Keď však v stredu večer odmietol pristavenú luxusnú limuzínu a spolu s tými, čo ho pred chvíľou vybrali za hlavu cirkvi, sa autobusom zviezol do ubytovne, newyorskému kardinálovi Timothymu Dolanovi pripravil taký prekvapujúci zážitok, s ktorým sa musel ihneď podeliť so seminaristami.
Svetu sa predstavil v jednoduchom bielom rúchu, bez zlatom vyšívanej štóly, akú mal jeho predchodca. Syn železničného robotníka, ktorý pred biedou ušiel zo severotalianskeho Turína do Argentíny, bol ako jedno z piatich detí vychovaný k skromnosti. Po zvolení sa neposadil na pripravený trón. Pápež, ktorý si zvolil meno na počesť Františka z Assisi, svätca, čo sa vzdal pozemských statkov, prijímal prvé gratulácie postojačky.
„Jeho životný štýl je triezvy a prostý,“ tvrdí o ňom Francesca Ambrogettiová, spoluautorka oficiálnej biografie. Argentínsky kardinál podľa nej odmietol prepych paláca a radšej býval v malom byte, kde si sám kúril i varil. „Jazdí metrom, autobusom a keď ide do Ríma, letí druhou triedou,“ dodáva s tým, že služobnej limuzíny so šoférom sa zriekol.
Foto: Salt + Light/Facebook
Za kňaza ho vysvätili pomerne neskoro, až keď mal 32 rokov. Vyštudovaný chemik, ktorému v mladosti vyoperovali jeden pľúcny lalok, spravil v cirkvi raketovú kariéru. Po štyroch rokoch už stál na čele argentínskych jezuitov. Popri teológii vyučoval literatúru, psychológiu a filozofiu až kým sa v roku 1998 stal arcibiskupom.
O tri roky neskôr už bol kardinálom. Svojim stúpencom, ktorí chceli ísť osláviť jeho vymenovanie do Ríma, poradil, aby radšej zostali doma a ušetrené peniaze venovali na chudobných. Jeden z jeho priateľov spomínal, ako úctivo sa k všetkým správal. Čerstvo vymenovaný kardinál mu to zdôvodnil životnou múdrosťou: „Keď stúpaš nahor, všetkých pozdrav. Sú to tí istí, ktorých budeš stretávať cestou dole.“
Pred ôsmimi rokmi, po skone Jána Pavla II., nechýbalo veľa, aby sa stal jeho nástupcom. Na konkláve dostal hlasy vyše tretiny voliteľov, ktorých však napokon sám požiadal, aby podporili Josepha Ratzingera, budúceho pápeža Benedikta XVI.
Ako argentínsky kardinál sa sústreďoval viac na pomoc ľuďom v núdzi ako na ideologický zápas o náboženské doktríny. Cirkevných hodnostárov užívajúcich si výhody vyplývajúce z ich postavenia, odsudzoval ako pokrytcov, ktorí zabudli, že Ježiš umýval malomocných a jedol s prostitútkami. Veľký ohlas mala jeho návšteva hospicu, kde dvanástim chorým na AIDS umyl a pobozkal nohy, aby prelomil múr predsudkov a spoločenskej izolácie postavený okolo obetí tejto smrteľnej choroby.
So súčasnou argentínskou vládou mal nemálo sporov. Vyčítal jej korupciu i zabúdanie na chudobných. Najostrejší konflikt sa však týkal povolenia manželstiev pre páry rovnakého pohlavia aj s možnosťou, aby si osvojili deti. „Nebuďme naivní,“ reagoval pred troma rokmi na nové liberálne zákony. „Toto nie je prostý politický zápas, to je pokus zničiť Boží zámer,“ dodal. Na druhej strane ešte konzervatívnejších kňazov, ako bol sám, ostro kritizoval, keď odmietali pokrstiť nemanželské deti alebo sa bez rešpektu vyjadrovali o homosexuálnych jednotlivcoch.
