„Samotný sarkofág nad poškodeným 4. reaktorom je o niečo ďalej a ten je zatiaľ neporušený,“ ubezpečoval zdroj, ale zároveň pripomenul, že betónové časti pomaly zdolávajú klimatické podmienky a niektoré časti sa pred očami rozpadávajú.
O tom, že samotný poškodený objekt 4. reaktora je stabilizovaný, sa vyjadril pre Pravdu svojho času aj Nikolaj Steinberg, ktorý bol v čase tragédie hlavným inžinierom v Černobyľskej atómovej elektrárni. V súčasnosti pokračuje výstavba nového krytu a ten starý pod ním rozoberú. To je dnes hlavná úloha ľudí pracujúcich v pravidelných zmenách na objekte elektrárne. Zatiaľ nový kryt bloku budujú neďaleko poškodeného reaktora a postupne ho po častiach premiestňujú nad ten pôvodný, postavený ihneď po tragickej explózii a následnom požiari.
Nový sarkofág, ktorý by mal stáť na určenom mieste do roku 2015 a mal by vraj vydržať 100 rokov, začali budovať ešte koncom roku 2010. Výberové konanie na výstavbu sarkofágu vyhralo v roku 2007 konzorcium francúzskych firiem Bouygues a Vinci. Všetky financie, ktoré po dlhom čakaní napokon skončili v Černobyli, kontrolujú práve ich darcovia. Má sa tak predísť ich prípadnému zneužitiu. Veď ide o poriadnu sumu. V celkovom rozpočte sa ráta s viac ako 1,5 miliardou eur. Z obavy pred únikom radiácie prispela na výstavbu ďalšieho 20 000-tonového ochranného krytu aj Európska banka pre obnovu a rozvoj.
„Prelomovým bol v tomto smere rok 2011. Po dlhých ťahaniciach sa v apríli na darcovskej konferencii v Kyjeve podarilo zozbierať 550 miliónov eur práve na financovanie stavby nového krytu. Lenže napriek finančnej pomoci sveta peňazí na zakonzervovanie a odstránenie škôd je stále málo,“ pripomína odborník na černobyľskú problematiku, ktorý si želal ostať v anonymite. Podľa neho pomoc potrebuje nielen poškodený objekt, ale aj ďalšie časti stále „živej“ elektrárne. Tak aby sa neopakoval prípad so strechou strojovne z utorkovej noci.
„Potvrdzuje sa, že niekedy zbúrať existujúci objekt je drahšie, ako postaviť nový,“ dodáva zdroj v narážke na chátrajúce budovy stále nesúce stopy po jadrovej katastrofe. A nie je to len samotný objekt elektrárne, ale napríklad aj celé mestečko Pripjať, v ktorom do tragédie žili okrem obsluhujúceho personálu elektrárne aj ich rodiny.
Peniaze, a nemalé, potrebujú dnes aj tí, ktorí na vlastnej koži prežili tragédiu a dodnes trpia na následky ožiarenia. Ide hlavne o tisíce záchranárov, ktorých povolali na miesto tragédie a väčšina z nich vtedy ani netušila, že idú v ústrety neviditeľnej smrti. Jednoducho im to zatajili.
„Dnes nás už nik nechráni,“ cituje agentúra UNIAN jedného zo záchranárov, ktorí sa v Kyjeve už viackrát zišli pod múrmi parlamentu, aby protestovali proti škrtom sociálnej podpory. Pred rokmi ju síce poslanci odhlasovali, ale z roka na rok klesá. Záchranárov, medzi ktorými sú hasiči, policajti, ale aj radoví vojaci a ich velitelia vtedy ešte Sovietskej armády, je pritom každý rok menej. Končia na tomto svete rýchlejšie ako rozpadajúce sa objekty zamorenej elektrárne.
Tragédia v Černobyli
Keď 26. apríla 1986 vypukol požiar na štvrtom reaktore Černobyľskej atómovej elektrárne, dovtedy pokojné mestečká Deťjatky, Černobyľ, Pripjať, Slavutyč objala neviditeľná smrť. Navyše rádioaktívny mrak stačil za niekoľko dní obletieť dvakrát našu planétu. So všetkými dodnes zjavnými následkami. Zasiahnutých bolo viac ako 145-tisíc štvorcových kilometrov Ukrajiny, Bieloruska a Ruska. Černobyľská tragédia sa priamo dotkla 5¤miliónov ľudí. Zamorených bolo okolo 5-tisíc ukrajinských, bieloruských a ruských obcí. Bezprecedentné ožiarenie obyvateľstva zasiahlo aj obyvateľov Švédska, Nórska, Poľska či Veľkej Británie.