Nepál sa z otrasov ešte nespamätal

Ruiny, polozrúcané domy, obrovské praskliny v múroch a tisícky ľudí v provizórnych obydliach z vlnovkového plechu. Aj po viac ako roku sú následky ničivého zemetrasenia v Nepále viditeľné a citeľné doslova na každom kroku.

04.12.2016 10:00
nepál, zmetrasenie, domy Foto: ,
Jeden z mnohých poničených domov.
debata

Väčšina ľudí v najťažšie postihnutých oblastiach odvtedy stále žije v provizóriu a netuší, kedy sa ho zbaví. Navyše nevie, či ich malé plechové domčeky a hlavne strechy zvládnu ďalšiu zimu so závalmi snehu. Pomoc na obnovu sa zadrháva, návrat do normálu ide pomaly. Peniaze na nápravu škôd sa totiž zasekli kdesi medzi korupciou a bankovou byrokraciou.

Napriek tomu Nepálčania hundrú minimálne, naučili sa svoj osud pod masívom Himalájí znášať pokorne a so zdvihnutou hlavou. Niektorí sa dokonca sami pustili do rekonštrukcie, lepšie povedané, vo väčšine prípadov do stavby nových domov. Dúfajú, že peňazí od vlády sa raz dočkajú a ak aj nie, jednoducho nevydržali už dlhšie zostávať v prechodných podmienkach.

Zemetrasenie s magnitúdou 7,8 zasiahlo známu destináciu horolezcov a trekingových nadšencov minulý rok 25. apríla. Zabilo tisíce ľudí a zničilo viac ako pol milióna domov. Z minúty na minútu mizli celé budovy, niekedy dokonca časti miest či dediny. Po prvých hrozivých otrasoch s katastrofálnymi následkami desili obyvateľov ešte ďalšie, často porovnateľne silné s hlavnými záchvevmi ničiacimi Nepál.

Svedectvo novinára

Regionálny novinár Rajendra Manandhar bol práve na najvyššom, šiestom poschodí domu v mestečku Charikot na východ od Káthmandu, kde žil spolu s celou svojou širokou rodinou, keď sa zem začala otriasať. Prvú vlnu otrasov budova, našťastie, ešte vydržala. „Prvé, na čo som myslel, bolo zobrať deti, laptop a kameru,“ spomína Rajendra stojaci na sutinách svojho domu. Najstarší syn z jeho troch detí stihol pri úteku vziať aj dvoch mladších súrodencov. V dome však boli aj ďalšie deti, ktoré sa museli dostať von. Časť z nich sa hrala rovno za domom, našťastie ich stará mama chvíľu pred katastrofou poslala na iné miesto. „Zobral som laptop a kameru a v sekunde som začal spracovávať, čo sa okolo mňa dialo. Budova oproti nášho domu spadla, všetci utekali…“ pokračuje. S ďalšími záchvevmi prišiel aj koniec ich obydlia, ktoré sa v okamihu zrútilo.

Traja ľudia mimo Rajendrovej rodiny uviazli na prízemí zrúcaniny. „Našťastie pomoc bola rýchla a podarilo sa ich vyslobodiť. Záchranári pracovali naozaj naplno a hlavne čo najrýchlejšie. Všade hučali helikoptéry, ktoré prevážali zranených do nemocníc,“ rozpráva novinár. Veľa ľudí utieklo na polia alebo iné otvorené priestranstvá. „Vyzeralo to tu ako mesto duchov, časť domov nevydržala, viaceré sú dodnes neobývateľné. Napriek tomu, že som stratil všetko, som šťastný, pretože stále mám svoju rodinu, preto sa usmievam,“ prízvukuje Rajendra. Stojí síce na troskách, ale našťastie nikoho nepochovali.

Nepoistený dom

Aj dlhé mesiace po zemetrasení sú spomienky stále mimoriadne živé, no pribudli k nim ďalšie existenčné starosti. Rajendrov dom bol postavený z úveru a on teraz musí s bankou riešiť, čo bude ďalej, keďže budovu nepoistila. Možno bude musieť rodina predať pôdu a dať peniaze banke. Ich prípad sa stále rieši a všetci zostávajú v neistote.

Ajaya Dangalová s dvoma dcérami, ktorá sa... Foto: Katarína Kováčová, Pravda
nepál, zemetrasenie Ajaya Dangalová s dvoma dcérami, ktorá sa nechce presťahovať do inej časti Nepálu.

