Mursí vyhral voľby a dostal trest smrti

Mursí a palestínske hnutie Hamas majú jedno spoločné. V oboch prípadoch ide o volebných víťazov. Hamas, ktorý volá po návrate k „čistému islamu“, sa napriek tomu musel stiahnuť do pásma Gazy a Mursí, líder dnes opäť ilegálneho Moslimského bratstva, dostal trest smrti.

V jednom i druhom prípade volební víťazi ale splnili očakávanie veľkého počtu svojich voličov, ale nie časti svetového spoločenstva, ktorá sa usiluje rozhodovať, ktorým smerom sa má svet uberať. Mursího vina oficiálne spočíva podľa ortieľu súdu v „organizovaní hromadného úteku z väzenia v roku 2011 a v spiknutí s palestínskym hnutím Hamas a libanonským Hizballáhom pri jeho plánovaní“. Viacerí pozorovatelia sa ale zhodujú v názore, že skutočným dôvodom odsúdenia Mursího na smrť, sú obavy z návratu islamského poňatia riadenia krajiny. Priviedlo to napokon k tomu, že najväčší stúpenci demokracie, vrátane USA, „nevideli“ vojenský prevrat v Káhire a následnú diktatúru generálov vedenú Abdal Fattáhom Sísím. V opačnom prípade by totiž musel napríklad Washington pozastaviť ročnú vojenskú pomoc Egyptu vo výške 1,3 miliardy dolárov.

„Západné štáty vôbec neprotestujú proti terajšiemu egyptskému prezidentovi Sísím, ktorý viedol vojenský puč proti Mursímu, ani proti trestom smrti, vo veľkom počte vynášanými nad členmi Mursího Moslimského bratstva,“ neodpustil si v tejto súvislosti v reakcii na rozsudok egyptského vojenského súdu turecký prezident Recep Tayyip Erdogan.

Po politikovi, ktorého po zvolení charakterizovali ako neslaného-nemastného človeka, bez charizmy, viac plachého ako priebojného, ale postupne nebolo ani stopy. Ani po tvrdení, že bez papiera vraj nedokáže povedať súvislú vetu. Opak dokázal napríklad, keď oslovil Egypťanov po ročnom neúspešnom úsilí naplniť predvolebné sľuby. „V niečom som mal pravdu, ale v niečom som sa mýlil,“ priznal zdanlivo pokorne v úvode aby vzápätí udrel rastúcu opozíciu zmienkou o potrebe radikálnych krokov. Vraj urobí poriadok so všetkými, ktorí kujú proti nemu sprisahanie alebo sa inak usilujú škodiť demokracii.

Pravdou ale je, že až 70 percent obyvateľov vidí v armáde záruku nastolenia poriadku v krajine. Po tom ako prvý legálne zvolený egyptský prezident Mursí a ním reprezentované Moslimské bratstvo nedokázalo splniť predvolebné sľuby a vohnalo krajinu do chaosu. Výsledkom bolo, že piaty egyptský prezident, ktorý po tridsiatich rokoch autoritatívneho vládnutia predchodcu Husníhio Mubaraka, čelil rok po zvolení v roku 2012 veľký protestom a armáda vyhovela odporcom Mursího, ktorého podporoval predovšetkým vidiek ale strácal hlasy vo veľkých mestách ako napríklad Káhira či Alexandria.

Pravdou je ale aj to, že zatiaľ čo armádu podporujú predovšetkým obyvatelia väčších miest, ktorí odmietajú napríklad diktát islamu ako je povinná návšteva mešít či zahaľovanie žen, odporcovia generálov na vidieku, stavali hlavne na sociálnej politike a charite dnes už zakázaného Moslimského bratstva. V tejto súvislosti sa často uvádzajú konkrétne príklady z oblasti zdravotníctva. Doktor s diplomom z prestížnej univerzity napríklad zoberie od pacienta až 500 dolárov (skoro 366 eur) za liečbu zuba. Pritom zubár z kliniky pre chudobných a spravovanej Moslimským bratstvom si zapýtal približne 3 libry (asi 31 centov). Bratstvo ale neriadilo len nemocnice. Hlboko zakorenenú podporu chudobných dosiahlo aj rozdávaním potravín.

Nasledovala očista politickej scény na egyptský spôsob. Pôvodne sa nepozdávala USA ani Európe. Obavy z výmeny diktátora (Husního Mubaraka) za iného diktátora boli také veľké, že Washington, najväčší spojenec Káhiry pohrozil prehodnotením každoročnej finančnej a hlavne vojenskej pomoci Egyptu. Napokon kritika utíchla rovnako ako aj volanie po dodržiavaní demokracie. Dnes sa USA a EÚ stavajú zdržanlivo k najnovšiemu poprevratovému vývoju v krajine. A to napriek evidentným porušeniam demokratických noriem vrátane honu na politickú opozíciu reprezentovanú Moslimským bratstvom ako aj právneho zakotvenia vojenskej diktatúry. Zdá sa, že vo Washingtone i Bruseli sa rozhodli netlačiť na pílu a dať voľnú ruku vojenskej junte, ktorá na pozadí turbolentnej situácie na Blízkom východe je predsa len garantom stability.