Chceli preskúmať, či by zvyšková energia rotujúcej turbíny mohla poskytnúť dostatok sily v prípade núdzového uzavretia a straty vonkajšej energie. V záujme tohto testu inžinieri odpojili bezpečnostné systémy a porušili prevádzkové postupy, aby mohli uskutočniť skúšku.
O 1.23 po polnoci poklesol výkon na štvrtom reaktore na len 6 percent svojej normálnej úrovne, bezpečnostný chladiaci systém odstavili, ďalšie bezpečnostné systémy odpojili a všetky kontrolné tyče usmerňujúce štiepnu reakciu boli čiastočne vytiahnuté s úmyslom nechať reaktor pracovať. Až keď bolo jasné, že reaktor sa stal neovládateľným, použila nočná zmena bezpečnostný gombík známy ako AZ-5. Ten posiela kontrolné tyče späť do jadra reaktora, aby zastavili štiepnu reakciu. Tyče však celkom nezapadli do už zničeného jadra. O niekoľko sekúnd neskôr bolo možné cítiť otrasy v kontrolnej miestnosti, takmer okamžite nasledované dvoma veľkými explóziami. Podľa vtedajších sovietskych oficiálnych zdrojov narástol za 4,5 sekundy energetický potenciál reaktora 2 000-krát na 120-násobok projektovanej kapacity. Tisíctonový betónový kryt nad reaktorom sa odsunul a okolie mohlo pozorovať smrteľný ohňostroj, horúce palivo a grafit rútiace sa do nočnej oblohy.
„Najlepšie bude, keď elektráreň umlčia naveky. Nie však svedomie ľudí, pre ktorých by tragédia v Černobyle mala byť mementom. Je to nešťastie nás všetkých," povedal pre Pravdu pred časom Vladimir Verbickij pracujúci v čase tragédie v elektrárni. „Umlčanie" objektu sa napokon v týchto dňoch stáva realitou.
„Už aj z ostatných troch blokov vyviezli palivo a do konca roka celý komplex vyradia zo zoznamu jadrových zariadení," povedal v pondelok Ihor Hramotkin, riaditeľ elektrárne citovaný agentúrou UNIAN.
Pritom po explózii najväčší únik rádioaktivity za hranice oblasti vznikal vodnou cestou. Až 90 – 95 percent rádionuklidov sa dostáva von cez riečku Pripiať a ďalej do Dnepra. Pritom v oblasti spomínaného toku žije približne 30 miliónov ľudí. A ten sa ešte vlieva do Čierneho mora…
Foto: Pravda, Boris Latta
„Aj preto sme ihneď po havárii začali s budovaním rôznych vodných hrádzí, ktoré majú znížiť nebezpečenstvo prenikania rádioaktivity do riečky Pripiať. Už v prvých rokoch sme postavili okolo 130 takýchto objektov. Napokon sa však ukázalo, že ich efektívnosť nesplnila naše očakávania," pripomenul pred rokmi pre Pravdu Olexandr Usajev, vedúci oddelenia ekológie a ochrany práce v Úrade pre minimalizáciu následkov černobyľskej havárie so sídlom v Černobyle. Podľa neho viac ako požiar je však nebezpečné jarné oteplenie. Topiaci sa sneh. Znižuje sa prietok rieky a spodná voda vyplavuje na povrch kontaminovanú pôdu. Nebezpečenstvo pokračuje aj po opadnutí vody. Vtedy sa všetka „rádioaktívna špina" zmýva do rieky Pripiať.
A dnes? Obyvateľ bieloruského Gomeľa Piotr Filon mal v čase tragédie iba rok. Dnes sprevádza v objekte turistov. „Černobyľská tzv. zakázaná zóna sa mení. Ulice zarastajú, domy sa rozpadajú. Pripiať je dodnes mestom duchov. O pár rokov zostanú z neho zrúcaniny," opisuje súčasnosť Bielorus, ktorého vlasť utrpela po Ukrajine najviac. Najviac ho fascinuje divoká príroda do ktorej človek nezasahuje už 30 rokov. V riečke Pripiať je plno sumcov, cestu vám križujú jelene, zajace. Darí sa tu dokonca aj vzácnym koňom Przewalského. „V roku 1998 ich sem priviezli 31 kusov. A dnes má stádo asi sto jedincov," neskrýva prekvapenie Filon.
