Za Stalinom som neplakal, hovorí jeho vnuk

Stalin zbožňoval divadlo a literatúru, ročne si vraj pozrel desiatky predstavení, prečítal stovky kníh. Ako to ide dokopy s obrazom nemilosrdného diktátora?
Umenie je normálna ľudská potreba. Medzi anjelom a diablom, ako Stalina ľudia vnímajú, bol človek, ktorý kedysi písal básne, mal rád hudbu a vyznal sa v nej, poznal literatúru a mal k nej vzťah. Popri tom bol aj cárom, ktorý rád vládol a vedel vládnuť. Mal rád všetko na motúzikoch, aby nimi mohol popoťahovať. Aj umelcov. Tých si vládcovia v Rusku tradične pripútavali k sebe. Ani Puškin nebol slobodný, aj jeho si moc zviazala.

Aký bol skutočný Stalin, ten človek medzi anjelom a diablom?
Mal obrovské schopnosti a neuveriteľnú charizmu. Svojím spôsobom bol geniálny. Mal však aj obrovské nedostatky. Tie majú neraz aj iní ľudia, ale keďže nie sú tak vysoko, ako bol on, nevidno ich tak a nemajú ani také ničivé dôsledky. Pri všetkej svojej fantázii umelca si nedokážem predstaviť, že by som sa ocitol na takom nebotyčnom vrchole. To nebol len vrchol štátu, ale jeden z vrcholov sveta. Pobyt na ňom musí deformovať. Keď z času na čas uvažujem o Stalinovi, leitmotívom pre mňa je otázka samovlády a osamelosti, ktorá ako tragická nevyhnutnosť je jej sprievodným znakom. Jeden jediný, ako prst, všetkými ponechaný v samote. To veľmi silno rozkladá aj toho človeka, aj ľudí, ktorí ho obklopujú.

Raz ste povedali, že Stalin bol veľký človek, ktorý zostane v histórii navždy, a my sme piesok, na nás sa zabudne…
A nie je to tak? Vám je sympatický Nero alebo Caligula? A v histórii zostali. Zjavne niekde popri nich boli aj nejakí veľmi dobrí ľudia. Len o nich nevieme.

Pre takmer polovicu Rusov je Stalin kladnou postavou, iba pre necelých tridsať percent zápornou. Vy by ste pri jeho mene dali skôr znamienko plus alebo mínus?
Neviem to vyjadriť percentami. Anglický filozof Francis Bacon kedysi povedal, že pravda je dcérou času a nie autority. Myslím si, že o tom rozhodne čas. Nech by som sa k tomu staval osobne akokoľvek – a ja môžem mať tiež svoj otvorený účet s tým obdobím – so Stalinovou strašidelne pevnou vôľou je spojený obrovský ekonomický skok krajiny, víťazstvo vo vojne, v ktorej išlo o všetko. Popri nesporných zásluhách však vidno aj obrovské nedostatky tohto komplikovaného človeka, ktorého dodnes nik poriadne nerozšifroval. Prvý zákon historikov by mal znieť: bojte sa každej lži. Až potom by malo nasledovať: nebojte sa nijakej pravdy, nech je akákoľvek. Keby ste sa ma opýtali, či poznám Stalina, priznal by som, že nie. Nepoznám ho. Lebo dokopať sa dnes pravdy je veľmi zložité. Bol to poloboh alebo odporný netvor? Neodvážim sa súdiť. Keby som písal jeho životopis alebo režíroval o ňom divadelnú hru či film, tak by som hľadal nie rozsudok ani ospravedlnenie, ale motívy jeho konania.

Foto: archív

Stalin Tridsať rokov stál Stalin (na dobovom plagáte) pri kormidle ako pán života a smrti.

