„Potrebná je sila mysle i tela, sila, ktorú som v posledných mesiacoch stratil do tej miery, že som si musel priznať neschopnosť primerane plniť povinnosti, ktoré mi boli zverené,“ zdôvodnil 85-ročný pápež svoje rozhodnutie.
Talianske médiá však za prekvapujúcim odchodom nevidia len pápežov vysoký vek. Priznaný nedostatok síl interpretujú najmä vo vzťahu k súperiacim kardinálom, ktorých už vraj Benedikt nedokázal zvládať. „Pápež bol bezmocný proti rozbrojom a intrigám vnútri mocichtivého vatikánskeho aparátu,“ píše napríklad Corriere della Serra. Ľavicová Repubblica zase abdikáciu považuje za „známku vpádu modernosti do dvojtisícročnej inštitúcie“ i „koniec boja o moc“. S odchádzajúcim Benediktom sa podľa nej končí aj obdobie vlády vatikánskeho sekretára Tarcisia Bertoneho.
Pápež zostáva na Petrovom stolci až do ôsmej hodiny večernej 28. februára, no podľa odborníkov sa mocenská mašinéria dala do pohybu okamžite po oznámení rezignácie. „Dnes máme dokonca lepší prehľad o tom, čo sa deje za vatikánskou oponou, ako inokedy,“ tvrdí odborník na pápežský štát James Weiss. "Je to vďaka tomu, že posledné roky priniesli množstvo odhalení, únikov informácií a otvorených škandálov, ktoré dianie vo Vatikáne poodhalili.
Vedenie Vatikánu už niekoľko rokov sužuje vlna za vlnou neočakávaných kríz a škandálov. Hovorí sa o financiách cirkvi, o diplomatických problémoch, o delikátnych otázkach, ktoré sa riešili neuvážene alebo tak, že cirkev poškodili. Spomínajú sa rozpory a vytváranie frakcií na najvyšších úrovniach. A, samozrejme, je tu celosvetový škandál so sexuálnym obťažovaním, ktorý odhalil škody, spôsobené nečinnými kardinálmi a biskupmi. Jeden zo známych komentátorov, ktorý je priaznivcom odchádzajúceho pápeža, tvrdí, že pozerať sa na administratívu kardinála Bertoneho je ako sledovať katastrofu v spomalenom zábere," hovorí pre Pravdu Weiss, ktorý prednáša na teologickej fakulte Bostonskej vysokej školy.
Nespokojnosť s Bertonem si vo svojej analýze všíma aj rakúska agentúra APA. Mocenské intrigy v rámci Vatikánu sa podľa nej stali pre pápeža neznesiteľnými najmä po takzvanej afére Vatileaks, keď jeho komorník zverejnil dôverné dokumenty. Podľa znalcov pomerov chce vnútorné rozbroje Benedikt ukončiť svojím odchodom. Aj APA spomína ako hlavný súboj konflikt Bertoneho s jeho odporcami, ktorí chcú dosiahnuť sekretárovo prepustenie. Bertone je vo Vatikáne už dlho terčom kritiky, no pápež sa dosiaľ staval na jeho stranu. Veterán vatikánskej žurnalistiky Marco Politi, ktorý v najmenšom štáte sveta pôsobí už štyri desaťročia, je pevne presvedčený, že tento spor je aj za Vatileaks. Za bývalým pápežovým komorníkom, ktorého za krádež dokumentov odsúdili na 18 mesiacov žalára, podľa neho stojí skupina vatikánskych disidentov. Tá podľa neho chcela spor odhaliť aj pred verejnosťou. „V minulosti sa mocenské boje zvádzali na chodbách vatikánskych palácov, teraz sa dostávajú von. To je znamenie sekularizácie a signál, že vnútorný mocenský boj dosiahol doteraz nepoznanú úroveň,“ citovala ho agentúra ČTK.
