„Zdravím, moje meno je veliteľ Anders Behring Breivik a som z nórskeho protikomunistického hnutia odporu,“ vypočul si službukonajúci policajt. „Nachádzam sa na ostrove Utöya a chcem sa vzdať,“ zopakoval volajúci niekoľkokrát, no po pokuse policajta získať jeho číslo telefonát skončil.
O dvadsať minút muž zavolal znova a pokúšal sa spojiť s členmi špeciálnej policajnej jednotky. „Dokončil som svoju operáciu a chcem sa vzdať,“ povedal a opäť sa predstavil. „Sme Európski templárski rytieri, členovia protikomunistického hnutia odporu proti islamizácii Európy a Nórska.“ Spojenie sa opäť prerušilo, no v tej chvíli už polícia vedela, že na ostrove neďaleko nórskej metropoly sa niečo deje. Keď o necelú polhodinu na miesto dorazila prvá hliadka, našla muža v tmavej policajnej uniforme, stovky vystrašených detí a 69 mŕtvych tiel. S ďalšími ôsmimi obeťami bombového útoku Nórsko práve zažívalo najväčšiu masakru od skončenia druhej svetovej vojny.
Anders Breivik podľa súdnych znalcov nie je psychicky v poriadku. Schizofrenik, túžiaci po návrate starých čias, si vysníval svet, v ktorom bude hrdinom svojho národa. Mladý Nór tomu podriadil posledných niekoľko rokov svojho života. Študoval internetové fóra, zaoberal sa dejinami, pracoval na svojej kondícii a popri tom zostavoval šialený plán „záchrany“ vlasti. Všetky svoje inšpirácie a kroky, vedúce k júlovému podvečernému peklu, spísal vo vyše tisícpäťstostranovom manifeste, ktorý hodinu pred svojím činom rozposlal tisícke ľudí po celej Európe.
Napriek psychiatrickému posudku, podľa ktorého Breivik za svoje činy nezodpovedá, si vrah svoj zločin naplánoval do najmenších detailov. Založil si poľnohospodársku firmu, aby sa legálne dostal k veľkému množstvu priemyselného hnojiva. Vyskúšal si svoju jazdu smrti. Navštívil dokonca Prahu, kde dúfal, že ľahko získa strelnú zbraň. Myslel dokonca aj na to, ako by mohol po zadržaní utiecť z väzenia.
Breivika hnala nenávisť voči prisťahovalcom a spôsobu, akým menia Nórsko. Tvrdil, že v Európe zúri tichá vojna, v ktorej islam postupuje a snaží sa ovládnuť starý kontinent. Pre Breivika však neboli najväčšími vinníkmi hodnými potrestania samotní prisťahovalci. Svoj hnev namieril proti tým, ktorí otvorili Nórsko svetu.
Foto: ČTK/AP
Bomba v centre Osla mala zasiahnuť úrad premiéra Jensa Stoltenberga. Pre Breivika predstavovala politika sociálnodemokratickej Strany práce nenávidenú ideológiu „kultúrneho marxizmu“. Výbuch zabil osem ľudí a tlaková vlna zničila budovy na oboch stranách ulice. Šťastím v nešťastí bolo to, že výbuch roztrhol cestu pod autom a veľká časť sily bomby sa tak rozptýlila neškodným smerom.
Na Utöyi toľko šťastia nemali. Ostrov, patriaci mládežníckej organizácii Strany práce, práve hostil detský tábor. Pred mladými socialistami mala prehovoriť aj bývalá nórska premiérka Gro Harlem Brundtlantová, ktorú vrah vo svojom manifeste označil za stelesnenie všetkého zlého, čo sociálni demokrati priniesli Nórsku. Brundtlantová ostrov opustila hodinu predtým, ako dorazil Breivik, ktorý sa zdržal v piatkovej zápche, čo jej zachránilo život. Desiatky detí také šťastie nemali. Breivik chodil po ostrove, kde boli všetci uväznení ako v pasci a za tónov monumentálnej hudby, ktoré mu hučali zo slúchadiel, začal svoj krvavý lov. Skončil, až keď mu došla munícia.
Svoj trest za tento nezmyselný čin sa najmasovejší vrah v novodobých nórskych dejinách dozvie na konci procesu, ktorý by sa mal začať budúci rok v apríli. Ak sa nepotvrdia slová psychiatrov, dostať môže najviac 21 rokov. Ak však súd prijme názor odborníkov, že Breivik bol počas svojho činu nepríčetný, do väzenia páchateľ nepôjde. Skončí v liečebnom zariadení, kde môže zotrvať až do konca života.
Foto: AP, SITA
Breivikov čin Nórsko šokoval a vyvolal mnohé debaty. Nóri sa pýtajú, ako je možné, že tolerantná a otvorená spoločnosť splodila niekoho, hnaného takou chorobnou nenávisťou. Po tom, čo odznela prvotná bolesť, sa diskutovalo o tom, ako sa mohlo stať, že nikto nezachytil signály prichádzajúceho nebezpečenstva, o tom, ako prisťahovalci krajinu ovplyvňujú i o tom, prečo krízové orgány nedokázali zareagovať pohotovejšie.
Prevláda však jeden pocit – osamotený Breivik Nórsko nedonúti, aby sa uzavrelo do seba a zahodilo svoje prednosti. „Nórsko sa zmení. Ale som si istý, že aj potom ho spoznáte – bude to otvorené Nórsko, demokratické Nórsko a Nórsko, kde sa jeden o druhého zaujímame,“ povedal premiér Stoltenberg, ktorý pred masakrou bežne chodil do úradu električkou ako ostatní obyvatelia Osla.
Článok je súčasťou Ročenky Pravdy, ktorá mapuje výnimočné dni na Slovensku, vo svete, v ekonomike, kultúre a športe v roku 2011.
