Čo bude Barack Obama pokladať za svoj úspech v zahraničnej politike po ďalších štyroch rokoch v úrade?
Má pred sebou niekoľko problémov, ktoré môžu byť lakmusovým papierikom jeho vízií. Keď nastúpil do Bieleho domu v roku 2009, začal s trocha inou politikou smerom k Iránu. Tiež presadil novú stratégiu týkajúcu sa Afganistanu.
Čiže to sú dve kľúčové oblasti?
Ak Irán bude chcieť mať jadrovú zbraň, v nasledujúcich štyroch rokoch ju vyrobí. Bude výzvou pre Obamu, ako to bude riešiť. Zvolil si širšie zapojenie medzinárodných organizácií, nešiel do priamej konfrontácie s Iránom, skôr sa spoľahol na diplomatické a zákulisné kroky. Uvidí sa, či to bude stačiť na to, aby Teherán zastavil svoj jadrový program. Čo sa týka Afganistanu, čiastočne pod vplyvom politických kalkulácií Obama vyhlásil, že v roku 2014 sa skončí súčasná bojová operácie NATO. Dosť veľká časť expertov aj vojenských elít to vnímala ako minimálne diskutabilný krok. Obama dostal osem rokov. Bude sa teda dať povedať, čo sa v Iráne a Afganistane podarilo. Bude to jednoznačné vysvedčenie jeho víziám a stratégiám.
Môže sa na Obamových predstavách ešte niečo výrazne zmeniť?
V súvislosti s Afganistanom už nie. Ani technicky, ani politicky. V prípade Iránu môže dôjsť k nejakej neočakávanej udalosti, čo by mohlo Obamu prinútiť k zmene postoja. Ak sa však Teherán výrazne nepoponáhľa s výrobou atómovej bomby, tak stratégia zostane rovnaká.
V roku 2008 boli v prezidentskej kampani výrazne prítomné zahraničnopolitické témy. Hovorilo sa o Iraku, terorizme, Afganistane, väzení na Guantáname. Je Obama v Bielom diplomatickým lídrom, alebo ho príliš brzdia domáce problémy?
Ekonomické problémy boli prioritou. Zahraničná politika bola dôležitá najmä v oblasti bezpečnosti. Obama vyhral v roku 2008 s tým, že je iný ako George Bush. Zameral tiež strategickú pozornosť USA na Pacifik a východnú Áziu. Na druhej strane však je potrebné povedať, že v tom jednoznačne nasledoval Busha. Nebola to zmena, išlo skôr o evolúciu ako revolúciu. Bush nadviazal strategické partnerstvo s Indiou, nasmeroval americkú zahraničnú politiku na Vietnam a začal aj výraznejší presun amerických síl smerom do Pacifiku. Je to reakcia na dlhodobé trendy. Obama tomu dodal ešte väčšiu váhu, zapojil do toho medzinárodný rámec, ako je významnejšia spolupráca so Združením krajín východnej Ázie či dohoda o voľnom obchode v oblasti Pacifiku.
Akú úlohu v Obamovej zahraničnej politike hrá šéfka diplomacie Hillary Clintonová?
Politicky je to veľmi silná osobnosť. Určite to americkej zahraničnej politike pomohlo. Clintonová s Obamom ťahali za jeden povraz. Majú podobný pohľad na svet, nelíšia sa príliš ani ideologicky, ani v tom, čo je dôležité v geopolitickej rovine. Aj čo sa týka otázok, či má americká zahraničná politika podporovať prostredníctvom ambasád vo svete práva homosexuálov. Vychádza to z diskusie v Demokratickej strane a pretavilo sa to do praktickej diplomacie. To, že Clintonová končí vo funkcii, je skôr dôsledkom toho, že sa asi pripravuje na ďalšie prezidentské voľby.
Prečo ministerka zahraničných vecí neprišla na Slovensko, keď navštívila takmer celý svet?
Čo sa týka jej návštev, tak Clintonová strávila na Ďalekom východe a v Ázii jednoznačne najviac času zo všetkých predchádzajúcich šéfov diplomacie. To svedčí o dôležitosti tohto regiónu pre Washington. Slovensko je pre Američanov stabilným partnerom. Nemáme medzi sebou sporné záležitosti a stretnutia s predstaviteľmi USA sa konajú v rámci medzinárodných inštitúcií.
Takže nepríde ani Obama?
Určite by nenavštívil v rámci cesty len Slovensko. Keby prišiel do Európy on, tak by to bola cesta po viacerých krajinách.
Z posledných štyroch šéfov americkej diplomacie boli tri ženy. Stáva sa to tradíciou? Zmenilo to nejako zahraničnú politiku USA?
Nemyslím si, že to malo nejaký výrazný vplyv. Ak však hovoríme o tradícii, tak medzi vážnymi kandidátmi na Clintonovej post je Susan Riceová, americká veľvyslankyňa pri OSN. Je tu však aj senátor John Kerry. On má tiež silné politické zázemie, Riceová zase patrí ku kľúčovým postavám Obamovho zahraničnopolitického tímu. Post však môže získať aj niekto iný.
V roku 2008 Obamovi prorokovali, že ho svet otestuje. Bolo to tak?
Takmer všetci americkí prezidenti v poslednom období vstupovali do úradu ako zahraničnopolitickí nováčikovia. Bill Clinton v roku 1992 bol guvernérom Arkansasu, George Bush tiež nebol žiadny zahraničnopolitický expert v roku 2000. Zaujalo ma, že teraz republikánovi Mittovi Romneymu vyčítali jeho neskúsenosť na tomto poli. Lenže to isté platí pre Obama z roku 2008.
Čo je úspech v zahraničnej politike?
Iránsky problém stále existuje. Obamov „reset“ vzťahov s Ruskom nedopadol celkom dobre, najmä v prvej fáze, keď mala celá stredná Európa pocit, že Washington sa za jej chrbtom ide dohodnúť s Moskvou. USA potom museli vyvinúť pomerne intenzívne úsilie, aby to vysvetlili. A v konečnom dôsledku sa ani s Ruskom nič príliš nevyriešili. Alebo povedané inak. Nič nie je vyriešené ani pokazené. Je to ako v prípade Iránu. Teherán nemá jadrovú zbraň a nemal ju ani pred štyrmi rokmi, ale ani nezastavil svoj jadrový program. V Ázii reagoval Obama správne na súčasné trendy. A čo sa týka Európy, tak sme tu niekedy ako rozmaznané deti, ktoré sedia a plaču, že Američania odchádzajú. Majme víziu, buďme silnejší a Spojené štáty i všetci ostatní nám pozornosť venovať budú. Ak to nedokážeme, môžeme plakať od rána do večera.