Spory o spôsob vedenia cirkvi sa môžu preniesť aj do výberu nového pápeža. Hoci Vatikán ešte neoznámil presný dátum začiatku konkláve, predpokladá sa, že kardináli sa zatvoria do Sixtínskej kaplnky dva týždne až dvadsať dní po Benediktovom odchode.
„Proces výberu nového pápeža bude iný a neobyčajne zložitý,“ mieni Weiss. „Kardináli majú omnoho viac času na to, aby rozmýšľali nad kvalitami Benediktovho nástupcu. Aj jednotlivé vatikánske frakcie sú známejšie ako v minulosti. Vo väčšine volieb zvyčajne služobne najstarší a najvplyvnejší kardináli môžu udávať smer. Dnes je však medzi nimi toľko súperenia, že mnohí im už nedôverujú. Takéto rozpory v najvyššom vedení sú na konkláve nezvyčajné – naposledy sa niečo také stalo v roku 1914,“ povedal pre Pravdu.
Výber budúcej hlavy cirkvi je zložitý aj preto, lebo na rozdiel od svetskej politiky sa nemôže niekto len tak rozhodnúť kandidovať. „Ak by to spravil, len by ostatných presvedčil, aby za neho nehlasovali,“ myslí si Brian Benestad, odborník na Vatikán z Jezuitskej univerzity v Scrantone. „Už aj toho, koho za favorita pasujú médiá a kto to prijme, väčšinou ostatní začnú považovať za nehodného tej funkcie,“ povedal pre Pravdu.
Kardinála, ktorý by otvorene prejavil záujem o pápežský stolec, za nezvoliteľného považuje aj historik Mathew Schmalz z College of Holy Cross, ktorý sa zaoberá dejinami náboženstiev. „Namiesto toho sa objavia skôr strojcovia víťazstva, ktorí spájajú skupiny ľudí okolo jednotlivých kandidátov,“ vysvetlil pre Pravdu. Sám vidí líniu, po ktorej sa budú kardináli deliť pri voľbe, geograficky. „Kľúčovou otázkou bude, či sa talianski kardináli dokážu zjednotiť a získať pápežský stolec znova pre Taliansko,“ predpovedá.
Boj o nového pápeža zjemní Boh
Výber nového pápeža nemožno posudzovať optikou svetskej politiky. Pre Pravdu to povedal historik Brian Porter-Szűcs z Michiganskej univerzity, ktorý sa zaoberá dejinami katolicizmu a je odborníkom na Vatikán.
Čo čaká cirkev v najbližších týždňoch?
Vzhľadom na to, že Benediktovo oznámenie bolo také nečakané, ťažko teraz predpovedať dianie za vatikánskymi múrmi. Očakávam však, že voľba nového pápeža bude rýchlejšia ako inokedy – celý proces možno spustiť bez obdobia trúchlenia, ktoré vždy nasleduje po smrti hlavy cirkvi.
Ako vlastne výber nového pápeža prebieha v zákulisí?
V mnohom pripomína akýkoľvek boj o vodcovstvo v iných organizáciách. V niektorých aspektoch je však úplne rozdielny. Aj cirkev pozná lobovanie za kandidátov, vytváranie a rušenie spojenectiev či snahu podporovateľov o presviedčanie nepresvedčených. Voľba pápeža je jedinečná v tom, že účastníci úprimne veria, že prostredníctvom nich v okamihu voľby pôsobí Boh. Uvedomujú si to, a preto sú isté zábrany v tom, čo môžu a čo nemôžu povedať. Aj takpovediac stranícke rozdiely sú preto zjemňované rétorikou viery.
Pri voľbe pápeža však nevídame jasných kandidátov ako napríklad pri voľbe prezidenta.
