Podľa britského denníka Guardian boli obete vo veku dva dni až deväť rokov. Katolícky sirotinec bol určený pre deti nezosobášených matiek. Úmrtné listy, ktoré vystavili úrady v okrese Galway na západe Írska ukazujú, že ide prevažne o batoľatá, ktoré často zomreli na choroby a infekcie. Zariadenie bolo v prevádzke v rokoch 1926 až 1961.
Budova, kde bol v minulosti tiež útulok pre bezdomovcov, zbúrali už pred niekoľkými desaťročiami, aby uvoľnila miesto novej zástavbe. Catherine Corlessová uviedla, že podľa jej poznatkov väčšina detí, ktoré zomreli v sirotinci, ak nie všetky, skončili v niekdajšej septickej nádrži.
Už v roku 1944 vládna inšpekcia odhalila dôkaz o podvýžive u niektorých z 271 detí, tie vtedy žili v tuamskom sirotinci spoločne so 61 slobodnými matkami. V úmrtných listoch boli ako príčiny úmrtia uvádzané choroby, deformácie či predčasné pôrody. To podľa AP len odráža skutočnosť, že Írsko v prvej polovici 20. storočia malo jednu z najvyšších úmrtností malých detí v Európe. Hojne rozšírená bola predovšetkým tuberkulóza.
Podľa dokumentov, ktoré historička poskytla nedeľníku Irish Mail on Sunday, boli príčinou úmrtia mnohých detí podvýživa a zanedbávanie. Mnoho detí zomrelo tiež na osýpky, kŕče, tuberkulózu či zápal pľúc. Podľa záznamov umierali aj dve deti za týždeň. „Nemohli si dovoliť detské rakvy?“ pozastavila sa Corlessová nad prístupom rehoľných sestier z rádu Sisters of Bon Secours v rozhovore pre denník Washington Post.
Duchovenstvo netušilo, koľko detí je v hrobe
Predstavitelia cirkvi v Galway tvrdia, že netušili, že toľko detí takto pochovali. Sľúbili, že podporia úsilie označiť miesto pamätnou doskou so zoznamom mien všetkých 796 detí. Záznamy ukazujú, že nádrž zmenili na odkladisko telesných pozostatkov. Masový hrob bol objavený už v roku 1975, keď pod dvoma chlapcami, ktorí sa na mieste hrali, popraskal betón nad nádržkou. Miestny farár na mieste odriekal modlitby a hrob bol opäť zakonzervovaný, bez toho, aby sa zisťoval počet tiel, ktoré ukrýval. Až do tohtoročného výskumu sa ľudia domnievali, že išlo o obete hladomoru z polovice 19. storočia.
Miestni pamätníci si spomínajú, že deti zo sirotinca navštevovali miestnu školu, boli však oddelené od ostatných detí dovtedy, než boli adoptované alebo prešli v siedmich či ôsmich rokoch do cirkevných pracovných škôl, tie boli známe využívaním detí na neplatenú prácu.
Deťom, ktoré nevzišli z manželského zväzku, cirkev upierala krst. Ak zomreli v cirkevných zariadeniach, nemali ani kresťanský pohreb. Teraz už je dostatočne zdokumentované, že v Írsku v prvej polovici 20. storočia cirkevné sirotince a chudobince často pochovávali svojich mŕtvych v neoznačených hroboch, čo zodpovedalo tomu, ako sa pozeralo na slobodné matky, teda ako na „padlé ženy“, ku ktorým sa nehlásili ani ich vlastné rodiny.
„Rodiny sa báli, že by to zistili susedia, pretože otehotnieť mimo manželstva bola najhoršia vec na Zemi,“ podotkla Corlessová.