Foto: PAWEL SAWICKI
Cez svoje ekumenické aktivity, keď bol častým iniciátorom dialógov medzi poľskými katolíkmi a židmi, sa však v roku 2000 stal sekretárom Medzinárodnej osvienčimskej rady. Neskôr ho vymenovali na jeho súčasnú pozíciu riaditeľa Štátneho múzea Auschwitz-Birkenau. „Návrat do 20. storočia nemohol byť náročnejší,“ hovorí v rozhovore pre Pravdu.
Čo je poslaním vášho múzea v súčasnosti, sedemdesiat rokov po vojne?
Máme dve hlavné línie, ktorých sa držíme. Prvou je vzdelávanie, druhou zachovávanie autenticity miesta.
Začnime teda vzdelávaním.
V deň 70. výročia sme sa rozhodli dianie situovať aj k bráne do tábora Auschwitz II. A to symbolicky – tá brána je aj bránou k otázkam. Cesta do Auschwitzu nie je len obyčajnou návštevou múzea. Človek prichádza s otázkami, odchádza v šoku a s bolesťou. A my sa snažíme pracovať s návštevníkmi, vzdelávať ich pred, počas aj po ich návšteve.
Ako?
Dnes v mnohých veciach pomáha internet, takže pred návštevou múzea pomáhajú naše e-learning online lekcie. Priamo na mieste je pre návštevníkov k dispozícii 280 vyškolených sprievodcov, ktorí sú schopní podať výklad v osemnástich jazykoch, vrátane slovenčiny. A veľmi dôležitá je spolupráca so školami, mladí ľudia totiž tvoria až 75 percent návštevníkov múzea. Spoluprácu so školami chcem vyzdvihnúť aj preto, že tieto edukačné programy v celej Európe odolávajú zmenám vlád v jednotlivých krajinách. Vzdelávania o holokauste teda štáty podporujú bez ohľadu na stranícke tričká.
Z ktorých krajín prichádza najviac návštevníkov?
Každoročne je najviac domácich, vlani bolo z vyše 1,5 milióna návštevníkov takmer 400-tisíc z Poľska. Tradične potom nasledujú Veľká Británia, Spojené štáty, Taliansko, Nemecko a Izrael. V posledných rokoch rástol aj záujem z Česka a zo Slovenska. Kedysi nás ročne navštívilo 4-tisíc Čechov a 3-tisíc Slovákov, vlani boli tieto čísla viac ako desaťkrát vyššie.
Aká je znalosť problematiky ľudí z jednotlivých krajín?
Teší nás, že v rámci Európy sa v posledných rokoch znalosti žiakov o holokauste vyrovnávajú. Kedysi sme mladým ľuďom z niektorých štátov museli vysvetľovať najširší kontext druhej svetovej vojny, dnes sa môžeme viac sústrediť na dianie priamo v tábore. Zvyšovanie počtu návštevníkov je však výzvou aj pre nás. Chodia k nám napríklad už desaťtisíce Kórejčanov, ktorí našich sprievodcov zasypávajú otázkami, týkajúcimi sa diania na Ďalekom východe počas vojny…
Ako dlho múzeum vo svojej súčasnej podobe vydrží?
Ešte pred pár rokmi bola situácia priam beznádejná. Auschwitz, to nie sú pyramídy, hrady. Tábor nebol postavený s tým, aby vydržal stáročia. Navyše ho nebudovali stavbári, ale väzni. Z druhotriedneho materiálu, ktorý bolo možné cez vojnu zohnať. A na veľmi zlom podloží. Zachovať kulisy tábora je pritom kľúčové. Pre dnešných mladých sú tábory smrti niečo neuveriteľné, za hranicou predstaviteľného. Akoby čítali román. Keď sem však prídu, tá predstava dostane reálne kulisy. Svet slov o holokauste potrebuje aj tento trojrozmerný priestor.
Auschwitz je zrejme dôležitý aj preto, že v iných vyhladzovacích táboroch Nemci po sebe zahladili stopy.
Áno, veď napríklad v Treblinke je len pamätník uprostred lesa. Nechceli sme, aby sa to po čase stalo aj v Auschwitz-Birkenau, a preto sme v roku 2009 zriadili Fond Auschwitz-Birkenau, ktorého cieľom je zhromaždiť takzvanú železnú rezervu 120 miliónov eur. Z úrokov, ktoré budú vo výške asi 4 – 5 miliónov, sa potom budú každoročne financovať práce na udržiavanie všetkého hmotného majetku múzea – hnuteľného aj nehnuteľného. Kompletný proces by mal trvať 25 rokov, no potom sa neskončí, ale začne opäť odznova, pretože o 25 rokov bude treba znova konzervovať prvé opravené objekty a predmety.
Čo znamená Auschwitz-Birkenau pre vás?
Asi možnosť na lepšie pochopenie človeka, jeho najtemnejších hĺbok. Celosvetovo je to však najčitateľnejší symbol holokaustu, systému nacistických koncentračných a vyhladzovacích táborov. Tak to vnímajú aj návštevníci. Raz nám napríklad jeden z nich povedal, že jeho rodičia zomreli v Buchenwalde. A potom dodal, že prišiel do Auschwitzu, aby pochopil.