K svetskej moci sa však nie vždy staval s rovnakým sebavedomím ako k súčasnej populistickej vláde, tvrdia jeho kritici. Kontroverzné je najmä jeho pôsobenie v čase vlády vojenskej junty v sedemdesiatych rokoch. Krátko pred konkláve pred ôsmimi rokmi ho obvinili, že sa podieľal na únose dvoch jezuitských kňazov, ktorí ostro vystupovali proti diktatúre generála Jorgeho Videla.
Bergoglio oboch kňazov vraj vylúčil z rádu len týždeň predtým, ako bez stopy zmizli. Objavili sa až po piatich mesiacoch, zdrogovaní a bez šiat na predmestí Buenos Aires. Oboch vojaci v zajatí mučili a podľa knihy Ticho, ktorú napísal popredný argentínsky investigatívny novinár, Bergoglia považovali za spoluvinníka svojich útrap.
Vyšetrovanie ani súdny proces vinu vtedajšieho arcibiskupa nepotvrdili. Tieňa podozrenia sa však Bergoglio v Argentíne už nezbavil. Po dlhom mlčaní však budúci pápež priznal, že udržiaval tajné kontakty s diktátorom Videlom. Na nich sa však usiloval dosiahnuť prepustenie oboch kňazov i ďalších väznených odporcov režimu. Počas takzvanej Špinavej vojny prišlo v Argentíne o život 30-tisíc ľudí.
Preprava predchádzajúcich pápežov
- Benedikt XVI. (2005 – 2013). Na zahraničných návštevách jazdil v upravenom Mercedese s vyvýšenou zadnou časťou s nepriestrelným sklom a s vlastnou zásobou kyslíka na dýchanie. Do auta nastupoval zozadu. Keď sa usadil na sedadlo z bielej kože, hydraulika ho vytiahla hore, aby ho veriaci dobre videli. Opancierované auto by odolalo nielen streľbe, ale aj bombovému útoku. Maximálna rýchlosť vozidla bola 260 km/h; počas návštev jazdil približne 10 km/h. Cena automobilu sa odhadovala na viac ako 400-tisíc eur. Na Svätopeterskom námestí používal Benedikt XVI. aj otvorenú podobu Mercedesu.
- Ján Pavol II. (1978 – 2005). Keď po prvý raz ako pápež navštívil rodnú krajinu, využil upravený menší nákladiak vyrobený v Poľsku. O rok neskôr sa v Nemecku viezol v Mercedese. V roku 1981 ho počas jazdy v otvorenom Fiate vážne postrelil turecký atentátnik Mehmet Ali Agca. Ochranka preto objednala uzavreté auto s nepriestrelným sklom. Na viacerých návštevách vyrobila papamobil Jánovi Pavlovi II. hostiteľská krajina. Jeden z týchto automobilov, ktorý použil na Filipínach, po jeho smrti vystavili na verejnosti. Vzniklo tak pútnické miesto, kam smerovali katolícki veriaci tohto juhoázijského štátu, ktorí sa s charizmatickým pápežom nemohli rozlúčiť na pohrebe.
- Pavol VI. (1963 – 1978). Bol posledným pontifikom, ktorý využíval pápežský prenosný trón (sedia gestatoria). Trón bol pripevnený k plošine s dvoma tyčami, ktoré držalo dvanásť nosičov. Používal však aj motorové vozidlá. Spočiatku pre neho vyrábala automobilka Ford, neskôr to bola spoločnosť Mercedes Benz. Počas jeho pontifikátu sa výraz papamobil ešte nezaužíval v reči; toto označenie sa datuje až od zvolenia spomínaného Jána Pavla II. Mimochodom, čo sa týka návštev pápežov v zahraničí, v automobiloch začali jazdiť až od roku 1930 (počas pontifikátu Pia XI.).
Poznámka: Za menom každého pápeža je uvedené obdobie jeho pontifikátu.
(čap)