A tie sú kde? Kde by ste napríklad hľadali motív teroru, ktorý má na svedomí?
V čase, v ktorom žil. Bol tridsať rokov pri moci v najkompliko­vanejšej možnej krajine, plnej chaosu, a uprostred nekonečnej vojny – občianskej, veľkej vlasteneckej, studenej. Čisto ľudsky svojím charakterom Stalin nepatrí k tým, ktorými sa nadchýnam. Krv vo mne nekričí. Je také indické príslovie: Nepadám na zem pred žiadnou sochou, v jej nohách pravdy niet. Pozerám sa na Stalina zboku, ako ktorýkoľvek trocha inteligentný človek. Ale neuznávať veľkosť tejto postavy – pre krajinu, pre svet, pre storočie, to nemôžem. Nie som idiot.

Dnes už nebohý ideológ perestrojky Alexandr Jakovlev svojho času pre Pravdu povedal, že vo vojne ľud zvíťazil nie vďaka Stalinovi, ale napriek Stalinovi.
To je hlúposť. „Napriek niečomu“ nič nebýva, býva „preto, že“. Pri kormidle stál Stalin, a predtým nikam neujdete. Vojnu prehralo nie Francúzsko, ale Napoleon. A keď vyhrával, tiež nevyhrávalo Francúzsko, ale Napoleon. Tak je to aj tu. Víťazstvo môžete oddeliť od Stalina, ale Stalina od víťazstva, žiaľ, nie, akokoľvek si to môžete želať. Problém s hodnotením Stalina je v tom, že v ňom nevidno živú postavu. Ani ja v ňom nevidím človeka z mäsa a kostí, hoci som vzišiel z jeho rodiny a prečítal o ňom knihy, ktoré mi posielajú z celého sveta. Stále zostáva obalený spleťou dohadov a pochopiteľne aj nenávisti tých, ktorí trpeli. Je ťažké na základe toho súdiť.

Ale popierať to, že trpeli milióny, tiež nemožno.
Tie obrovské čísla, ktoré sa uvádzajú, často žijú vlastným životom. Je ťažké zistiť, o koľko sú zveličené. To však neznamená, že keď to nebolo desať miliónov, ale dva a pol milióna, tak je to lepšie. Z môjho pohľadu je strašné, keď nevinne trpí čo i len jeden človek. Rusko si však ľudský život nikdy necenilo. Ani teraz mu nestojí čo i len za kopejku.

Nikdy vás nelákalo naštudovať hru o Stalinovi?
Načo by som do toho liezol? Nezaujíma ma to. Mal som ponuky z Francúzska, Anglicka i Japonska, ale z môjho pohľadu to nie je predmet umenia. Predmetom umenia sa podobné veci stávajú s odstupom veľmi dlhého času. Keď budem napríklad pracovať nad Shakespearovým Richardom III., tak si spomeniem na Stalina, či chcem, alebo nechcem. A keď som teraz naštudovával Ibsena, jeho hru John Gabriel Borgman, tak som o ňom tiež veľa premýšľal. Ale ak sa nazdávate, že len sedím doma a rozmýšľam o Stalinovi, tak nie, nerobím to.

Takže ani vo filme by ste si Stalina nezahrali? Váš bratranec Jevgenij Džugašvili, hoci je profesionálny vojak vo výslužbe a s umením nemá nič spoločné, tú rolu vzal.
Za nijaké peniaze, hoci ma tiež nahovárali. Žeňa ma nezaujíma ani ako bratranec. Stále bláznivo túži byť súčasťou Stalinovho príbehu. Sedí v tej starej bričke, ktorú kočírovala sovietska moc, a ani si nevšimol, že kôň je už dávno mŕtvy.

Spomenuli ste, že so stalinskou dobou máte svoj vlastný nevyrovnaný účet. Aký?
Mal som dostatočne zložitý život. Myslíte si, že Stalinova rodina žila tak ako povedzme Jeľcinova rodina? Nie, tam nik nekradol, nikto si nebudoval paláce. To by bolo v poriadku, som rád, že si na seba zarobím a nič viac nechcem. Ale hovorím o inom: O tom, že nezákonnosť a krutosť sa dotkla aj našej rodiny. Z maminej strany, medzi Burdonskými bolo veľa perzekvovaných, aj medzi Allilujevovcami, príbuznými otcovej matky. Stalina z rodiny vynechávam. Nijako ho nemôžem považovať nielen za svojho dedka, ale vôbec za príbuzného. Dedko je ten, ktorému vnuk sedel na kolenách. A ja som Stalina nemohol poťahať za fúzy, vysypať mu vedierko piesku do čižmy. Rodina ho nikdy nezaujímala. Bol zaneprázdnený niečím úplne iným – budoval svoju moc, svoj štát, svoje cárstvo.

