Patrila k viac ako 17,5 miliónom zaregistrovaných voličov v nedeľňajších predčasných prezidentských voľbách v strategickej stredoázijskej krajine. Drvivá väčšina z 89 percent zúčastnených dala hlas Šavkatovi Mirzijojevovi (59).
Podľa najnovšej štatistiky žije v súčasnosti v Uzbekistane viac ako 31,5 milióna obyvateľov. Teda najviac spomedzi štátov v oblasti, pričom hraničí so všetkými stredoázijskými krajinami. Voľby „pod ťubetejkou“ síce rozhodli o novom lídrovi, ale zďaleka nie o prípadnom novom smerovaní krajiny.
„Je to nová krajina, ale so starou spoločnosťou, ktorá má svoje dobre zavedené pravidlá,“ nechal sa počuť Frederick Starr, ktorého Uzbeci pozvali na voľby ako čestného hosťa. Veterán studenej vojny, poradca prezidentov USA Reagana a Busha staršieho, odborník na Strednú Áziu zároveň v rozhovore pre portál Lenta varoval pred predčasnými závermi.
„O najdôležitejších vzťahoch v spoločnosti nevieme nič, aj keď existujú,“ dodal americký odborník v súvislosti s možným povolebným vývojom v krajine, ktorá objektívne hrá dôležitú úlohu v oblasti a s ktorou globálni hráči spájajú veľké očakávania. Každý však od prezidenta Mirzijojeva očakáva čosi iné. Chceli by Uzbekistan vidieť na svojej strane.
Predpokladá sa, že nový líder celkovo zachová opatrný zahraničnopolitický kurz predchodcu – neutralitu a rovnaký odstup od veľkých politických hráčov. Podľa portálu DW počas vládnutia Karimova to "nebola politika rozmaru, ale musela spĺňať základné národné záujmy krajiny“.
Napriek tomu, upozornil nemecký portál, napríklad Ankara očakáva užšie vzťahy, ako to bolo za vládnutia Karimova. Vo Washingtone by zase radi videli vzťahy s Taškentom, v súvislosti s vývojom v Afganistane, aké boli do roku 2005. Odvtedy Obamova administrácia postupne strácala vplyv nielen v Uzbekistane, ale aj v stredoázijskom regióne vôbec.
V Moskve zase „optimisti“ rátajú, že sa Uzbekistan vráti na strategickú „ruskú obežnú dráhu“. Realisti však majú oveľa skromnejšiu vidinu v podobe „posilnenia vojensko-technickej spolupráce medzi oboma krajinami a bilaterálnej spolupráce v otázkach regionálnej bezpečnosti“.
Všetky spomínané očakávania sa tesne pred hlasovaním pokúsil vrátiť „na zem“ námestník uzbeckého ministra pre zahraničné vzťahy a obchod. Napríklad podľa neho Taškent zatiaľ neráta so vstupom do Euroázijského ekonomického zväzu, ktorý avizuje koordináciu so Šanghajskou organizáciou spolupráce, ASEAN a ďalšími subjektami v Ázii a Tichomorí.
Taškent tak nepriamo vyslal signál Mirzijojeva a jeho okolia, podľa ktorého sa Uzbekistan bude „podľa možnosti držať mimo strategických orbít veľkých štátov“.
Viacerí pozorovatelia však upozorňujú, že Washington, Ankaru, rovnako ako Moskvu, ale aj kirgizský Biškek a tadžické Dušanbe spája želanie zachovať v oblasti bezpečnosť, preklenúť prechodné obdobie odovzdávania moci v Uzbekistane bez zbytočných otrasov, ako sa to stalo v roku 2006 v Turkménsku po úmrtí prezidenta Saparmurata Nijazova nazývaného aj Turkmenbaši (Otec všetkých Turkménov).
Majú záujem na tom, aby „potenciálny faktor nestability“, ako ešte počas vlády Karimova charakterizovala Uzbekistan bruselská mimovládna organizácia Medzinárodná krízová skupina (ICG), neexplodoval. Zároveň by to bol pre Taškent tak potrebný signál smerom k zahraničným investorom, ktorých potrebuje nielen samotná krajina, v posledných rokoch jej slabnúce hospodárstvo, ale aj celá oblasť Strednej Ázie.