Všemocného vládcu zavraždili islamskí radikáli neďaleko jeho rodného mesta Syrta. Pomohli im v tom o. i. francúzski piloti, ktorí hliadkujúc v „bezletovej zóne“ zaznamenali kolónu vozidiel Kaddáfího a útočníkov nasmerovali k hľadanému cieľu. Následný proces bol veľmi krátky: zraneného starca zajali, lynčovali a nakoniec ho zavraždili.
Kaddáfího hanebná smrť znamenala zároveň začiatok konca samotnej Líbyjskej džamahírie. Kto pozná realitu života v arabskom svete, považuje jeho viac ako štyridsaťročné vládnutie tvrdou rukou za neodmysliteľnú skutočnosť. Prípadní odporcovia spomínanej reality dostali veľmi rýchlo odpoveď v dodnes existujúcom chaose. Bezúspešne sa ho pokúšajú vyriešiť navzájom sa neuznávajúce dva parlamenty.
Chaos rozpútali skupiny, ktoré sa v roku 2011 práve podieľali na odstránení Kaddáfího. Dodnes však odmietajú zložiť zbrane a podriadiť sa vláde. Bojujú medzi sebou aj proti armáde o územia, ktoré ovládli po revolúcii. Napríklad väčšinu druhého najväčšieho mesta krajiny Bengázi kontrolujú od júla islamskí radikáli zo skupiny Ansar aš-Šaría.
Tripolis kontrolujú radikáli
Neprehľadná je aj situácia v Tripolise, ktorý od augusta kontrolujú radikáli z Misuráty. A tak zvolený parlament, ako aj vláda rokujú tisíce kilometrov od metropoly. Západom proklamovaná arabská jar sa v Líbyi mení pomaly na štvrtú zimu v horúcom pekle nekonečných rozporov, ktoré podľa viacerých pozorovateľov naordinovali krajine osud Sudánu.
Foto: SITA/AP
V tejto súvislosti vyznievajú sobotňajšie výzvy USA, Francúzska, Talianska, Nemecka a Británie na ukončenie násilia ako volanie na púšti. Rovnako ako hrozba uvalenia sankcií. „Súčasná líbyjská kríza je výsledkom zlého odhadu po revolúcii,“ myslí si Tárik Mitrí, bývalý šéf misie OSN v Líbyi (UNSMIL) s tým, že dodnes chýbajú v krajine štátne inštitúcie. „Politická elita od začiatku niesla veľkú zodpovednosť, pretože 43 rokov diktatúry znamenalo koniec dovtedajšej politiky. Ibaže politikom sa nemožno stať zo dňa na deň,“ dodal Mitrí.
Väčšina pozorovateľov pripomína opakujúcu sa históriu. Krajina, ktorej obyvatelia podľahli heslám o „slobode“ , „spravodlivosti“ a zúčastnili sa na likvidácii vlastnej štátnosti, prechádza dosť dlhým obdobím polovičného rozpadu. Za ten čas musia obyvatelia prehltnúť nejednu horkú tabletku v podobe nezamestnanosti, poklesu príjmov obyvateľstva, rastu ziskov „neofeudálov“ a násilia, ako aj straty bezpečnosti, územných, kmeňových a etnických konfliktov, rasizmu a rastu vplyvu extrémistických a teroristických sieťových štruktúr. A to je nielen prítomnosť, ale aj budúcnosť Líbye. Dovtedy, kým sa nenájde nový líder, ktorý za cenu „krvi a potu“ krajinu opäť zjednotí.
O čakaní na nového lídra hovoril v pondelok aj politológ Vasilij Kuznecov. Podľa neho zatiaľ jedinou zmenou za tri roky je, že „Líbya už neexistuje“. „Občianska vojna pokračuje s rozdielnou intenzitou. Neexistuje reálny plán normalizácie situácie, jej reálne inštrumenty. Zato však existuje mimoriadne veľká militarizácia obyvateľstva,“ pripomenul šéf Ústavu arabského a islamského výskumu.
Čo priniesla „jar“ v Líbyi
Likvidácia Líbyjskej džamahírie priniesla archaizáciu krajiny, spôsobila návrat k tradičným formám existencie. Prvotne nepokoje vyvolali príslušníci ozbrojených milícií, ktoré sa pred časom podieľali na zvrhnutí plukovníka Muammara Kaddáfího. Ústredná vláda už kontroluje iba jednu z oblastí, a to Tripolitániu. A aj to iba čiastočne, pretože mestá Zintán a Misuráta už vyhlásili autonómiu.
Vláda namiesto riešenia situácie „poradila“ nedávno líbyjským kresťanom, aby opustili krajinu, pretože im nemôže garantovať bezpečnosť. Súčasný vývoj sa negatívne odzrkadľuje nielen na zastavení dodávok ropy a plynu do Európy, ale napríklad po odstránení Kaddáfího prestala platiť dohoda Ríma s Tripolisom. Podľa nej Líbyjčania bránili ilegálnej migrácii z afrického kontinentu do Európy. Výsledkom je rastúca vlna utečencov a aj obetí, ktoré končia vo vodách Stredozemného mora.