**Rovnako ako ostatní vnuci aj vy ste ho videli len na tribúne mauzólea? **
Áno, v zásade iba na májových a novembrových prehliadkach na Červenom námestí. Ale ak mám byť úprimný, tak mi to nie je ľúto. Pretože mi to umožnilo prežiť život bez takpovediac dotyku Hospodina. Nezomlelo ma to a na všetko dnes môžem hľadieť s odstupom.

**Pod tou krutosťou, ktorú zažila vaša rodina, máte na mysli aj to, ako vás vo veku štyroch rokov oddelili od matky? **
To je osobné…

Osobné. Ale súvisí to so stalinskou dobou, či nie?
Samozrejme, že súvisí. Ale ťažko sa o tom hovorí, lebo sa to týka vzťahu otca a mamy. Vzali sa veľmi mladí, ani nie dvadsaťroční. Do roka som sa narodil. Mama ma priviedla na svet v Kujbyševe, dnešnej Samare. To už bola vojna, tam ju evakuovali. Nikdy nezapadla do nového prostredia, v ktorom sa pohyboval jej muž. Medzi Stalinom a jeho synom bolo plno cudzích ľudí, ktorí rozhodovali aj o tom, či ho prepoja, keď chcel zavolať svojmu otcovi. Ľudia, ktorí Stalina obklopovali, mu nehovorili celú pravdu a s mojim otcom „vrteli“ tak, ako to pre nich bolo výhodné. Mama sa do tejto siete manipulácií a intríg odmietala zapliesť a musela za to zaplatiť. Otcovi dohodili dcéru maršala Timošenka a rodičia sa päť rokov po svadbe rozišli. Otec rozhodol, že ja aj moja mladšia sestra, dnes už nebohá Naďa, zostaneme uňho a u macochy, ktorá sa o nás vôbec nestarala. Mame zakázal sa s nami stýkať. Zrejme ju chcel vytrestať, spôsobiť jej bolesť.

S mamou ste sa vôbec nestretávali?
Iba raz za osem rokov. Veľmi som ju ľúbil, strašne mi chýbala a chýba mi aj teraz, keď jej už dvadsať rokov niet. Tajne za mnou prišla ku škole, poplakali sme si spolu. Otcovi to však donášači nahlásili. Zmlátil ma a poslal do „vyhnanstva“, do suvorovovského vojenského učilišťa v Kalinine, terajšom Tvere. Chcel mať zo mňa vojaka, hoci ja som v tom čase už podľahol kúzlu divadla. Ako deväťročný som sa po prvý raz dostal do Veľkého divadla. Videl som tancovať Galinu Ulanovovú a úplne ma to vzalo. Táto veľká umelkyňa ovplyvnila môj ďalší život viac, ako nejaká pokrvná väzba so Stalinom, ktorú som si vôbec nepripúšťal.

**Namiesto divadla vás však na dva roky čakalo drsné prostredie vojenskej internátnej školy. Neotriaslo to vami? **
Bol to šok. Predtým som žil v izolácii od prostredia rovesníkov. Nepoznal som nijaké nadávky, nevedel som, ako sa hovorí tým veciam, ktorými sa robia deti a kade prichádzajú na svet. A tu zrazu všade navôkol hrubý slovník, zákony silnejšieho a vojenský dril.

**A potom znova ostrý strih: Stalin v marci 1953 zomrel. Uvedomili ste si na jeho pohrebe, že sa všetko zmení? **
Nie. Bol som len zmätený.

