Voľby do Európskeho parlamentu sa konajú pod heslom: Tentoraz je to iné. Je to tak?
Dve veci sú iné v porovnaní s voľbami do Európskeho parlamentu (EP) v roku 2009: formálne pravidlá a politický kontext sociálnej krízy. Veľmi veľa bude závisieť od všetkých zúčastnených, aby z danej situácie dokázali vyťažiť maximum v prospech možností pre väčšiu legitimitu europarlamentu a zblíženie sa tejto inštitúcie s občanmi. Priznám sa však, že som v tom skeptický. Hovorím to preto, lebo vidím, ako sa vedie diskusia v únii vo vzťahu k volebnému roku 2014, ako sa začalo predstavovanie kandidátov na post predsedu Európskej komisie (EK) a ako asi predpokladám, že bude prebiehať kampaň.
Čo bude naozaj iné?
Prvá vec súvisí s Lisabonskou zmluvou, podľa ktorej bude nový europarlament prvý raz naplno fungovať. Zmena je tá, že europoslanci môžu vplývať na nomináciu šéfa eurokomisie na základe výsledkov volieb. V zmluve je šalamúnska formulácia, že návrh kandidáta na predsedu EK, s ktorým príde Európska rada, zohľadní výsledky volieb do europarlamentu. Podľa mňa je to však dvojsečná zbraň.
Prečo?
Výsledok volieb vôbec nebude jednoznačný. Nominant na šéfa eurokomisie musí v EP získať minimálne 376 hlasov, nadpolovičnú väčšinu všetkých poslancov. Prieskumy naznačujú, že každá z dvoch najväčších európskych politických skupín – ľudovci a socialisti – získa prinajlepšom do 215 kresiel. Kandidát tak bude musieť byť predmetom širšieho kompromisu socialistov a ľudovcov alebo nejakej koalície s menšími politickými rodinami. A tých menších politických skupín bude po voľbách v EP takmer určite viac. Čiže nevidím dnes veľmi jednoznačné spojenie medzi občanovou voľbou do EP a hlasom pre kandidáta Schultza či Junckera ako nominanta na budúceho predsedu komisie. Navyše pravidlá sme nezmenili celkovo. Parlamentu sme dali novú právomoc. Ale v zmluve sa už nič nehovorí o politických faktoroch, ktoré je potrebné zohľadniť pri výbere komisárov, šéfa Európskej rady či Vysokého predstaviteľa pre vonkajšie vzťahy a bezpečnostnú politiku. Môže sa teda stať, že europarlament zohrá pri výbere EK oveľa menšiu úlohu, ako by azda očakávali voliči či budúci poslanci EP.
Vráťme sa ešte k druhej odlišnosti v porovnaní s voľbami do EP v roku 2009.
Ide o to, v akých súvislostiach sa voľby uskutočnia. Kríza nie je akútna, ale pretrváva. Podstatné veci, o ktorých sa debatuje, sú nadviazané na celkovú sociálnu a hospodársku situáciu v členských štátoch. Lisabonská zmluva spravila prvý krok k vytvoreniu politického spoločenstva EÚ. Momentálne tendencie sú však úplne opačné. Pre krízu sa obyvatelia za posledné roky zomkli okolo národných identít. Členský štát je hlavným rámcom pre politický zápas, ktorý odráža nespokojnosť voličov. Paralelne mieri táto nespokojnosť proti systému ako EÚ, v ktorom krajiny fungujú.
Voľby do europarlamentu vždy boli skôr o vnútornej politike členských štátov. Budú teraz teda viac o EÚ?
Tradične je hlasovanie do EP akýmsi testom kampane proti momentálnej vláde. Je to príležitosť ukázať jej žltú či červenú kartu. Aj teraz budú voľby do europarlamentu v prvom rade o národných kontextoch. Politické strany v členských štátoch musia nejakým spôsobom reagovať na nové možnosti Lisabonskej zmluvy. Ich snahy však zatieni širšia nespokojnosť más, ktorá bude v mnohých krajinách mieriť proti samotnému projektu EÚ. Hromozvodom sociálnej a hospodárskej situácie sa tak okrem domácich vlád stáva aj európska integrácia.
