlosť na to, aby doplachtilo. Hovoril nám: „Nuž čo, na pasažierskych lietadlách nie je záchranný systém, a aj tak nimi lietame. Tých 22 sekúnd máte aj na našej kozmickej lodi.“
Štart dopadol dobre. Let však sprevádzala séria nepredvídaných situácií. Dramatický bol aj návrat z vesmírnej prechádzky.
Vedel som, že skafander, hoci bol z veľmi pevných materiálov, sa môže zdeformovať. Pri simuláciách na Zemi sa nedali vytvoriť podmienky približujúce sa stavu takmer absolútneho vákua, aký je tam hore. S tým, že sa skafander až tak veľmi nafúkne, som nerátal. Pracovať sa v ňom dalo iba s veľkou námahou. Prsty sa mi vyšmykli z rukavíc, nohy z čižiem. „Aľoša, pomaly konči,“ dostal som pokyn od Pavla a vtedy som si uvedomil, že taký „tučný“ sa možno do otvoru výstupovej komory ani nezmestím. Nemotornými rukavicami som horko-ťažko uchopil istiace lano a pritiahol sa k lodi. Podľa inštrukcií som mal do otvoru vojsť nohami vpred. Nedarilo sa mi to však, lebo som sa nemal ako zachytiť rukami. Tak som sa rozhodol liezť hlavou vpred. A aby som sa otvorom pretlačil, na vlastnú päsť som si v skafandri znížil tlak na polovicu. Bolo tu síce riziko, že mi vzkypí dusík v krvi, čo by znamenalo katastrofu, ale na výber som nemal. Kyslík som mal na pol hodiny, päť minút zostávalo do vstupu do tieňa, po čom takmer na hodinu nastane hustá tma. Ak by som čakal radu zo Zeme, neprežijem.
Riadiacemu stredisku ste nič nehlásili?
Nič. Všetko som robil mlčky. Vedel som si predstaviť, aká panika by tam nastala. Utvorili by komisiu, začali sa radiť a kým by mi vydali pokyny, bol by som nebožtík. Po návrate ma chceli pokarhať za porušenie predpisov. „A čo by ste mi poradili?“ opýtal som sa. Povedali, že to, čo som spravil. „No vidíte, tak kde je problém?“ bránil som sa. „Potreboval som sa rozhodnúť v priebehu sekúnd, veď mi zostávalo tridsať minút života,“ vysvetľoval som. Koroľov si to vypočul a prípad uzavrel: „Aľoša má pravdu!“
S tým, že ste vstúpili do komory hlavou napred, ste nemali problémy?
A ešte aké! Na to, aby som skontroloval uzavretie vonkajšieho príklopu a vkĺzol do kresla zostupného modulu, som sa musel v komore otočiť. Dodnes nechápem, ako sa mi to podarilo. Komora bola zvnútra úzka, sotva meter dvadsať. A takmer neohybný skafander bol dlhý 1,9 metra a v pleciach široký 68 centimetrov. Tak sa v tom skúste obrátiť! Zachránila ma fyzická kondícia. V tých časoch som každou rukou vzoprel 90 kilogramov. Nik z kozmonautov nemal také silné zápästia ako ja. Lialo sa zo mňa ako z krhly, vypotil som šesť litrov, mal som pulz 190, ale otočil som sa.
Keby ste sa nedokázali vrátiť do kozmickej lode, nechali by vás zomrieť na obežnej dráhe?
Boli rozpracované varianty, že ak sám nevojdem – stratím vedomie, alebo zomriem, tak Beľajev rozhermetizuje kozmickú loď aj výstupovú komoru a vtiahne ma dnu. To sme mali ešte zo Zeme nacvičené. Hoci sa objavili všelijaké špekulácie, podľa ktorých, ak by mi Beľajev nedokázal pomôcť, tak mal prikázané zachrániť aspoň seba, neverím, že by to urobil. Bezo mňa by sa Paša nikdy nevrátil na Zem. Taká je duša ruského človeka.
Foto: Archív Alexeja Leonova
Čo sa dialo po vašom návrate do modulu?
Keď sme zavreli príklop, začal stúpať parciálny tlak kyslíka. Ako sa neskôr ukázalo, príklop nezapadol úplne, zostala nepatrná štrbina, ktorou unikal vzduch. A systém regenerácie začal vtláčať toľko kyslíka, že sme ho nestačili dýchaním spracovať. Parciálny tlak kyslíka vzrástol na trojnásobok normy, čo už je traskavý plyn. Keby preskočila najmenšia elektrická iskra, rozptýlime sa na molekuly. Vedeli sme, čo nám hrozí. Náš druh Valentin Bondarenko počas pozemného výcviku zhorel pri podstatne nižšom parciálnom tlaku kyslíka. Sedem hodín sme s tým bojovali tak úporne, až sme zaspali.
A vtedy zaúradoval osud?
