Tragédia sa stala nadránom v apríli 2009, keď sa Marrocco vracal na základňu z nočnej misie. Projektil tvarovaný explóziou prerazil pancierové vozidlo. Marrocco prežil napriek tomu, že stratil až 80 percent krvi. Následky útoku boli strašné. „Amputácia obidvoch nôh aj rúk, krvácanie z ľavej krčnej tepny, zlomený nos a lícne kosti, popáleniny tváre a krku, šrapnel v jednom oku,“ píše o ňom na svojej webovej stránke nadácia, ktorá mu pomáha s návratom do normálneho života.
„Je jediným americkým vojakom v Iraku, ktorý prežil stratu štyroch končatín,“ upozornil denník Daily Mail. Hoci mal seržant Marrocco doživotné následky, nevzdal sa. Rozhodol sa zvíťaziť nad krutým osudom. „Hoci stratil štyri končatiny, nikdy nestratil vôľu prežiť a zachoval si výrazne kladný prístup k zotaveniu,“ zdôrazňuje nadácia.
Pomoc od chirurgov
O najnovší pokrok 26-ročného Newyorčana sa postarali špecialisti v nemocnici v Baltimore. Transplantovali mu obidve paže od zosnulého darcu. „V USA je iba siedmym človekom, ktorý podstúpil úspešnú transplantáciu rúk. Svojho druhu to bol doteraz najnáročnejší chirurgický zákrok v Spojených štátoch,“ informovala nemocnica na svojom webe. Lekárom sa podarilo spojiť kosti, cievy, svaly, šľachy, nervy a kožu na obidvoch rukách.
Operácia trvala 13 hodín. Vykonali ju v decembri 2012 a tento týždeň Marrocco predstúpil s lekárskym tímom pred médiá. Pochvaľuje si, že už môže pažami hýbať. „Niekoľko mesiacov bude musieť rehabilitovať šesť hodín denne, aby ruky dobre ovládal,“ poznamenala agentúra ČTK. „Brendan má teraz zamestnanie na plný úväzok,“ podľa stanice ABC News takto komentoval časovú náročnosť rehabilitácie lekár James Higgins. Potrvá dva až tri roky, kým budú paže úplne fungovať.
Marrocco si zvykol, že chodí na protézach, ale umelé ruky neznášal. „Keď rozprávate, používate aj ruky; robíte s nimi základné veci. Ak ich nemáte vlastné, cítite, že vám chvíľami čosi chýba,“ povedal na tlačovke podľa stanice CNN. Veľký bojovník verí, že nové ruky mu umožnia športovať a aj sadnúť si za volant. „Milujem šoférovanie,“ povzdychol v narážke na to, že od zranenia mu už tri roky stojí obľúbený tereniak v garáži.
Veľký optimista
Lekári veria, že Marrocco sa zotaví, k čomu podľa nich môže výrazne prispieť jeho vynikajúca nálada. Po nešťastí nikdy nestratil optimizmus. Na tlačovke ukázal, že má aj zmysel pre humor. „Vojaci majú niekedy dojem, že sú slabo platení profesionálni športovci,“ podotkol v súvislosti s tým, aké náročné výkony podávajú v bojových oblastiach. Pôsobí však ako skromný muž. „Nechápem, prečo ma ľudia považujú za hrdinu. Robil som iba prácu, ktorú som miloval,“ povedal pred dvomi rokmi pre stanicu CBS ohľadom vojenskej misie v Iraku.
Spolu s ním sa z transplantácie teší jeho otec. Zdôraznil, že syn si želá, aby dokázal žiť samostatne – čiže aby nebol odkázaný na pomoc iných. Po boku Marrocca stojí sedem dní v týždni starší brat Mike. „Onedlho po zranení Brendana podal výpoveď v banke a presťahoval sa k nemu,“ napísalo na svojom webe dobročinné združenie Budovanie domov pre hrdinov. Vzniklo v roku 2006 na pomoc americkým vojnovým veteránom z Iraku a Afganistanu s doživotnými zdravotnými následkami po zraneniach.
Pred dvomi rokmi postavilo Marroccovi krásny dom z darcovských príspevkov. Na stavbu sa vyzbieralo v prepočte až 600-tisíc eur. Prispeli ľudia zo všetkých štátov USA. „Jednému mladému mužovi sa podarilo spojiť celý národ,“ vyzdvihol ochotu pomôcť Andy Pujol zo spomínaného združenia, keď Marroccovi odovzdávali dom. „Nikto iný si ho nezaslúži viac ako tento mladík. Toto je najmenej, čo mu môžeme vrátiť späť,“ zdôraznil vtedy newyorský poslanec Michael Cusick.