Považujete šéfa slovenskej diplomacie Miroslava Lajčáka za dôveryhodného a nádejného kandidáta na generálneho tajomníka OSN? Či už v dobrom, alebo v zlom, USA nikdy verejne nepreberajú kandidátov na túto funkciu. Takže sa budem pridržiavať tohto postoja. Vo všeobecnosti však môžem povedať o Lajčákovi, že vo Washingtone je veľmi dobre známy a uznávaný diplomat. Ľudia z oblasti zahraničnej politiky ho poznajú, pochvaľujú si ho republikáni aj demokrati, ktorí s ním prišli do styku. Lajčák má veľký rozhľad, ľahko sa s ním spolupracuje. Je bystrý, čestný, pohotový. Moje vyjadrenie, ako som už povedal, neodzrkadľuje stanovisko USA k tomu, koho uprednostňujeme, no zopakujem, že Lajčák je veľmi uznávaný minister zahraničných vecí.
Západné sankcie proti Rusku trvajú už dva roky, ale konflikt na východe Ukrajiny sa nevyriešil ani Krym sa nevrátil pod kyjevskú vládu. Washington však tvrdí, že opatrenia proti Moskve sú užitočné. Prečo?
Keby sme na ruskú agresiu neodpovedali, situácia by sa ešte zhoršila. Ruský prezident Vladimir Putin by v opačnom prípade mohol postupovať viac dôrazne. Sankcie sú nástroj, ktorým sa dá vynútiť, aby sa plnili mierové dohody z Minska. Sankcie otvorili cestu k riešeniu.
Naozaj sa vám nezdá, že uplynulo veľa času od ich uvalenia, a efekt nie je primeraný?
Nesúhlasím s takým pohľadom. Sankcie môžu trvať dlhšiu dobu, než prinesú ovocie. Spomeňte si na medzinárodné sankcie zavedené proti Iránu. Prešlo niekoľko rokov, než si predstavitelia Teheránu sadli za rokovací stôl v súvislosti s jadrovým programom. Znamená to teda, že pri politike sankcií treba mať trpezlivosť. Zdôrazňujem pritom, že sankcie nie sú samoúčelné, ale je to nástroj na dosiahnutie prijateľného riešenia.
Premiér Robert Fico spochybňuje zmysel protiruských sankcií, ale Slovensko ich dosiaľ vždy podporilo v Bruseli – či ich uvalenie, alebo predĺženie. Čo hovoríte na takú politiku?
V Európe zaznievajú rôzne názory na tieto sankcie. USA rešpektujú rôznorodosť postojov. Dôležité je, že Slovensko podporuje konsenzus v Európskej únii.
Lajčák má veľký rozhľad, ľahko sa s ním spolupracuje. Je bystrý, čestný, pohotový.
Na summite vo Varšave sa NATO chystá posilniť svoje východné krídlo. Prečo je to potrebné? Rusko sa cíti týmto plánom znepokojené.
Som presvedčený, že to bude vítané, žiaduce rozhodnutie. Bude to krok vpred v oblasti budovania bezpečnosti. Dovoľte mi vrátiť sa do minulosti. V januári 1994 niekdajší slovenský prezident Michal Kováč zohral veľkú úlohu v presvedčovaní vtedajšieho šéfa Bieleho domu Billa Clintona, že USA musia pomôcť držať otvorené dvere do NATO. Stretnutie sa konalo v Prahe, bol som prítomný. Bola to kľúčová debata. Podobne sa vyjadrili prezidenti Česka, Poľska a Maďarska. Clintonovi tlmočili rovnaký záujem ako Kováč. Severoatlantická aliancia je inštrument európskej jednoty, ktorá je súčasťou transatlantickej jednoty. Rozširovania EÚ a NATO bol vlastne totožný proces. So spadnutím železnej opony sa otvorila cesta k mierovej a slobodnej Európe. Vďaka tomu Európania zažívajú najdlhšie obdobie mieru. Profitujú z toho všetci, dokonca to platí aj o Rusku.
Vráťme sa k podstate otázky o posilnení východného krídla.
Ako som povedal, je to potrebné. NATO čelí novým výzvam, medzi ktoré patrí ruská agresia na Ukrajine. Očakávané rozhodnutie na summite zodpovedá obsahu článku¤5 Severoatlantickej zmluvy z roku 1949 – byť pripravený brániť ktorýkoľvek členský aliancie.
Zaznievajú názory, že Rusko už nie je pre Západ strategický partner, ale, naopak, hrozba. Čo si o tom myslíte?
V historickom zmysle je veľká hanba, že Rusko nevyužilo v plnom rozsahu príležitosť spolupracovať so Západom, s NATO, USA. Vláda vo Washingtone pritom verí, že zhoršenie vzťahov s Moskvou nie je kvôli Ukrajine trvalé. Lepší deň však zatiaľ, bohužiaľ, ešte nenadišiel. Máme veľa spoločných záujmov, lenže prípad agresie na Ukrajine zostáva veľkou prekážkou. Všetkým by prospelo, keby Rusko pochopilo, že Západ nepredstavuje preň hrozbu. Západ má záujem o stabilitu a prosperitu. Neexistuje tu nejaký Adolf Hitler alebo Napoleon, ktorí by ohrozovali Rusko.