Tragédia v Černobyle
Keď 26. apríla 1986 vypukol požiar na štvrtom reaktore Černobyľskej atómovej elektrárne, dovtedy pokojné mestečká Deťjatky, Černobyľ, Pripiať, Slavutyč objala neviditeľná smrť. Navyše, rádioaktívny mrak stačil za niekoľko dní obletieť dvakrát našu planétu. So všetkými dodnes zjavnými následkami. Zasiahnutých bolo viac ako 145-tisíc štvorcových kilometrov Ukrajiny, Bieloruska a Ruska. Černobyľská tragédia sa priamo dotkla 5 miliónov ľudí. Zamorených bolo okolo 5-tisíc ukrajinských, bieloruských a ruských obcí. Bezprecedentné ožiarenie obyvateľstva zasiahlo aj obyvateľov Švédska, Nórska, Poľska či Veľkej Británie.
Povedali pre Pravdu
Nad ránom okolo štvrtej mi volali z laboratória kovov. To už bolo hodinu po výbuchu. Vraj sa čosi deje. Mali sme v takýchto situáciách preverovať pevnosť a nepriepustnosť rôzneho potrubia na všetkých štyroch reaktoroch. Keď som však prišiel do elektrárne, ihneď som pochopil, že tu vôbec nepôjde o potrubie. Išlo o deštrukciu objektu. A to je veľmi zlé. Veď hrúbka steny je osem metrov.
VLADIMIR VERBICKIJ, niekdajší pracovník elektrárne
Ešte dnes mi behá mráz po chrbte keď si na to spomeniem. Bol to strašný pohľad. Náš osemkilometrový had vozidiel s ľuďmi narýchlo prezlečených z civilných šiat do uniforiem a oproti idúca nekonečná kolóna autobusov, nákladných aut i osobných vozidiel s ľuďmi, ktorí ešte donedávna obývali tragédiou zasiahnutú oblasť. Len tak, ako sa hovorí na ľahko, s tým najnutnejším pre prežitie v najbližších hodinách.
ALEXANDR ČEMET, chirurg
Robili sme všetko preto, aby sme to obrovské množstvo vozidiel s ľuďmi čo najlepšie zvládli. Celá evakuácia 45– až 50-tisíc ľudí trvala asi päť hodín. Bol som v zamorenej oblasti štyri dni. Do 29. apríla. Potom som sa vrátil do Kyjeva. Nevedeli sme však stále, čo sa vlastne deje. Vedeli sme však, že je to niečo vážne. Nemysleli sme si však, že to bude až také, ako sa neskôr ukázalo. Z kolegov, ktorí so mnou udržovali poriadok v Pripiati, však nežije už ani jeden… Väčšina do roka odišla na onen svet. V meste boli oblasti, kde ste mohli dostať za hodinu 5 röntgenov, ale boli aj miesta, kde ste „nazbierali" 29 röntgenov.
VIKTOR NIKIŤUK, príslušník dopravnej polície
Ako hlavný inžinier som iba plnil svoje úlohy. Bola to ťažká práca, ale na následky, napríklad v prípade môjho zdravia, som v tých hektických chvíľach ani nemal čas myslieť. Bola to jednoducho chlapská robota.
NIKOLAJ STEINBERG, vtedajší hlavný inžinier v elektrárni
Dvaja moji mladší kolegovia už nie sú medzi živými. Podľahli následkom žiarenia, ktorému boli vystavení práve počas niekoľkotýždňovej expedície. Len v našom oblastnom Združení černobyľcov Ukrajiny je 5 700 členov z toho 70 percent sú tzv. likvidátori. Teda tí, ktorí odstraňovali následky požiaru. Mesačne je nás o troch, štyroch členov menej.
VASIĽ UHRYN, rádiológ
Chodím do lesa a zbieram lesné plody. A či sa bojím radiácie? A vy ste ju videli? Ja nie. A keď niet ničoho, tak niet sa čoho báť.
Babka MARUSIJA, obyvateľka dedinky Parišev v blízkosti Černobyľa