Foto: SITA/AP, Petr David Josek
Vtedy na Bratislavskej lýre mala pri sebe Václava Havla, ktorý jej nosil gitaru, a Ivo Hoffman vtedy zaspieval na pódiu časť skladby Nech mi nehovoria. O niekoľko mesiacov neskôr prišla nežná revolúcia. Rozhovor s Joan Baezovou vznikol na konferencii Fórum 2000: Spoločnosti v prerode.
Ako si spomínate na Bratislavskú lýru v júli 1989, kde ste boli aj s Václavom Havlom?
Bol to mimoriadne špeciálny moment v mojom živote. Vždy takým bude. Všetko je dnes iné. Nevedela som, aké nebezpečné môže byť pre disidentov to, čo som urobila. Faktom bolo, že ja som sa vždy mohla vrátiť domov. Na druhej strane to vyzeralo tak, že oni boli celkom pripravení na to, čo príde. Nevedela som, kedy prídu. Konečne došli. Zavolal mi Václav Havel. Vravel (Joan Baezová napodobňuje jeho hlas): Tu je Václav Havel. Som v loby. A je tu tiež veľmi veľa policajtov. Tak som povedala, aby šiel ku mne. Všetci sme si dali pivo.
Čo ste chceli povedať komunistickému režimu tým, že ste sa stretli s Havlom a ďalšími disidentmi?
Bratislavskú lýru vysielala televízia. Chceli sme spôsobiť čo najviac problémov, a tak sme to aj urobili. Dostali sme na pódium Iva Hoffmana. Bolo úžasné, ako veľa toho zvládol. Dokázal zaspievať niekoľko slôh, kým nás odstrihli od mikrofónu. Dostali sme tam aj Havla a začala sa tradícia toho, že mi nosil gitaru. Moji ľudia mi potom povedali: Choď do šatne a zostaň tam, lebo už videli, že prichádza polícia. Veci sa zvrhli na zlé, ale to sa priznám, že som už vtedy nevidela.
Ako ste vnímali v tom čase komunistické Československo? Mali ste pocit, že krajina by sa mohla zmeniť? A stalo sa to celkom rýchlo, veď už v novembri 1989 sme zažili nežnú revolúciu.
Nebola som u vás dlho, ale z toho, čo som videla, som mala pocit, že sa niečo môže stať. Zo zahraničia by som nevedela povedať, ako k tomu dôjde. Ale videla som to tak, že veci sa hýbu. A hovoril to aj Havel; že je čas, keď niečo malé môže veci zmeniť.
Ste speváčka a aktivistka. Rozdeľujete tieto úlohy alebo sa prepájajú?
Som aktivistka, odkedy spievam. Prvý protestsong, ktorý som použila, bol o malom černošskom chlapcovi, ktorého zabili na juhu USA. Spomenula som si na to aj v súvislosti s prípadom Trayvona Martina, čo je úplne rovnaká situácia. Takže sa to začalo dávno predtým, než som čokoľvek skutočne robila na juhu Spojených štátov. Bolo to v mojej rodine, prúdi to v mojich žilách. Je potrebné starať sa o ľudí, ktorí nemajú svoj vlastný hlas. Zistila som, a musím povedať, že ma to potešilo, že môžem byť týmto hlasom.