Gruzínsko vidí NATO ako najlepšiu poistku

Gruzínci hovoria, že keby ich Západ počúval v roku 2008 po vojne s Ruskom a bol by tvrdší k Moskve, tá by spoznala červenú líniu a nepoužila silu na Ukrajine. V rozhovore pre Pravdu to poznamenal Róbert Ondrejcsák, riaditeľ Centra pre európske a transatlantické vzťahy (CENAA).

16.12.2014 09:31
debata (34)

Táto slovenská mimovládka usporiadala v spolupráci s gruzínskymi partnermi v Tbilisi už druhý ročník juhokaukazského bezpečnostného fóra. Podujatie má výborný ohlas, pretože CENAA je vôbec prvá organizácia, ktorá dokázala posadiť za jeden stôl významných predstaviteľov Arménska, Azerbajdžanu a Gruzínska, popri predstaviteľoch z viac ako 20 štátov. Konferencia vytvára z Tbilisi centrum bezpečnostného a zahraničnopoli­tického dialógu na južnom Kaukaze.

Róbert Ondrejcsák, riaditeľ Centra pre európske...
Róbert Ondrejcsák, CENAA Róbert Ondrejcsák, riaditeľ Centra pre európske a transatlantické vzťahy (CENAA)

Čoraz častejšie sa hovorí, že Rusko už nie je strategický partner, ale stal sa z neho strategický problém. Ako vníma Moskvu južný Kaukaz?
Je to priestor, kde sa tri štáty odlišne pozerajú na Rusko. Gruzínsko ho považuje za dominantnú bezpečnostnú hrozbu. Nič iné sa z pohľadu Tbilisi tomu nevyrovná, už aj z dôvodu vojny v auguste 2008 – po obsadení Abcházska a Južného Osetska sa ocitla pätina gruzínskeho územia pod okupáciou. Arménsko považuje Rusko za garanta svojej bezpečnosti, pričom v tejto súvislosti sa dostáva do absolútnej závislosti od Moskvy. Azerbajdžan si definuje bezpečnosť podľa konkurenčnej hrozby, v ktorej vidí Arménsko, a to platí aj z opačnej strany.

Naozaj sa Jerevan nachádza v takom silnom područí Moskvy?
Áno. Arménsko si už dávnejšie (počas otvorenej arménsko-azerbajdžanskej vojny pred viac ako dvomi desaťročiami) vyhodnotilo, že bez ruskej vojenskej prítomnosti si nedokáže garantovať vlastnú bezpečnosť. Závislosť sa prehlbuje. Jerevan pritom nevidí alebo nechce vidieť alternatívne bezpečnostné záruky.

Azerbajdžan by mal logicky vnímať Rusko opačne.
Berie ho ako bezpečnostnú výzvu. Ruský geopolitický tlak smerom na juh ho totiž ohrozuje. Azerbajdžan sa snaží balansovať. Na jednej strane sa stavia proti ruskému tlaku, aj budovaním vzťahov so Spojenými štátmi, zároveň si však nechce úplne ochladiť vzťahy s Moskvou. Napríklad kupuje ruské zbraňové systémy, na druhej strane však prednedávnom zrušil zvyšky ruskej vojenskej prítomnosti na svojom území, radarovú stanicu Gabala.

Príčinou napätia medzi Azerbajdžanom a Arménskom je vážny spor o Náhorný Karabach. Prečo sa Rusko nevloží do vyriešenia tohto zamrznutého konfliktu?
Kým existuje, Arméni sa budú kvôli ohrozeniu svojej bezpečnosti obracať na Rusov. Znamená to aj vojenskú pomoc, čo Moskve garantuje jej vojenskú prítomnosť na južnom Kaukaze. Keby sa vyriešila otázka Náhorného Karabachu a vznikli by záruky trvalého mieru, ruská prítomnosť by prestala mať zmysel aj pre Arménov, čo si Moskva nemôže dovoliť. Tak aplikovaním princípu „rozdeľuj a panuj!“ si Rusko udržiava svoju prítomnosť na južnom Kaukaze. V súčasnosti má v Arménsku silu zodpovedajúcu približne dvom brigádam, najmä na základni v Gyumri,čo je podporované silným leteckým elementom (16–18 MiG-29).

