„Rusko sa vždy usilovalo o zapojenie Kurdov do dialógu v Ženeve,“ zopakoval vo štvrtok stanovisko Moskvy v reakcii na krok Kurdov hovorca Kremľa Dmitrij Peskov. Zároveň pripomenul, že aj v tomto prípade musia rozhodnúť samotní Sýrčania. Nepriamo tak reagoval na „bleskové“ stanovisko Turecka, podľa ktorého Ankara „je proti vytváraniu nových štruktúr v Sýrii a proti jednostranným krokom diktovaným etnickými dôvodmi“.
Okrem o toho, že ide o turecké zasahovanie do vnútorných vecí susedného štátu, politikom v Ankare behá mráz po chrbte pri predstave, že by sa „rakovina federácie“ mohla rozšíriť aj na juhovýchod Turecka. Na oblasť, v ktorej Strana kurdských pracujúcich už roky bojuje za väčšiu samostatnosť a vyslúžila si za to od Ankary prívlastok teroristická. Ešte koncom októbra 2015 turecký prezident Erdogan povedal jasne: „Turecko urobí všetko pre to, aby zabránilo autonómii sýrskych Kurdov, ktorých USA považujú za svojich spojencov.“
V stredu, teda pred hlasovaním v troch spomínaných kurdských kantónoch na severe Sýrie Mark Toner, hovorca ministerstva zahraničia USA citovaný tureckým denníkom Hürriyet, vyhlásil, že Washington je proti vyhláseniu kurdskej autonómie, ale akceptoval by vraj takéto usporiadanie, „ak by s tým súhlasili samotní Sýrčania“.
Pri bližšom pohľade na postoj väčšiny sýrskych Kurdov nejde ani tak o federáciu, ako skôr o autonómiu v rámci Sýrie. V skutočnosti už aj existuje. A to od čias, keď prezident Bašár Asad na začiatku konfliktu s islamskými teroristami z IŠ požiadal Kurdov o pomoc a sľúbil im vrátiť dovtedy odopierané niektoré práva. Dnes však vládna moc nemá vplyv na vývoj v spomínanej oblasti. Sýrski Kurdi ale prejavujú neutralitu k Damasku a podľa niektorých politológov ak by prezident Asad pristúpil na autonómiu, tak by si ešte viac mohol posilniť postavenie v krajine.
„Ide o snahu získať rovnaké práva a slobody, ako má arabské obyvateľstvo v Sýrii. Teda o proporcionálne zastúpenie v nových mocenských orgánoch, ako aj o tzv. kultúrnu autonómiu,“ tlmočil pre RIA Novosti do zrozumiteľnej reči politológ Stanislav Ivanov. Jeho slová potvrdzujú aj rozpory medzi samotnými Kurdmi, z ktorých veľká časť odmieta federáciu a je za spomínanú autonómiu v rámci suverénnej Sýrie.
Národ štvancov
V Sýrii patria Kurdi k najväčšej menšine, ktorá sa už roky usiluje o politickú autonómiu. Napríklad takú, aká dnes existuje v Kurdistane v severnom Iraku. Ešte v roku 2007 sa počet Kurdov odhadoval na 24 miliónov a vysnívaný Kurdistan, o ktorý sa roky neúspešne usilujú, má rozlohu 450 000 štvorcových kilometrov (asi ako Irak) v piatich štátoch – v juhovýchodnom Turecku, severnom Iraku, severozápadnom Iráne, v Sýrii a Arménsku. Viac ako polovica tohto indoeurópskeho národa žije v Turecku (15 až 20 miliónov), okolo štyroch miliónov v Iraku, tri milióny v Iráne, v Sýrii tvoria 10 percent z 23 miliónov obyvateľov. Menšie komunity žijú v Arménsku, Gruzínsku, Azerbajdžane a v západnej Európe – predovšetkým v Nemecku (viac ako pol milióna). Sýrski Kurdi dnes kontrolujú územie s rozlohou asi 400 km2 od hranice s Irakom až po rieku Eufrat. Kontrolujú aj časť územia na sverozápdnaj hranici s Tureckom.