Plakali ste za ním?
Keď vám povedia, že zomrel nejaký štátnik, budete plakať? Ani ja som neplakal.

**Ale vtedy milióny plakali, žialili aj bez toho, aby boli jeho príbuzní. **
Pamätám sa, ako som sedel vedľa truhly. Do Moskvy ma z Kalininu dopravili lietadlom. Traja vojaci ma doviedli do Stĺpovej sály a posadili na stoličku. Okolo nariekajúci ľudia. Mal som z toho hrôzu. V živote som predtým nebol v takom dave. Mal som necelých 12 rokov. Ani mi nenapadlo, že tam leží nejaký môj blízky človek. Zjavne by sa patrilo plakať. Ale nevyronil som ani slzu, ako by sa ma to nijako netýkalo. Bol som ako Scarlett O'Harová v Odviatom vetrom: Nebudem o tom rozmýšľať dnes, budem o tom rozmýšľať zajtra. Možno v každom z nás je kúsok Scarlett O'Harovej.

Bola Stalinova smrť pre vás prelomom?
Áno, určite. Pretože, keby som dospel pri Stalinovi, stál by som na opačnej strane ako on. O tom nepochybujem.

Vzopreli by ste sa?
Verím, že áno. Ja som mačka, ktorá chodí sama, kam chce. Nesloboda je pre mňa neprijateľná. Nemyslím si však, že v Rusku nebolo slobody. Každý človek ju vždy má. Má ju v sebe – vnútornú slobodu. Som o tom hlboko presvedčený. Pretože v tých ťažkých rokoch v Rusku vznikali také hodnoty v mne blízkom prostredí umelcov, básnikov, divadelníkov, aké dnes nik netvorí. Už dvadsať rokov žijeme v akejsi slobode, a kde nič, tu nič.

Nepoznačil vás život v tieni Stalina?
Poznačil. Ale nezlomil. Zrejme za to vďačím svojmu anjelovi strážnemu, že ma previedol cez všetky nástrahy a umožnil mi prežiť normálny život slušného človeka. Nie že by som sa tým pýšil, ale myslím si, že na dobrý pocit to stačí.

Ale nie všetkým sa to podarilo. Myslím napríklad na vášho otca Vasilija Stalina.
On bol príliš blízko. Aj otec, aj jeho sestra Svetlana, boli príliš blízko.

Pokazilo ich to?
Nepovedal by som, že ich to pokazilo, ale zlomilo im to životy. Otca zahubili okolnosti.

Aké okolnosti?
Skúsili ste sa niekedy vžiť do roly cárovho syna?

Nie, ani by som sa nechcel ocitnúť v jeho koži.
A kto by chcel? To je absolútna nesloboda. Stačí sa pozrieť na život anglického kráľovského dvora. A čím sa ten líši od pomerov za Stalinovej vlády?

Váš otec bol veľmi silno pripútaný k Stalinovi?
Mal ho rád, bol mu oddaný. Zrejme mu vďačil aj za kariéru, veď už ako dvadsaťpäťročný bol generálom.

Veľa pil?
Začal s tým ku koncu vojny, počas ktorej slúžil ako bojový letec. Prerástlo to do choroby. Jeho život sa skončil, keď mal 33 rokov.

Zomrel ako 41-ročný, nie?
Posadili ho za mreže, keď mal 33 rokov. A tých osem rokov na samotke, to už nebol život.

Vedel, že tak skončí, keď zomrie Stalin?
Vedel. Aj mame vždy hovoril: „Žiť budem len dovtedy, kým žije Stalin.“ Mal pravdu. Zatkli ho v 29. deň po smrti Stalina. Na jednej strane si myslím, že mama bola svojím spôsobom v práve, keď mu hovorila: „Spamätaj sa, niečo so sebou rob!“ Ale aj on bol v práve, keď po všetkom, čím prešiel, sa nechcel mierniť. Kedysi som ho odsudzoval za to, ako sa zachoval k mame a k nám deťom. Dnes, keď som oveľa starší, ako bol on, keď zomrel, voči nemu cítim už iba obrovskú ľútosť.