Mali sme obrovské šťastie. Spali sme v skafandroch a ventilačnou hadicou som nedopatrením zapol prepínač. Tlak prudko stúpol, zatlačil na príklop, ten tesne dosadol na svoje miesto a stav atmosféry v kabíne sa dostal do normálu.
Čakalo vás ešte napínavé pristátie. Zjavne nebolo v pláne, že ho ako prví kozmonauti uskutočníte ručne?
Automatický riadiaci systém zlyhal. Museli sme plne vziať na seba výpočet miesta pristátia, čas zapnutia brzdiaceho motora. Keďže sme boli na opačnej strane zemegule, nik nám nemohol radiť. Postupovali sme tak, ako sme to mali nacvičené. Išlo nám to, akoby sme celý život nerobili nič iné, len bojovali s haváriami.
Namiesto v kazašskej stepi ste dosadli v severouralskej tundre, kde vás nik nečakal. Čo ste robili, kým k vám dorazila pomoc?
Ocitli sme sa uprostred hustého lesa. Bol tam dvadsaťpäťstupňový mráz a po plecia snehu. Prvý deň sme boli úplne sami. Pristáli sme rozhorúčení. V skafandri som mal po kolená potu. Aby sme nezamrzli, museli sme sa vyzliecť donaha, vyliať vodu, vyžmýkať bielizeň a znova sa obliecť. Pevnú časť skafandra sme odrezali nožom, ponechali sme si iba mäkké časti. Omotali sme sa tepelnoizolačnými látkami, ktoré sme postŕhali v kabíne, a zdrapmi padáka. Vyzerali sme síce dosť komicky, ale improvizovaný odev nás zahrial a mohli sme sa v ňom voľne pohybovať, nazbierať drevo na oheň. Tak sme prežili. Druhý deň k nám dorazili záchranári. Zhlobili nám zrubový domček. Nad ohnisko zavesili obrovský kotol, v ňom sme ako čerti sedeli a kúpali sa. Tretí deň sme na lyžiach prešli deväť kilometrov k miestu, kde sa podarilo vyrúbať čistinku na pristátie vrtuľníka, ktorý nás odviezol do mesta Perm.
Neurazte sa, ale vaše príhody trocha pripomínajú ruského kozmonauta z katastrofického filmu Armagedon. Toho čudáka v ušianke, ktorého americkí astronauti stretnú na zastaranej vesmírnej stanici, a ktorý napokon s pomocou hrdzavého klinca zachráni svet. Dokážu aj americkí astronauti improvizovať s hrdzavým klincom?
Videl som ten film. Pochopiteľne, preháňal. Aj som sa na ňom zasmial, rovnako ako na sfilmovanej knihe 2010: Druhá vesmírna odysea, kde Arthur Clarke zaľudnil vesmírnu loď nazvanú Alexej Leonov postavami s menami sovietskych disidentov. Pri všetkej grotesknosti je Armagedon pravdivý v tom, že človek, ktorý letí do vesmíru, musí byť pripravený vyrovnať sa s najneočakávanejšími okolnosťami. Prvá generácia sovietskych kozmonautov tým bola povestná. Aj dnes máme vynikajúco pripravených profesionálov. A Američania boli a sú rovnako dobrí ako my.
Vy to musíte vedieť, veď ste s nimi leteli. Aké to bolo, keď ste si v roku 1975 po spojení Sojuzu s Apollom podali ruky s vtedajšími nepriateľmi – Američanmi?
Bolo to v čase vrcholiacej studenej vojny. Treba s uznaním spomenúť úlohu amerického prezidenta Richarda Nixona a predsedu sovietskej vlády Alexeja Kosygina i šéfa NASA Jamesa Fletchera a našej akadémie vied Mstislava Keldyša. Oni si uvedomili, že treba spraviť niečo preto, aby sa začali lámať ľady. Miliardy ľudí na to hľadeli – niektorí s nádejou, iní s nedôverou. Dopadlo to veľmi dobre. Našli sme jeden druhého, ukázali sme príklad, ako dva rôzne systémy môžu spolupracovať. Je zaujímavé, že podľa programu sme si mali podať ruky nad Moskvou. Dodnes nechápem, ako sa to stalo, ale ruky sme si napokon stisli nad riekou Labe. Tridsať rokov po vojne, po tom, čo sa naši otcovia stretli na Labe, sa nad Labe stretli kozmonauti a astronauti. Bol to obrovský symbol.
Boli tie stisky rúk úprimné alebo diplomaticky chladné?
Medzi kozmickými loďami viedla regulárna štátna hranica, dokonca bola vyznačená čierno-bielymi pásmi. Stisnúť ruky sme si mali na tejto hranici. No keď som už Toma Stafforda držal, vtiahol som ho za ruku a on vplával do našej lode. Bolo to milé. Ale politika bola všade prítomná. Zasiahla aj do práce projektantov. Pri spájaní sovietskych lodí sa dovtedy používal takzvaný systém otec – mama. Zrazu sa však riešilo, kto pri styku do koho prenikne. Aby sa nik nemohol cítiť v podriadenom postavení, vedci vyvinuli úplne rovnaké styčné uzly – obojpohlavné, ktoré mohli byť súčasne otcom i mamou. Od tých čias sa všade používa len tento uzol.
