Pred dvoma rokmi ste v rozhovore pre Pravdu povedali, že hranice
nie sú sväté. V súvislosti so škótskym referendom, bez ohľadu na
výsledok, a tiež s anexiou Krymu sa dá povedať, že ste mali skutočne
pravdu. Prečo teda hranice štátov prestávajú byť
nedotknuteľné?
Skutočne to vyzerá tak, že určenie hraníc vyzerá čoraz viac ako otázka
na debatu. Celkový pohľad na to je však pomerne komplikovaný. Dianie na
Kryme je do značnej miery dôkazom pretrvávajúcej sily princípu
o nedotknuteľnosti hraníc. Rusko jednoznačne porušilo medzinárodné
právo. Mnohé krajiny potom vyhlásili, že nebudú rešpektovať zmenu
hraníc, ku ktorej došlo za takýchto okolností. Problém je v tom, že nikto
v skutočnosti neurobil nič, aby situáciu zmenil. Nik by sa nepustil
s Ruskom do vojny, ako to bolo v prípade Iraku, keď v roku 1990 obsadil
Kuvajt. Je to nebezpečný signál pre ostatné krajiny. Predovšetkým pre tie
mocné. Môžu sa teraz pokúsiť získať územie využitím sily. Je to
jednoznačne mimoriadne nebezpečné.
A čo Škótsko?
Je to rozdiel oproti Krymu. Škótsko je príkladom toho, ako štáty čeliace
separatizmu sú ochotné rozprávať sa s predstaviteľmi hnutia snažiaceho sa
o odčlenenie. Británia a Škótsko, rovnako, ako to bolo aj s Kanadou a
Quebecom, dokazujú, že existuje legitímny spôsob, ktorým sa môžu isté
regióny snažiť o získanie nezávislosti. Škótsko a Krym sú dva úplne
rozdielne príklady. Sú však dôkazom toho, že územná celistvosť krajín
už naozaj nie je svätá.
Dá sa s tým niečo robiť, plynie z toho nejaké
poučenie?
Ako som povedal, ide o dva rôzne procesy. Hlavné poučenie si môžeme
zobrať zo situácie v Škótsku. Krajiny sa skutočne môžu pustiť do
otvoreného, slobodného a demokratického dialógu o rozdelení sa a
sebaurčení. Tento proces pritom nevyhnutne nemusí viesť k rozpadu štátov
alebo k zmene hraníc. Ukazuje sa, že ak ľuďom umožníte vyjadriť sa
k svojim krivdám, môžu sa rozhodnúť. Ako v prípade Škótska, či je
lepšie zostať spolu, čo bol slogan, ktorý použili odporcovia nezávislosti
v kampani.
Môže však dialóg so separatistami vždy fungovať?
V mnohých prípadoch sa dá dosť jasne určiť, prečo by sa niekto chcel
odtrhnúť. A dá sa to vyriešiť aj bez zmeny hraníc. Problém je v tom,
že veľmi málo štátov je ochotných povoliť otvorenú diskusiu
o separatizme. Lenže presne to je voda na mlyn tým, ktorí sa snažia
o odtrhnutie časti územia. Podporuje to separatistické nálady.
Ako to funguje?
Momentálna situácia v Katalánsku je do značnej miery spôsobená
neústupčivosťou španielskej vlády dovoliť ľuďom, aby sa vyjadrili
k nezávislosti. Ironickým príkladom je Rusko. Vyzerá to tak, že mu
výrazne vyhovuje aktívna podpora po rusky hovoriacich separatistov v iných
krajinách. Nekompromisne sa však stavia proti prípadným snahám o zmenu
usporiadania v rámci vlastných hraníc.
Najmä v súvislosti so škótskym referendom sme počuli množstvo
špekulácií, kto bude ďalší na rade. Existuje možnosť, že budeme pomerne
výrazne prepisovať v nasledujúcich desaťročiach mapy?
Čo sa týka odtrhnutia sa časti území od krajín, tak si myslím, že teraz
je táto šanca v skutočnosti nižšia. Škótsko bolo dôležitým testom.
Mnohé separatistické hnutia sa na referendum pozerali so značným záujmom.
Keby Škóti rozhodli v prospech nezávislosti, výrazne by to zvýšilo snahy
iných prívržencov o odčlenenie svojich regiónov od rôznych štátov.
Demokratické krajiny by tomu čelili len ťažko. Škóti sa však rozhodli
zostať súčasťou Británie, čo znižuje možnosti, aby referendum využili
iní stúpenci nezávislosti v rámci Európy.
Spomenuli ste však napríklad Katalánsko.
V Európe je viacero skupín, ktoré sa budú snažiť získať vlastný
štát. Áno, najvýraznejším príkladom je teraz Katalánsko. Referendum sa
tam môže uskutočniť 9. novembra. Je to však bez súhlasu španielskej
vlády. Toto hlasovanie vzbudí veľký záujem. Celkovo sa však dá povedať,
že v dvoch posledných desaťročiach sa proces vytvárania nových štátov
výrazne spomalil. Po dekolonizácii v 50. a 60. rokoch minulého storočia a
turbulenciách po skončení studenej vojny vzniklo od polovice 90. rokov len
veľmi málo štátov. Isté zmeny sa však črtajú. Príkladom môže byť
Kurdistan. Sledovať treba aj Somaliland, Bougainville (ostrov, ktorý je
súčasťou Papuy-Novej Guiney, pozn. red.) a Grónsko. A je tu otázka zmeny
hraníc, ku ktorej môže viesť vonkajší zásah. Pokúsi sa Rusko kopírovať
svoj postup na Kryme aj inde? Využijú ho ďalšie štáty? To je oveľa
nebezpečnejšia možnosť, ktorá sa dá len ťažko predvídať.
Môžu sa zmeniť hranice Slovenska?
Závisí to od viacerých faktorov. Aj Slovensko, ako aj mnohé ďalšie
krajiny, sa môže vyrovnávať s istým vnútorným napätím. Ako však
ukazuje príklad Škótska, neznamená to automaticky rozpad krajín. Dať viac
právomocí regiónom a riešiť ich obavy nemusí znamenať ich nasmerovanie
k nezávislosti. V skutočnosti to môže byť najlepšia poistka proti
separatizmu.
Vytlačiť