Zavreli ho za to, že na Stalinovom pohrebe vykrikoval, že ho otrávili?
Nielen za to. Jednoducho nevedeli, čo s ním robiť. Bol ako neriadená strela. Určite by sa novým vládcom nepodriadil a nemlčal by.

Smrť Stalina vám vzala otca, ale na druhej strane vrátila mamu…
Áno, napísala maršalovi Klimentovi Vorošilovovi, ktorý sa stal predsedom Prezídia Najvyššieho sovietu Sovietskeho zväzu, a požiadala ho, aby jej vrátili deti. Odvtedy sa mi začal normálny život. Mama ma vzala z vojenskej školy a zasa som sa mohol pohrúžiť do sveta umenia.

Priezvisko Stalin ste si zmenili na Burdonskij. Všetci však museli vedieť, čí ste vnuk. Nedala vám to pocítiť napríklad vaša učiteľka dramatického umenia Maria Knebeľová, ktorá mala medzi príbuznými veľa prenasledovaných?
Maria Osipovna pochádzala z milionárskej rodiny, ktorej patrilo najväčšie ruské vydavateľstvo. Prežili protižidovské pogromy pred revolúciou aj revolúciu, ktorá im všetko vzala. Jej brata zavreli, ju vyhnali z divadla. Ona však zostala veľkým pedagógom, veľkým režisérom, skutočnou ruskou intelektuálkou. Pre mňa bola ako druhá mama. Povedal som jej: „Ale veď som Stalinov vnuk.“ A ona na to: „Hlupáčik, za to nemôžeš. Mňa zaujíma iba to, či si talentovaný.“

Uvažovali ste niekedy nad tým, aké vlastnosti ste zdedili po Stalinovi?
Asi mnohé. Aj vôľu mám pevnú, mám silu, temperament. Viem byť neuveriteľne posadnutý tým, čo robím. Nie som azda ani najhlúpejší na tomto svete, takže niečo som asi podedil. Ale tieto otázky si nekladiem. Ak za niečo ďakujem osudu, tak za to, že ma nikdy nelákala moc. A mame vďačím za to, že keď zo mňa chceli spraviť hlavného režiséra, tak ma prinútila odprisahať, že nikdy v živote sa nestanem nijakým šéfom. Tú prísahu neporušujem.

**Ste však režisér. A režisér je svojím spôsobom diktátor. **
V istej miere možno áno. Ja som však žiakom Stanislavského školy, a tam sa divadlo zakladá na nejakom spojenectve, prieniku, vzájomnom porozumení, spoločnom hľadaní múdrej, pravej, spravodlivej cesty.

Keby vás dejiny postavili na Stalinovo miesto, boli by ste ako on?
Nie, to by sa nemohlo stať.

Prečo?
To je predurčenie, dané akoby zhora. Všetky naše osudy sú niekde tam hore naprogramované, aspoň tak si to predstavujem. Niečo také sa so mnou nemohlo stať už len preto, že to nemám rád. Mňa by to zväzovalo. Som na to navyše príliš lenivý. A tiež romantik. Môj svet je svetom Ibsena, Čechova, Shakespeara a tiež vášho Osvalda Zahradníka či Čecha Jiřího Hubača. Venovať život svetu politiky a moci? Nikdy. Pred heslami typu – spraviť niečo pre ľudstvo, pre národ, som v strehu. Radšej niečo spraviť pre neveľa ľudí, ktorí sú okolo teba. Tomu rozumiem. Ale vo veľkom rozmere – zachraňovať krajinu, svet – to nie je pre mňa.

Foto: archív

Stalin Duševne zlomený Vasilij Stalin na otcovom pohrebe sedel v prvom rade. Do mesiaca bol za mrežami.

Dvadsiateho prvého decembra si v Rusku mnohí pripomenú Stalinove 130. narodeniny…
Áno, je to cítiť vo všetkých novinách.

