Ako by ste zhodnotili reakciu Slovenska na udalosti na Ukrajine?
Je rozpoltená. Slovenské postoje sú ťažko čitateľné pre našich spojencov. Zahraničná politika krajiny má akoby dve úrovne.
Ktoré sú to?
Tú odbornú reprezentuje predovšetkým ministerstvo zahraničných vecí. A na straníckej úrovni ju predstavuje premiér Robert Fico. Tieto dve úrovne sú často v rozpore. Je to dosť veľký problém nielen z pohľadu čitateľnosti, ale aj z hľadiska prestíže Slovenska. Vďaka postojom predsedu vlády sme v rámci Európskej únie považovaní za člena úzkej skupiny viac proruských krajín, kde patrí aj Maďarsko, Grécko či Cyprus. V niektorých prípadoch aj Česko.
Vníma Slovensko ako proruské aj samotné Rusko?
Áno. Rusko to určite tak vníma.
Aj to využíva?
Pozrime sa na zoznam krajín, ktorých účasť v Moskve na oslavách 70. výročia konca druhej svetovej vojny svojho času avizoval ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov. Spomenul aj slovenského premiéra. A či chceme, alebo nie, v diplomacii hrá symbolika veľmi dôležitú úlohu. Už to, že Kremeľ Fica spomenul, má svoj význam. Základnou ruskou stratégiou je, že sa v NATO a EÚ snaží narušiť politickú jednotu. V oboch organizáciách je na rozhodnutia potrebný konsenzus.
Darí sa Moskve narúšať jednotu Západu?
Je potrebné povedať, že napriek rôznym vyhláseniam Slovensko vždy hlasovalo za jednotný postoj. Ale nie vždy nás tak vnímajú v zahraničí. Naši spojenci vedia, že Slovensko podporilo sankcie. Ale vnímajú aj to, že sme rétoricky proti.
Rusko rado pripomína, že problémom je, že NATO sa priblížilo k jeho hraniciam. Má Moskva dôvod na to, aby sa obávala Severoatlantickej aliancie?
Myslím si, že Rusko používa tento argument len v rámci propagandy. Kremeľ masíruje takýmito vyhláseniami domácu verejnú mienku, ktorá je stále viac protizápadná. A zameriava sa aj na strednú a východnú Európu, aby kompromitoval politickú elitu. Rusi však nie sú blázni a vedia chladne uvažovať. Kremeľ chápe, že prítomnosť NATO v strednej a vo východnej Európe je stále veľmi obmedzená. Od Pobaltia cez Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Bulharsko a Rumunsko vidíme, že v podstate žiadne stále základne aliancie v regióne neexistujú. NATO tu nemá útočné kapacity proti Rusku. Aliancia sa snaží vytvoriť aspoň základ obranných spôsobilostí v oblasti. Nie to však nič, čo by Rusko ohrozovalo.
Vo svojich oficiálnych dokumentoch Rusko označuje NATO za hrozbu. Mala by aj aliancia vnímať Rusko ako hrozbu?
Je to hrozba pre európsku bezpečnosť. Rusko podkopalo piliere, na ktorých stojí. Teda územnú celistvosť a suverenitu európskych štátov a nevyužívanie vojenskej hrozby ako pokračovanie politiky. Kremeľ to narušil. Rozvoj vojenských spôsobilostí Ruska na Kryme, ale aj v iných regiónoch zase podkopáva doteraz existujúcu stabilitu a rovnováhu. Hrozbu informačnej vojny však vnímam ešte ako väčší problém. Kremľu ide o podkopanie našich schopností vzdorovať.
Predstavuje Rusko priamu teritoriálnu hrozbu pre alianciu?
Opäť sa vrátim k tomu, že Rusi nie sú blázni. Súčasná ruská armáda je oveľa silnejšia ako počas vojny v Gruzínsku v roku 2008. Dokáže nasadiť desaťtisíce vojakov v západnom strategickom smere. Dobre však vedia, že NATO je silnejšie. Pri priamom vojenskom útoku by Rusko nemalo šancu. Moskva preto hľadá slabé miesta. Jednotlivé štáty aliancie by ruský útok nezvládli. Predstavte si, že by Rusko spravilo v Estónsku niečo podobné ako na Kryme. A čo keby NATO začalo diskutovať o tom, či je to agresia, či sú tam Rusi, alebo nie? V prípade takého scenára by aliancia stratila dôveryhodnosť. Rusko by malo otvorené dvere.
Aká by bola správna reakcia?
Je potrebné Moskve ukázať, že vieme reagovať. Napríklad povedzme že Rusko získa časť Donbasu. Ale politické a ekonomické kroky Západu by mali byť pre Rusko také nevýhodné, že zisk by bol stratou. Dá sa o tom v hovoriť aj v súvislosti s debatou o dodávke zbraní Ukrajine. Vieme, že čokoľvek by sme dali Kyjevu, jeho armáda nebude silnejšie, ako to, čo má k dispozícii Moskva. V priamej veľkej konfrontácii by Ukrajina prehrala. Ale dodávky zbraní by možno mohli prinútiť Rusko zvažovať riziká. Pred rokom mala Ukrajina k dispozícii okolo päťtisíc nasaditeľných vojakov. Teraz ich je 45-, 50-tisíc. Nikto to nepredpokladal.
Projekt Defence Matters vznikol v spolupráci s európskymi médiami OnAlert (Grécko), Foreign Policy (Rumunsko), LETA News Agency (Lotyšsko)