Je to, čo sa deje na Ukrajine, už vojna?
V dnešnom svete sa vojny nevyhlasujú. Ruská vláda však dospela k presvedčeniu, že proti nej sa vojna už vedie. Protesty v Kyjeve a revolúciu na Majdane vnímala ako súčasť tejto vojny. A zo svojho pohľadu na ňu len odpovedá: „Vy máte svoj Majdan, my máme svoj.“
Čo spustilo tú nevyhlásenú vojnu?
Keď vtedajší ukrajinský prezident Viktor Janukovyč odmietol vo Vilniuse podpísať asociačnú dohodu s EÚ. Podľa Ruska sa mu Západ pomstil tak, že vyslal do Kyjeva agentov, ktorí rozpútali Majdan. Ďalším zlomom bol 21. február, keď sa Putin pokúsil o posledný kompromis so Západom, Janukovyča však napriek dohode vyhnali. Ruský prezident odvtedy nikomu nedôveruje – ani Barackovi Obamovi, ani Angele Merkelovej. Uvažuje výhradne v kategórii vojny, ktorá pre neho nadobudla nezvratný charakter. Je presvedčený, že ho podviedli a necíti sa byť viazaný nijakými psychologickými, politickými či morálnymi obmedzeniami. Výsledkom je pričlenenie Krymu a snaha o maximálnu destabilizáciu východnej Ukrajiny.
Je Rusko pripravené sa pri destabilizácii východnej Ukrajine pustiť do skutočnej veľkej vojny?
Moskva by to, prirodzene, nechcela. Želá si destabilizáciu Ukrajiny a stratu kontroly Kyjeva nad východom a juhovýchodom krajiny. V otázke veľkej krvavej vojny Rusko dúfa, že Západ sa na ňu neodhodlá. Západní predstavitelia už povedali, že do ukrajinského konfliktu nebudú zasahovať vojenskými prostriedkami. Moskva sa spolieha na to, že ukrajinská armáda nie je bojaschopná, a preto sa situácia bude dať riešiť tak, ako ju rieši, čiže zaberaním ďalších oblastí a ich vyňatím spod správy ústrednej kyjevskej vlády.
Foto: SITA/AP, Efrem Lukatsky
Nie je tento plán ohrozený rozhodnutím Kyjeva vyslať do vzbúreneckých oblastí armádu?
Vývoj tým dospel do veľmi nebezpečného bodu. Vojenské možnosti Kyjeva sú však obmedzené. Ukrajinská armáda je v dezolátnom stave a za taký krátky čas ju nemožno postaviť na nohy. Neviem ako ďaleko je Rusko prichystané zájsť, ale zdá sa mi, že ukrajinskú armádu s jej zastaranou výzbrojou neberie príliš vážne. Ráta aj s tým, že nie všetci ukrajinskí vojaci sú pripravení bojovať proti Rusku. Preto Moskva verí, že si vystačí s hrozbou vtrhnutia a ukrajinská vláda cúvne.
Moskva teda počíta s opakovaním krymského scenára?
Ako s možným maximom. Ako minimum by sa uspokojila s destabilizáciou Ukrajiny. Rusko si nekladie za úlohu rozšírenie svojho územia. Jeho úlohou je spraviť všetko preto, aby Ukrajina neodišla na Západ. Aby prijala štatút neutrality a federálne usporiadanie a nemala silnú stabilnú prozápadnú vládu. Nech len zatiaľ balansuje medzi Ruskom a Západom a časom, možno o päť rokov, sa tam objaví silný proruský prezident, ktorý privedie Ukrajinu do zväzku s Moskvou.
Koľko je na východe Ukrajiny ľudí, o ktorých sa Moskva môže oprieť?
Nie je ich nijako veľa, možno 30 percent, nie viac. Je to menšina, ktorá by voľby nevyhrala, ale jej účinnosť sa zvyšuje tým, že koná v podmienkach pasivity väčšiny. Väčšina by rada zostala v Ukrajine, ale nie je ochotná za to vyjsť do ulíc. Preto toto nie je situácia, keď sa rozhoduje medzi väčšinou a menšinou. Rozhoduje aktívna menšina. Na to, aby vyhrala referendum, nemá dosť stúpencov. Ale na to, aby obsadili miestny úrad či policajnú stanicu, stačia. Tým skôr, že samotní policajti nechcú strieľať. Aktívne skupiny sa tak stávajú veľmi vážnym faktorom, ktorý nemá protiváhu.