A možno Stalin ani nemá okrúhle 130. výročie narodenia, ale 131. V matrike v jeho rodnom Gori sa podľa historikov uvádza, že sa narodil a bol pokrstený v decembri 1878.
Okolo Stalina je veľa mýtov. Je známe, že svojho času sa stretol s mystikom Georgijom Gurdžijevom, zaoberal sa jeho učením. Podľa Gurdžijeva deň svojho narodenia i svoj pôvod treba držať pod rúškom tajomstva. Aby ťa nejaké tretie oko nevidelo. Možno sa tým Stalin riadil. Bol veriaci. Nebol to bezbožný maniak, o tom som presvedčený. Veril, že to, čo robí, robí správne. Samozrejme, nik nemôže vedieť, čo si myslel. V posledných rokoch často sedával na dači a dlho sa pozeral na les a na nebo. Prebiehal v ňom nejaký vnútorný monológ. O čom bol? Nemyslím si, že by nechápal, čo robí. To uvedomenie nadobudol ku koncu života. Nie náhodou sa aj vyspovedal a kajal.

Jeden z mýtov hovorí, že Stalin bol synom cestovateľa Nikolaja Prževalského.
No, Boh s vami! Prževalskij bol homosexuál a nikdy na Kaukaze nebol.

To je jedno. Nie to je na tom zaujímavé. Ale to, že hoci sa tento mýtus zrodil už v roku 1939, keď sa oslavovala Prževalského storočnica, a mnohí si všimli jeho fyzickú podobnosť so Stalinom, neobmedzený vládca proti týmto špekuláciám nijako nezasiahol.
A prečo by to robil? Mohol si povedať: „Hovoria, že som syn Prževalského. Tak nech si hovoria.“ Nič mu z toho nehrozilo. Nemyslím si, že by ho to nejako trápilo.

Tento mýtus ste napokon zabili vy. Pretože, keď ste odovzdali vzorku DNA, ukázalo sa, že Stalin určite nebol potomkom svetoznámeho cestovateľa, ale zrejme len synom bezvýznamného obuvníka Džugašviliho.
DNA som neodovzdal preto. Požiadali ma o to Američania, tak som im vyhovel. Ak vďaka tomu padol mýtus, tak je to v poriadku. Mne vtedy len oznámili, že Stalinovi prapredkovia pochádzajú odniekiaľ z Indie.

A povedali vám aj to, že tá podskupina je viac rozšírená medzi Osetíncami, ako medzi Gruzíncami, čo podporuje ďalší mýtus?
O Stalinov pôvod sa Gruzínci s Osetíncami už dávno hádajú. Tak nech sa hádajú ďalej.

Uvedomujete si aspoň pri príležitostiach okrúhlych narodenín Stalina isté pokrvné puto, že to bol predsa len váš dedo a patrí sa zájsť k jeho buste na Červené námestie a položiť tam kvety?
To je nezmysel. Nech tam idú tí, ktorým sa to žiada. Mne sa to nežiada. Celkovo sa mi zdá, že hoci od jeho smrti uplynulo 56 rokov, stále je ho tu priveľa. Pre mňa napríklad táto každodenná prítomnosť Stalina na všetkých kanáloch televízie, v každých novinách, ktoré otvorím, je príznakom, že v krajine nie je všetko v poriadku. Preto stále treba triasť týmto menom. Aj v Nemecku po vojne bola taká fascinácia Hitlerom. Myslím si, že sa to zmení, až keď všetci začnú robiť svoju prácu. To je v Rusku odvážne sci-fi, tu všetci radi len hovoria o ľudstve a kývajú rukami. Ale keď si raz všetci budú želať niečo robiť, obstáť na svojom mieste a nielen peniaze zarábať, tak potom sa aj Stalin možno vytratí zo stredu scény. Až potom ho bude možné triezvo zhodnotiť. Dovtedy, kým trvajú tieto bakchanálie, ktoré pokračujú už druhé storočie, to jednoducho nejde.