Okrem materiálnych dôsledkov a starostí zanechali otrasy aj psychické stopy, mnohokrát možno výraznejšie ako praskliny či ruiny. Rajendrove deti boli niekoľko týždňov silno deprimované a vykrikovali zo sna „spadol nám dom“. Dcéra bývala vynikajúcou žiačkou, teraz jej to v škole už tak dobre nejde. Stále si však ide za cieľom, má totiž jasnú predstavu o tom, čo chce dosiahnuť – stať sa lekárkou a pomáhať ľuďom. Zážitky, spomienky, dôsledky a napokon aj dotrasy boli také silné, že niektorí sa rozhodli presťahovať z Charikotu v dištrikte Dolakha do hlavného mesta, ale viacerí, naopak, zostali, aby opravili a opäť oživili mesto.

Zničené všetky domy

V rozostavanom komunitnom centre sa stretla celá dedina, lepšie povedané, sústava dediniek Thami. Muži a ženy sa prekrikujú, aby sa podelili o chvíle, ktoré im zmenili život. Na mieste centra bývalo detské ihrisko a okolo neho dedina, v ktorej žilo 84 rodín a ďalšie v dedinkách a osadách roztrúsených po okolitých kopcoch. Zemetrasenie zničilo všetky domy. Bezprostredne po ňom však miestni riešili iba to, ako zachrániť čo najviac životov. Dovedna v Thami neprežili otrasy traja ľudia. Prvý, kto im pomáhal začať sa postupne znovu stavať na nohy, bol Červený kríž. Neskôr sa pridali miestne organizácie a medzinárodné neziskovky.

Oblasť je po zemetrasení geologicky menej stabilná. Miestni hovoria, že ešte stále do bývalej dediny padajú kamene. V obave uvažujú, že ak dostanú podporu od štátu, či začnú nové príbytky budovať na rovnakom mieste, ktoré stále považujú za domov. „Starší sa tam chcú vrátiť, ale mladšia generácia nie. Ak by to bolo možné, chceli by sa presťahovať do bezpečnejších oblastí,“ vysvetľuje 58-ročná Monothami.

Dodáva, že okrem existenčných záležitostí musia obyvatelia riešiť aj pretrvávajúce zdravotné problémy. „Každý mesiac musia deti chodiť do nemocnice. Majú horúčky aj očné alergie. Zdravotné komplikácie sa objavujú pravidelne hlavne kvôli chladu a dažďu,“ poznamenáva. Provizórne obydlia totiž väčšinou nemajú žiadne podlahy. Medzi dedinčanmi sú pritom aj tri čerstvé mamičky a niekoľko tehotných. „Nebyť manžela, už by sme tu neboli. Zobral deti do náručia a utekal. Ja som sa pokúšala zachraňovať aspoň najdôležitejšie veci,“ spomína žena. Väčšina ľudí z dediny podľa nej stratila takmer všetko, takže boli veľmi súdržní a snažili sa navzájom si pomáhať aspoň v rámci možností..

Sťahovať sa nechce

Ďalšia dedinka. Na dvore provizórneho plechového domčeka je vyhradené miesto pre dobytok. Ajaya Dangalová, ktorá má 32 rokov, vychováva dve dcéry. Vysvetľuje, že na mieste boli pôvodne dva domy, oba však spadli pri zemetrasení. V druhom býval jej brat, ktorému otrasy zabili manželku. Nemohol tu ďalej zostať žiť. Ajaya sa sťahovať nechce. „Žila som tu celý život aj tu zostanem,“ hovorí.

Ajayin manžel sa doma príliš nezdržiava. Pracuje ako šofér v hlavnom meste, aby uživil rodinu. K žene a deťom sa dostane raz alebo dvakrát do mesiaca. „Chcela by som nový, normálny dom, ale čakám na prísľub financií od vlády. Nechcem ísť za manželom do Káthmandu, síce by sme zarobili viac, ale hneď by sme to aj minuli,“ dodáva. Deti chodia zase do školy a škôlky, no Ajaya priznáva, že sa o deti práve vtedy trochu viac bojí. Škola je totiž normálna, murovaná budova, čo je na jednej strane lepšie ako plechové provizórium, v ktorom žijú, na druhej strane musí stále myslieť, že by boli ohrozenejšie, ak by sa zem začala znovu otriasať.

Cesta redaktorky sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO v rámci projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá pre rozvoj s finančnou podporou Európskej komisie a SlovakAid.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #zemetrasenie #ruiny #Nepál