A čo stúpenci jednotnej Ukrajiny?
Tých môže byť na východe asi dvadsať percent; sú však v zložitej situácii. Kyjev by ich rád ozbrojil, ale to by hrozilo občianskou vojnou. Sú dezorientovaní a dezorganizovaní. Nevedia, čo s nimi bude o mesiac. Kým stúpenci Ruska sú presvedčení, že Moskva ich nehodí cez palubu, že ich ochráni a postará sa o nich, proukrajinskí aktivisti podobné istoty nepociťujú. Chceli by vedieť, na čo sa chystá Kyjev. Kyjev však hľadí na Západ. A Západ hovorí: „Len nestrieľajte!“
Zvyšok obyvateľstva východnej Ukrajiny sa ku komu prikláňa?
Najväčšia skupina, možno polovica obyvateľov, by si želala zachovanie jednotnej Ukrajiny. Ale ak sa status quo zmení, táto pasívna masa sa mu prispôsobí.
V televíznych reportážach z východnej Ukrajiny sa mnohí ľudia priamo obracajú na prezidenta Putina, aby ich nezradil. Ak tam ukrajinská armáda tvrdo zakročí, bude môcť Putin zostať mimo bez toho, aby stratil tvár u ľudí, v ktorých prebudil vieru, že ich ochráni?
Ak ukrajinské ozbrojené sily udrú na centrá vzbury, tak zásah ruských vojsk bude reálnou možnosťou. Moskva o tom otvorene hovorí. Putin má na to od hornej komory parlamentu stále platný mandát. Ak sa pre vyslanie vojsk rozhodne, nebude to len preto, že by sa obával straty tváre. Jednoducho sa necíti byť ničím zviazaný. Dúfa, že západné sankcie budú neefektívne a dočasné. Vychádza z toho, že ekonomika je dôležitejšia ako politika a mnohé hospodárske štruktúry na Západe si protiruské sankcie neželajú. Aj tam, kde morálne odsudzujú postup Ruska, napríklad na Slovensku, nie sú pripravení vzdať sa jeho energetických surovín. Už dnes počuť výhrady typu: „Prečo by naši občania mali doplácať na nejakú Ukrajinu?“ Putin s tým kalkuluje. Podľa mňa je však prehnane optimistické očakávať, že západní partneri tak skoro na všetko zabudnú. V skutočnosti ani v strednodobej perspektíve sa tieto narušené vzťahy nebudú dať napraviť. Mám na mysli ekonomickú rovinu. O politickú už Putin veľký záujem nemá.
Hovoríte, že Putin sa už necíti byť ničím viazaný. Znamená to, že sa z neho stala hrozba pre doterajší svetový poriadok?
Putinovi doterajší svetový poriadok nevyhovoval. Ten sa totiž zrodil po rozpade Sovietskeho zväzu, čo ruský prezident nazval najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia. A čo sa robí po katastrofách? Prekonávajú sa. Putin vychádza z toho, že Moskva sa novému svetovému poriadku snažila prispôsobiť. Spravila veľa ústupkov. Nebránila rozšíreniu NATO na východ vrátane Pobaltia. Neprekážala v Iraku ani v Afganistane. Z pohľadu šéfa Kremľa boli tieto ústupky zneužité proti Rusku, ktoré najnovšie mohlo stratiť aj Ukrajinu.
A bez Ukrajiny sa nedá obnoviť Sovietsky zväz v podobe Euroázijskej únie…
Áno, a preto sa Rusko teraz naliehavo pokúša revidovať tieto pravidlá, ktoré podľa Putina ohrozujú jeho základné geopolitické záujmy. Nadobudol presvedčenie, že keď bude pokračovať podľa doterajších pravidiel hry, tak rozširovaním demokracie, budovaním občianskej spoločnosti, rešpektovaním ľudských práv i slobody tlače môže prísť o všetko. Varovaním pre neho bol už búrlivý prelom rokov 2011 a 2012, keď za masovými protivládnymi demonštráciami v Rusku videl ruku Západu. Putin má teraz pocit, že je v práve. „Tak veľa som spravil pre Západ a namiesto vďaky som sa dočkal podrazu,“ uvažoval pred prehodnotením pravidiel hry. A Západ, naopak, považuje Putina za agresora, ktorý sa bezdôvodne vzdal cesty pokroku a demokracie. Tieto nezmieriteľné postoje doviedli obe strany k dramatickému civilizačnému rozchodu.