Nie je vám ľúto, že lunárne preteky ste s Američanmi prehrali a hoci ste boli sovietskym kandidátom číslo jeden, na Mesiac ste nevkročili?
Objektívne treba uznať, že v pristátí na Mesiaci sme nemali šancu Američanov predstihnúť. Jednoducho boli do toho vložené rádovo úplne iné peniaze. Navyše sme si zvolili nesprávnu stratégiu. Američania sa od začiatku pripravovali na pilotovaný let. A my sme sa s podstatne nižším rozpočtom súbežne chystali na nepilotovaný aj pilotovaný let. Obletieť Mesiac pol roka pred Američanmi sme však mohli. Veď vesmírna loď L 1 to bez posádky päťkrát spravila. Boli k nej rôzne výhrady. Lenže pravým dôvodom, prečo sme v tomto programe prehrali, bola nerozhodnosť hlavného konštruktéra, jeho nepripravenosť vziať na seba riziko. Keby Koroľov ešte žil, tak som presvedčený, že by sme uspeli. Zašiel som vtedy na politbyro a najvyššie stranícke vedenie som žiadal, aby – bez ohľadu na to, že Američania už obleteli Mesiac – sme to spravili aj my. Lebo program pristátia na Mesiaci ešte stále nebol zrušený, naďalej sme sa na to pripravovali. A pristátie, pre ktoré už nebolo potrebné prijať nové vládne uznesenie, sa muselo začať z obletu. Povolili nám pokračovať v príprave. Nasledovala však radová havária a Američania medzičasom pristáli na Mesiaci. Potom už sovietske vedenie rozhodlo, že nestojí za to vkladať do programu viac peňazí. Je mi to, prirodzene, ľúto. Veď som absolvoval náročnú prípravu nielen na oblet Mesiaca, ale aj na výsadok. Trénoval som ho na vrtuľníku, ktorý mal rovnaké charakteristiky pristátia ako lunárna kozmická loď. Bolo to nebezpečné, ale iný trenažér sme nemali. Napokon to všetko bolo márne.
Je pravda, že ste sa s prvým kozmonautom Jurijom Gagarinom dohodli, že Koroľova pochováte na Mesiaci?
Áno, hovorili sme o tom. Kto poletí, ten so sebou zoberie popol. Je to pravda.
A ako ste chceli získať popol?
Mali sme ho pripravený. Nie ja, ale Jurij. Nejakým spôsobom sa mu ho podarilo v krematóriu zohnať a uschovať u seba. Keby som letel ja, určite by som ho tam pochoval. Bez schvaľovania rôznymi komisiami. Bola to naša vec. Mysleli sme to smrteľne vážne. Skutočne by sme to spravili. Keďže sa let neuskutočnil, tak už o tom nemá význam hovoriť. Navyše v marci 1968 Jura zahynul a tajomstvo, kde schoval kapsulu s popolom, si vzal do hrobu.
Stále si v rozpore so závermi vyšetrovacej komisie myslíte, že tragická smrť Gagarina má vinníka?
Áno, katastrofu zavinilo iné prúdové lietadlo, ktoré vzdušným vírom strhlo cvičný stroj Gagarina a jeho inštruktora Vladimira Seriogin do vývrtky. Som o tom stopercentne presvedčený. Bol som vtedy len niekoľko kilometrov od miesta nešťastia a počul som dvojitý zvukový efekt. Najskôr buch, potom 1,5 až 2 sekundy pauza, a ďalší buch. Prvý spôsobil prekročením zvukovej bariéry nedisciplinovaný letec, ktorý trestuhodne znížil svoju letovú hladinu z 10-tisíc na 4-tisíc metrov, teda tam, kde skrížil dráhu Gagarinovi. Druhý – to už bol výbuch lietadla.
Veríte, že sa raz dozviete meno toho neznámeho pilota?
Neviem. Ak, žije musí mať už okolo 80 rokov. Možno ho niekto kryl, aby ho ľudia od zlosti neroztrhali na kusy. Nemusí to byť zlý človek, ale spravil nepremyslenú vec. Porušil letový režim, čo viedlo ku Gagarinovej smrti.
Prvý americký astronaut John Glenn si zopakoval vesmírny let, keď mal 77 rokov. Vy ste o dva roky mladší. Neťahá vás to späť?
To nie je o tom, či ma to ťahá. Ako batožina tam letieť nechcem – na to som príliš veľký profesionál. Aby sa kozmonaut pripravil na serióznu prácu, musí obetovať príliš veľa času. Ja už ho nemám. Ani zdravie mi tak neslúži. Je dosť mladých chlapcov, mojich žiakov. Nech lietajú oni.
