„Bojuje Rusko na Ukrajine? Ak áno, potom akým právom? Ak nie, kto teda leží v čerstvých hroboch a vypovedá na výsluchoch ukrajinskej tajnej služby SBU?“ pýta sa denník. Sergej Krivenko a Ella Poljakovová z prezidentskej rady pre ľudské práva požiadali vyšetrovateľov, aby preverili správy o úmrtí deviatich vojakov 18. motostreleckej brigády, údajne na cvičení v Rostovskej oblasti.
Správy o účasti vojakov z tejto jednotky v bojoch na juhovýchode Ukrajiny sa v ukrajinských médiách objavili v polovici júna. Smrť deviatich vojakov 9. augusta vo Snižnom na pomedzí Doneckej a Luhanskej oblasti potvrdila serveru Gazeta.ru predsedníčka výboru matiek vojakov Ľudmila Bogatenkovová. Je možné, že o nich písali aj dagestanské noviny Černovik, ktorých zdroje tvrdia, že všetci majú v dokumentoch napísané, že zahynuli na cvičení, alebo ich dodatočne prepustili z armády.
Podľa správ niekoľkých médií v Pskovskej oblasti pochovávajú od 24. augusta vojakov zo 76. výsadkovej divízie. V pondelok pochovali Leonida Kičatkina a Alexandra Osipova, ich osobné doklady sa podľa ukrajinských médií našli v ukoristených bojových vozidlách BMD-2.
Nakoniec SBU oznámila, že zajala desať vojakov z 331. pluku 98. výsadkovej divízie a zverejnila videozáznam z výsluchu štyroch z nich. Ruské ministerstvo obrany ústami „zdroja“ usúdilo, že výsadkári na hliadke zablúdili.
Správy o nezvestných vojakoch sa objavili aj na sociálnych sieťach
Na sociálnych sieťach sa už pred týždňom objavili správy, že niekoľko desiatok výsadkárov o sebe nedáva vedieť od polovice augusta. Ruská armáda kategoricky popiera účasť v bojoch, ale nič nehovorí rodičom o nezvestných. To tvrdí napríklad matka ďalšieho vojaka zo 76. divízie Ilju Maximova, ktorý bol tiež „na cvičení v Rostove“. Aj jeho doklady našli ukrajinskí vojaci v ukoristenom obrnenom vozidle. Rodičia o synovi nič nevedia od 16. augusta.
Mlčanie či zahmlievanie úradov len prehlbuje podozrenie a vedie ku spomienkam na nepríjemné príklady z ruskej a sovietskej histórie. Krajina nič nevedela o tajných operáciách Červenej armády v Afganistane v roku 1929, ani v čínskej Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang v 30. rokoch. Kremeľ tajil aj účasť sovietskych vojakov v bojoch na Kórejskom polostrove a Vietname proti USA, aj v Egypte a Sýrii proti Izraelu.
Do Afganistanu v prvých rokoch vojny vyslali desaťtisíce dôstojníkov a vojakov. Ale na začiatku 80. rokov sovietske médiá hovorili len o tom, že vojaci pomáhajú afganským civilistom. Ľudia sa o bojoch v tejto hornatej krajine dozvedali len zo zahraničného vysielania. Padlých pochovávali tajne. Až do polovice 80. rokov zakazovali uvádzať miesto a príčinu smrti.
V Rusku sa túto skúsenosť pokúsili zopakovať v novembri 1994, keď poskytli vojenskú pomoc čečenskej opozícii. Kontrarozviedka zverbovala v jednotkách okolo 80 dôstojníkov a poddôstojníkov „pre obsluhu vojenskej techniky“. Tí, ktorí kontrakt podpísali, sa osobne zúčastnili na nevydarenom pokuse dobyť 26. novembra 1994 Groznyj.
Mnohí padli, viac ako 20 ľudí sa dostalo do zajatia. Vtedajší minister obrany vyhlásil, že ruskí vojaci nemajú s útokom nič spoločné a že v Čečensku bojujú žoldnieri.
Zo zatajovania sa nepoučili
Zdalo by sa, že Afganistan a Čečensko naučia otvorenosti. V oboch prípadoch vojna a snahy zatajiť vlastné straty prispeli ku kríze v spoločnosti a k poklesu podpory režimu. Z byrokratického hľadiska išlo o negatívne poučenie, veď sa mnohé kariéry zrútili, keď všetko prasklo.
Po Čečensku v ruskej armáde začali aspoň nejaké reformy, k čomu pomohli nezávislé médiá a organizácie ako sú výbory matiek vojakov. Túto spätnú väzbu hodnostári nepotrebujú: nezávislých médií zostalo málo, nezávislé mimovládne organizácie to majú ťažké a závislé mlčia.
Bojuje Rusko na Ukrajine? To je dôležitá právna otázka, vytvárajúca problémy konkrétnym ľuďom. Ako sa ukrajinská strana bude správať k zajatcom, ktorých ruská strana nepovažuje za svojich vojakov?
Ak vojaci pred misiou náhle vypovedia kontrakt s armádou, kto bude zodpovedať za ich zdravie a životy? Pozostalí nebudú mať právo požadovať od štátu odškodnenie. Ak nebojujeme a naši vojaci skončili v ukrajinskom zajatí, čo bude brániť tomu, aby boli označení za dezertérov a po návrate do vlasti boli zavretí do väzenia? S tým tiež máme bohaté skúsenosti, píše ruský denník.
Je možné, že sa ruskí politici a vojaci snažia pôsobiť „ako na Kryme“, kde tiež dlho nepriznali účasť ruských vojsk. Ale „slávne víťazstvo“ odviedlo pozornosť Rusov od dodržiavania medzinárodných i domácich noriem.
Na Kryme sa ale všetko odohralo bez streľby a obetí. Na juhovýchode Ukrajiny tomu tak vôbec nie je, nejaké hypotetické „víťazstvo“ nič neodpíše. Nie je možné úplne kontrolovať informácie. Nebude možné sa vyhnúť zodpovednosti za obete.