Čo to prinesie?
Bude to znamenať rôznorodejšie, pestrejšie zloženie Európskeho parlamentu po voľbách. Z toho bude vyplývať, že v rámci EP bude skôr náročnejšie sa dohodnúť. Veľká koalícia, ktorú teraz tvoria ľudovci a socialisti, sa scvrkne. Možno to bude reprezentatívnejšia inštitúcia vzhľadom na momentálne nálady občanov. Europarlament však bude menej schopný efektívne zasiahnuť do rozhodovacieho a legislatívneho procesu na úrovni únie. V otázkach inštitucionálnej architektúry EÚ tak budú dominovať členské krajiny a v legislatívnom procese EÚ sa zvýrazní napätie medzi EP a radou. V mnohých krajinách sa tak asi vrátime k debate o legitimite. Ale nie preto, aby sme posilňovali EP, aj keď ten to chce, ale k iným formám, ako lepšie ukotviť kontrolu EÚ na úrovni členských krajín a ich občanov
To znamená, že neplatí, že ideme smerom k heslu viac únie?
Posunuli sme sa aj od návrhov pre riešenie krízy z rokov 2011, 2012. Vtedy sme videli politickú tendenciu pre hlbšiu integráciu. Dnes je debata o tom oveľa opatrnejšia. Paradoxne jediný, kto chce otvárať zmluvné základy únie, je Británia. Teda krajina, ktorá chce potenciálne z EÚ vystúpiť. Diskusia sa otočila, je dnes veľmi triezva.
Čiže parlament bude reprezentatívnejší, ale budú sa v ňom ťažko rodiť rozhodnutia?
EP bude reprezentatívnejší, ale nie na základe zmien Lisabonskej zmluvy. Bude to pre protestné hlasy. Bude to akýsi výkričník pre dlhodobo etablované strany. Pravica aj ľavica, aj liberáli sa vystavia väčšiemu tlaku. Ocitnú sa tam niektoré hlasy, ktorých úloha je v národnej politike členských štátov veľmi obmedzená.
Ako k tomu dôjde?
Do europarlamentu volíme proporčným systémom. Nie je to typické pre všetky členské krajiny. Mnohé majú nejakú formu zmiešaného volebného systému, Briti majú väčšinový. Dominujú tam konzervatívci, labouristi, liberálni demokrati. Pri pomernom systéme sa deje to, že britský protestný hlas proti Európe je zastúpený najmä na pôde europarlamentu. Deje sa to aj inde. V Holandsku, vo Francúzsku. Nemecko bude tiež zaujímavé. Očakáva sa, že minimálne štyri strany, ktoré dnes nie sú v nemeckom Bundestagu, sa dostanú do EP. Môže tam byť radikálna pravica aj ľavica. Členské štáty budú nútené na to reagovať aj vnútropoliticky. Pre lepšie fungovanie europarlamentu by sme potrebovali obmedziť debatu o veľkých integračných témach. Poslanci nemajú reálny vplyv na to, či únia skončí, alebo sa výrazne prehĺbi. Môžu však vplývať na konkrétne hospodárske a sociálne opatrenia, ktoré únia vykonáva. Debata sa vedie často o sexi otázkach, ktoré europarlament ani nerieši. Mala by byť viac o konkrétnej verejnej politike v EÚ.
Akú pozíciu má v tomto Slovensko?
Vzhľadom na systém volieb a nízku účasť voličov sú u nás etablované strany silnejšie ako v západnej Európe. Slovensko je malá členská krajina, ktorá potrebuje aj v EP jasnejšiu predstavu o tom, čo chceme robiť v EÚ. Potrebujeme tam kvalitných ľudí, najmä vo vzťahu k hospodárskym a sociálnym témam. To sú oblasti, na ktoré má EP po Lisabonskej zmluve legislatívny vplyv, a ktoré môžu poslanci EP zo Slovenska rozvíjať.