„Bol to človek neopakovateľného osudu, ktorý svojím životopisom stelesňoval to najlepšie v pohnutých maďarských dejinách druhej polovice 20. storočia,“ hovorí o štátnikovi a človeku s veľkým Č posledný československý veľvyslanec v Budapešti Rudolf Chmel.
„Absolvoval ich po roku 1956 v krutej väznici, po roku 1990 v prezidentskom kresle. Práve v ňom preukázal vlastnosti štátnika, ktorý bol populárny napriek tomu, že so svojimi postojmi bol neraz v menšine. Spájal Maďarov doma aj za hranicami, spájal Maďarsko so susedmi a so svetom. Bol zárukou čestnej politiky, slušnosti, morálky. Bol hrdý Európan. Bol človečenský intelektuál a štátnik, ktorý bude chýbať Maďarom, ale aj nám Slovákom, ku ktorým mal, ako som ho skoro štyri desaťročia poznal zblízka, veľmi úprimný pomer,“ dodal pre Pravdu bývalý ambasádor, ktorý pred štvrťstoročím odovzdával Havlom podpísané poverovacie listiny práve do rúk prezidentského nováčika Göncza.
S Gönczom sa Chmel zblížil v druhej polovici 70. rokov, keď bol ten ako umelecký prekladateľ na tvorivom pobyte v Budmericiach. Zábavné bolo ich stretnutie v januári 1990, keď Göncz viedol v Prahe spisovateľskú delegáciu, ktorú Chmel sprevádzal. „Árpád v prípitku povedal, že by bol veľmi rád, keby som bol československým veľvyslancom v Maďarsku. Ja som mu povedal: Jedine, ak ty budeš prezident,“ smeje sa Chmel na dávnom špáse, utrúsenom v čase, keď nemohli tušiť, že do pol roka sa odvážna predpoveď naplní.
Veľakrát sa s Gönczom stretol aj Gregor Martin Papucsek, legendárny rozhlasový spravodajca v Budapešti. „Pre všetkých to bol Árpi bácsi. Ujo Árpi. Už to oslovenie hovorí, aký človek to bol: predovšetkým ľudský, priateľský. Nemal žiadne maniere politika. Bol nielen ľudský, ale aj ľudový. K novinárom sa správal ako k seberovným. Keď ste ho stretli, hneď sa vám prihovoril: Servus, servus, ako sa máš? Poď, povedz mi, čo je u vás na Slovensku nové! Bol absolútne normálny, prostý, ako ujko odvedľa. Všetkým tykal. Aj na najvyšších politických rokovaniach rozprával ako váš sused, vedel nájsť témy, vľúdny tón,“ spomína pre Pravdu.
Ešte za vojny Göncz vyštudoval právo. Potom ho odviedli, on však dezertoval a zapojil sa do ozbrojeného odboja. V roku 1945 vstúpil do politiky v radoch maloroľníckej strany. Počas komunistického režimu nesmel vykonávať právnickú prax. Istý čas pracoval ako pomocný robotník. V roku 1956 sa postavil na stranu revolúcie. Po jej potlačení ho zatkli, odviedli od manželky a štyroch detí a odsúdili na doživotie.
Jeho dcéra, neskoršia šéfka diplomacie Kinga Gönczová, ako dcéra politického väzňa prežila neľahké detstvo. Otca až do jeho smrti oslovovala krstným menom, lebo keď ho po šesťročnom žalári komunistický režim na amnestiu prepustil na slobodu, nevedela si zvyknúť na slovo „otec“. Göncz však roky strávené za mrežami nepovažoval za stratené. „Prekladateľom som sa stal vo väzení,“ spomínal v jednom rozhovore. „Tvrdil som, že viem po anglicky, a dobre som spravil, lebo tam som sa neskôr aj naučil. A do posledného dňa som pracoval v prekladateľskej kancelárii väznice.“
Už vo väznici sa pustil aj do umeleckého prekladu. Preložil desiatky kníh, okrem iného aj Tolkienovho Pána prsteňov, o ktorom sa vyjadril, že je to „najväčší z mramoru vytesaný záhradný trpaslík svetovej literatúry“. Do politiky sa vrátil v roku 1988, keď spoluzakladal opozičný Zväz slobodných demokratov. Práve liberáli ho po prvých slobodných voľbách presadili do prezidentského kresla. Bol to politický obchod s konzervatívcami prvého poprevratového premiéra Józsefa Antalla.
„Bol to taký komplot, v podstate pakt. Mnohí ho za to napádali,“ pripúšťa Papucsek. „Ale bola to rozhodne dobrá voľba. Maďarsku to prospelo. On predstavoval tú silu, ktorá bola schopná vzdorovať tým naftalínovým tendenciám na začiatku 90. rokov,“ dodáva. Göncz s Antallom zviedli nemálo politických súbojov.
"Hoci mal prezident obmedzené ústavné kompetencie, Göncz efektívne a zodpovedne obmedzil vládnu moc v čase, keď sa formovala maďarská demokracia. Podieľal sa na revidovaní veľkých zákonov, ktoré súviseli s prechodom na nový systém. Či to boli reštitúcie, mediálna legislatíva alebo dekomunizácia.
Prispel tak k tomu, že boli v súlade s ústavou a s liberálnym modelom demokracie,“ uviedol pre Pravdu Martin Brusis, odborník na strednú Európu z Mníchovskej univerzity. "Göncz bol tiež symbolom zmierenia maďarskej spoločnosti, ktorú rozdeľovala revolúcia v roku 1956 a priepasť medzi vidiekom a mestom ešte z medzivojnového obdobia,“ dodal Brusis.
Rakúsky politológ maďarského pôvodu Paul Lendvai, ktorý sa s Gönczom priatelil od začiatku 90. rokov, ho zaraďuje po boku osobností formátu prvého ponovembrového prezidenta Československa. „Čestný, čistý, bez poškvrny, pripravený za slobodu kedykoľvek prinášať obete. Štátnik, ktorý nikdy nebol ochotný ustupovať pred nacionalistami a krajnou pravicou,“ charakterizoval ho pre Pravdu.
„Patril do kategórie postáv, ako bol Václav Havel. Nepísal toľko literárnych diel, viac prekladal. Možno sa tak vyhranene nevyjadroval ako jeho kolega z Prahy, vždy hľadal skôr porozumenie, ale patril medzi lídrov, ktorí po pokojnej revolúcii a zmene režimu pracovali na konsolidácii svojich krajín a stredoeurópskom zbližovaní,“ hodnotí Lendvai. „Bol to veľký liberálny demokrat. V dnešnom Maďarsku možno len s nostalgiou spomínať na obdobie, keď na čele maďarského štátu stál taký prezident, ako Árpád Göncz,“ dodáva.
Pôvodný článok z agentúr sme nahradili článkom z denníka Pravda.