Mal 17 mesiacov a vážil 6,7 kilogramu, keď ho pred vyše 40 rokmi prijali do detského domova v Jesenskom. Vtedy sa volal Juraj Pleško. Pri prijatí mu konštatovali psychomotorickú retardáciu, zaostalosť najmä v rečových prejavoch, dystrofiu, chýbajúce hygienické návyky a slabý sociálny kontakt.
Dnes má nové meno – volá sa Romain Coppet, pôvodné meno mu zostáva ako umelecké. Pod tým menom sa vo Francúzsku vypracoval na uznávaného tanečníka. „Nepoznám svojich rodičov. Neviem, prečo by som mal mať meno Juraj Pleško. Požiadal som súd o zmenu mena, pretože je to francúzske meno a chcem zabudnúť na život v detstve s menom Pleško,“ vraví. Aj keď na druhej strane dodáva, že hoci už je hrdým francúzskym občanom, treba byť skromným a nezabúdať na svoju minulosť.
O tom, čím si prešiel, napísal knihu L'âme brisée (Zlomená duša), ktorá vyšla vlani vo Francúzsku a ako uvádza kritika, „nie je rozprávkovým príbehom so šťastným koncom. Je to šokujúci príbeh diskriminovaného chlapca“.
Od malička vyrastal v detských domovoch, na rodičov myslel písaním básní o tom, ako mu chýba pohladenie, utíšenie plaču či uloženie do postieľky. Chodil do špeciálnej školy a potom na učňovku. Vďaka kamarátovi sa neskôr dostal do divadla Romathan v Košiciach. Robil upratovača, vrátnika, osvetľovača, pomáhal technikom, rekvizitárom. Divadlo mu učarovalo. Postupne sa učil po rómsky a tancovať. Teraz je nesmierne vďačný vtedajšej riaditeľke divadla Anne Koptovej, že mu dala túto šancu. „Nemusela ma zamestnať, lebo som na začiatku ani nevedel po rómsky. Niekedy bola na mňa aj veľmi tvrdá, ale záležalo jej na tom, aby som sa uchytil,“ spomína.
Jeho veľká príležitosť prišla cez Mariu Winklerovú, šéfku združenia Cultures d'Europe (Kultúry Európy) v Chambéry, ktorá prišla na vystúpenie Romathanu. Dostal šancu ísť na stáž do Francúzska a naplno ju využil. Vo Francúzsku mal pocit, že sa ocitol na inej planéte. Napríklad aj preto, že tam sa nerobí rozdiel Róm a Neróm tak na javisku, ako aj v hľadisku.
Absolvoval tam viacero stáží. „U slávneho rómskeho umelca Petra Jurčenka som bol ako drevo. Bol na mňa prísny, aj som si poplakal, keď ma učil. Po návrate do Romathanu som sa stal sólovým tanečníkom. Ale po stáži som si uvedomil, že nestačí len tancovať, ale byť vzorom a byť zodpovedný. Rómska kultúra je vo svete známa tancom, hudbou a spevom, ale treba ukázať niečo nové. Treba študovať, vzdelávať sa, aby nás ľudia vnímali nie ako rómskych umelcov, ale ako umelcov,“ dodáva.
V Romathane pod novým vedením divadla mu nepredĺžili pracovnú zmluvu. Známi mu poradili, aby sa prihlásil na konkurz pre tanečníka do Štátnej opery v Banskej Bystrici. Urobil ho, ale…
Foto: ARCHÍV J. PLEŠKA
„Oznamujeme vám, že konkurzným podmienkam ste vyhoveli, ale žiaľ, súčasná ekonomická situácia neumožňuje prijať vás do pracovného pomeru v tomto období,“ uvádza sa v liste, ktorý dostal z Banskej Bystrice s tým, že jeho žiadosť je evidovaná a ak sa ekonomická situácia zlepší, určite ho budú kontaktovať. „Doteraz sa neozvali. Ale prečo potom vypísali konkurz?“ hovorí Pleško po rokoch. Na jednej strane zostala pachuť nespravodlivosti, ale na druhej strane pocit, že to dokázal – Róm dokázal vyhrať konkurz!
Trpel komplexmi, veď podľa štátnych inštitúcií bol v detstve „retardovaný“. Vyrastal bez nehy rodičov. A to, že je Róm, mu v Košiciach dali pocítiť aj skíni. „Ak by som zostal na Slovensku, nepochybne by som bol niekde pod mostom alebo už by som na tomto svete ani nebol,“ vraví. Nemal rodinu, nemal zázemie, nemal čo stratiť. Tak odišiel do Francúzska, k ľuďom, ktorých už v savojskom Chambéry poznal. Bezdetná Monique Griselová, vtedy 51-ročná tanečnica a choreografka z Cultures d'Europe, si ho svojím spôsobom adoptovala, býval u nej. „Je ako moja mamina, vďaka nej som sa druhý raz narodil, a to je Nerómka,“ hovorí o nej. Urobil si maturitu, vyštudoval konzervatórium. Ako tanečník vystupoval po celej krajine a precestoval celý svet.
V roku 1999 požiadal vo Francúzsku o azyl. Po sprísnení azylovej politiky za vtedajšieho ministra vnútra Nicolasa Sarkozyho mu v roku 2005 podobne ako rumunským Rómom hrozilo vyhostenie. Tak písal vtedajšiemu prezidentovi Jacquovi Chiracovi. Napokon aj vďaka podpore miestnych ľudí dostal výnimku a povolenie na pobyt. Čerstvé získanie francúzskeho občianstva je pre neho zadosťučinením. Francúzsko, kde sa aj oženil – s Nerómkou Anabelle, berie ako krajinu, ktorej sa chce odvďačiť.
„Francúzska republika si ma adoptovala, dali mi tu možnosť byť človekom. Tu som sa naučil kráčať, tu som sa učil povedať ďakujem. Ľudia mi tu podali pomocnú ruku bez toho, aby sa pozerali na moju farbu pleti, pomohli mi zbaviť sa komplexov. Dnes je rad na mne, aby som to nejako vrátil,“ hovorí už Romain Coppet, ktorý prevzal vedenie združenia Cultures d'Europe a pracuje aj s rómskymi rodinami vo Francúzsku. „Aj oni si musia uvedomiť, že v EÚ nepadajú pečené holuby z neba. Treba byť skromný a solidárny s národom, ktorý nám podal pomocnú ruku, integrovať sa,“ hovorí.
V miestnych novinách ho považujú za vzor a príklad pre iných, on vraví, že chce byť vzorom sám pre seba. Chce ďalej študovať, sníva o štúdiu práva na Sorbonne a pripravuje už druhú knihu. Tá má vyjsť na budúci rok a už nebude autobiografiou, ale zameria sa na ekonomické aspekty migrácie. „Moja prvá kniha nie je bestseller, ale svedectvo rómskeho chlapca, ktorý sníval o tom, že bude žiť pokojný život v štáte, kde nezáleží na farbe pleti a kde je každý zodpovedný za svoj život, ktorý si sám vyberie,“ hovorí.
Neprestajne opakuje, že Francúzsku je vďačný za to, že mohol realizovať svoje sny. A tým, čím je, sa stal aj preto, že sníval. „Mojím snom je naozaj sloboda, rovnosť, bratstvo. Každý má právo byť človekom a môj cieľ je byť človekom s veľkým Č,“ vraví. Hneď však dodáva, že jeho prvoradým krédom je skromnosť: „Treba byť skromný a podľa možnosti čo najúprimnejší sám k sebe.“