Sekulárny svet si často dianie v cirkvi vykladá nesprávne, pretože sa naň pozerá rovnako ako na svetskú politiku. Človek však nemusí veriť tomu, že na kolégium kardinálov pôsobí Duch svätý, aby si uvedomil, že ak tomu veria sami kardináli, tak to už veci mení a ovplyvňuje. Jedným z následkov je napríklad to, že politikárčenie nie je také drsné. Ďalším dôsledkom je zase to, že kandidáti by nemali verejne a možno ani sami pred sebou priznať, že po tejto funkcii túžia. Niekoľko nedávnych pápežov, či už to bol Ján XXIII., Ján Pavol I. a zvlášť Ján Pavol II., funkciu nechcelo a napokon ju prijali skôr ako bremeno než ako odmenu.
Joseph Ratzinger však bol už pred voľbou navonok najmocnejším mužom Vatikánu.
Áno, ale aj napriek jeho silnej osobnosti sa snažil vytvoriť povesť osobnej pokory. Aj jeho odstúpenie zapadá do teórie, že hoci vždy neľútostne presadzoval svoje myšlienky, osobná moc ho nezaujímala.
Ovplyvní Benedikt voľbu budúceho pápeža?
Hoci takmer všetkých súčasných kardinálov vymenoval buď priamo osobne, alebo sa tak stalo, kým bol na čele Kongregácie pre doktrínu viery za Jána Pavla II., nie je to záruka, že ďalšia hlava cirkvi bude pokračovať v jeho šľapajach. Stačí si spomenúť na voľbu veľkého reformátora, pápeža Jána XXIII. Zvolilo ho kolégium kardinálov, ktorých vymenoval veľmi konzervatívny pápež Pius XII. Práve preto, že voľba je tajná a jej účastníci veria v Božie pôsobenie, často sa dočkáme prekvapení. Možno však pápež odstúpil, aby možnosť prekvapenia minimalizoval.
Ako by to mohol spraviť?
Pochybujem, že by sa snažil zasahovať otvorene. To by sa vnímalo ako veľmi hrubé a cynické. Skôr očakávam, že naznačí svoje nádeje a ciele medzi riadkami a len v súkromí. V každom prípade jeho osobná autorita je obrovská a ťažko si predstaviť, že by sa jeho želania nebrali do úvahy.
Dá sa povedať, že proti sebe budú stáť priaznivci rôznych smerovaní v cirkvi?
Určite sa medzi kardinálmi nachádzajú takí, ktorí si vedia predstaviť cirkev vedenú inak. Rozdiely však nie sú teologické a netýkajú sa ani doktrín viery ako práve administratívy. Staré delenie na moderných a tradicionalistických katolíkov sa zrejme neobjaví, pretože tá prvá skupina spomedzi kardinálov takmer vymizla. Niet nikoho, kto by bol ochotný pristupovať na kompromisy v otázkach, ako je plánované rodičovstvo, potraty či vysviacka žien. Pravdepodobne jedinou témou, kde je nádej na reformu, je povinný celibát. To je skôr praktická otázka ako otázka doktríny, ostatne gréckokatolícki kňazi sa ženiť môžu a manželstvo nezaniká ani duchovným, ktorí prestúpili na katolicizmus z protestantských cirkví. Skutočné rozdelenie v súčasnosti panuje v inej otázke: centralizovať moc do rúk Vatikánu alebo umožniť diecézam viac samostatnosti?
Ako budeme vedieť, ktorá z týchto skupín mala napokon vrch?
S prílišným zasahovaním Vatikánu vyjadrili nespokojnosť najmä neeurópski biskupi, takže možno sa prejaví tlak na to, aby sa veci znova dostali do rovnováhy. Ak bude ďalší pápež z Latinskej Ameriky, Afriky alebo Ázie, môžeme predpokladať, že zástancovia decentralizácie zvíťazili. Je skutočná šanca, že sa tak stane. Na druhej strane, netreba veriť nikomu, kto tvrdí, že vie odhadnúť výsledok konkláve. Ako ukazuje Benediktovo odstúpenie, vo Vatikáne o prekvapenia nie je núdza.
Miloslav Surgoš