Po vojne v lete 2008 sa vzťahy medzi Moskvou a NATO ochladili, ale neskôr nastal ich reset. Ako to hodnotí Gruzínsko?
Berú to ako chybu. Už len samotný fakt, že Západ sa vtedy jednoznačnejšie nepostavil na stranu Gruzínska, vnímam ako nepriamy dôsledok, že Rusi sa odhodlali zaútočiť na Ukrajinu. Gruzínci hovoria, že keby ich Západ počúval v roku 2008 a bol by tvrdší k Moskve, tá by spoznala červenú líniu. Je tu aj ďalšia frustrácia.

Aká?
NATO na summite na jar 2008 sľúbilo, že Gruzínsko (a Ukrajina) sa stane súčasťou aliancie. Mimochodom, táto krajina bola najväčším prispievateľom do medzinárodnej misie v Afganistane spomedzi nečlenských štátov NATO. Robí ohromné vojenské reformy. Celkovo sa modernizovalo za posledných päť rokov. Podpora členstva v aliancii trvalo dosahuje úroveň 75 percent. Napriek tomu Gruzínci zotrvávajú pred bránami NATO. Vstup do aliancie pritom vnímajú ako najlepšiu poistku bezpečnosti štátu.

Oni túžia po členstve, ale je to aj v záujme transatlantickej rodiny?
NATO má záujem o Gruzínsko v prípade, že splní všetky predpoklady vstupu a stane sa prispievateľom k bezpečnosti a nie jej konzumentom. Gruzínsko je na členstvo vynikajúco pripravené, ale integráciu brzdí ruská okupácia Južného Osetska a Abcházska. Je jasné, že táto prekážka hrá Rusom do kariet a oni si to jednoznačne uvedomujú. Napriek tomu oceňujem, že Gruzínci sa snažia kráčať za svojím transatlantickým cieľom. Do novej medzinárodnej operácie v Afganistane, ktorá sa začne od januára 2015, vyšlú 750 vojakov. Je to veľký počet, keď si uvedomíme, že misia bude mať dokopy 10 – 12-tisíc ľudí. Navyše si myslím, že Gruzínsko môže byť aj prínosom pre stabilitu širšieho regiónu.

V akom smere?
Malo by sa snažiť sa stať akýmsi centrom regionálnej stability. Nachádza sa v oblasti, ktorá výrazne potrebuje normálny, stabilizujúci hlas. Gruzínsko by mohlo využiť fakt, že udržiava dobré vzťahy s Arménskom aj s Azerbajdžanom, nemá voči nim „skrytú agendu“, ani mocenské záujmy. Môže tak časom vyrásť do úlohy mediátora, stabilizačnej sily, čiže sa môže stať krajinou, ktorá bezpečnosť vytvára okolo seba, nie konzumuje. Taká rola by bola z pohľadu NATO dokonca dôležitejšia, ako je očakávaný príspevok Gruzíncov v Afganistane.

Politici v Tbilisi tvrdia, že cesta Gruzínska k prosperite by mohla zaujať obyvateľov v odtrhnutom Abcházsku a Južnom Osetsku, aby sa doň vrátili. Nie je to naivná predstava zoči-voči Rusku?
Naopak. Je to zaujímavá predstava. Gruzínci po vojne v roku 2008 dospeli k názoru, že vojensky nemôžu nad Rusmi zvíťaziť, čo je pochopiteľné. Keďže Rusko okupuje obe separatistické územia, Gruzínsko si vybralo takzvanú mäkkú silu. Ak ľudia v Abcházsku a Južnom Osetsku uvidia, že Gruzínci majú európsku perspektívu, že začnú cestovať bez víz do EÚ, že krajina bohatne a tak ďalej, tak by ich to mohlo priťahovať späť. Úspech síce nie je zaručený, ale zjavne je to jediná cesta, ako osloviť obyvateľov na odtrhnutých územiach. Tento postup podporuje aj Západ.

© Autorské práva vyhradené

34 debata chyba
Viac na túto tému: #NATO #Gruzínsko