Podľa nej „témou dňa je vrátiť domov čo najviac migrantov, ktorí nemajú nárok na azyl v EÚ“. Tuniský hosť reagoval vyhlásením, že „jedinou cestou je hľadanie riešenia spoločne s Líbyou“. Ibaže s kým konkrétne hľadať riešenie, keď pod líbyjským kotlom stále horí plameň zápasu o moc v podobe ozbrojených potýčok rôznych politických skupín vrátane kmeňov s vlastnými armádami.
„Od začiatku februára Líbyjská ľudová armáda generála Chalífa Chavtara operujúca na východe krajiny útočí južným smerom proti oddielom poľných veliteľov z Musaraty lojálnych vláde podporovanej OSN,“ charakterizuje súčasný stav analytický portál Centrasia, s tým, že svet už pomaly zabudol na niekoľkoročný konflikt na severe Afriky.
V lepšom prípade spomenie Líbyu v súvislosti so zavraždením plukovníka Muamara Kaddáfího, ktorý svojho času, po dohode s talianskym expremiérom Silviom Berlusconim a vďaka jeho finančnej podpore, hermeticky uzavrel ilegálnu morskú cestu do Európy.
,,,Migrácia z Afriky sfarbí Európu načierno," upozorňoval plukovník už v čase, keď mal za sebou sypanie si popola na hlavu za teroristický útok na americké lietadlo nad Lockerbie. V čase, keď opätovne otvoril bránu nielen ropným koncernom z USA a Británie.
Dlhoročnému autoritárskemu vládcovi Líbyjskej džamahírie však nepomohlo otvorené náručie Západu. Výsledkom je dodnes trvajúce krviprelievanie, nová „domovina“ teroristov z tzv. Islamského štátu a dokorán otvorená „líbyjská brána do Európy“.
„Nebola to migrácia z Afriky, ktorá stála na začiatku problému, ale likvidácia z pohľadu mnohých kontroverzného režimu Kaddáfího, ktorá odštartovala migračnú krízu. Kým nebude pokoj v Líbyi, dovtedy bude ťažké kontrolovať migračné toky, na ktorých zarábajú gangy prevádzačov,“ pripomína aj Centrasia.
Ešte pred pol druha rokom nebolo ani stopy po jednotnej vláde v Líbyi. V atmosfére občianskej vojny existovali dve mocenské centrá: zvolený parlament v Tobruku a v Tripolise rokujúci Národný kongres. V skutočnosti však moc patrila množstvu rodových kmeňov, ktoré sa spojili s tým, kto im ponúkol viac. Vďaka úsiliu komisárov OSN sa napokon koncom roku 2015 podarilo dosiahnuť vznik vlády národného porozumenia a pred rokom aj vznik nového kabinetu.
Vláda však od začiatku nemala vytvorené podmienky na kontrolu krajiny, ktorá sa následne prakticky rozpadla. A tak sme dnes svedkami existencie ústrednej vlády v Tripolise, zatiaľ čo v Sirte, Fezáne, Zintáne a Musurate stále existujú paralelné orgány štátnej moci.
OSN sa preto aj dnes usiluje svojím vplyvom riešiť nielen vnútropolitickú situáciu v krajine, ale v konečnom dôsledku aj migračnú krízu. Naráža však pritom na polená, ktoré sa jej najnovšie pokúša hodiť pod nohy Washington. Je proti vymenovaniu bývalého palestínskeho premiéra Saláma Fajáda (2007– 2013) za šéfa misie OSN v Líbyi.
„OSN je dlhodobo nespravodlivo zaujatá v prospech palestínskej samosprávy na úkor spojencov USA v Izraeli,“ pokúsila sa o zdôvodnenie Nikki Haleyová, veľvyslankyňa USA pri OSN po tom, čo využila právo veta. A to len niekoľko dní po hlasovaní v BR OSN, v ktorom sa Washington „historicky“ zdržal pri odsúdení Izraela za budovanie židovských osád na západnom palestínskom brehu Jordánu a vo východnom Jeruzaleme.
„Myslím, že neexistuje pádny dôvod zabrániť niekomu veľmi schopnému, aby vykonával takú dôležitú funkciu,“ reagoval generálny tajomník OSN António Guterres na postoj USA. A dodal: „Riešenie líbyjského konfliktu je v záujme všetkých.“
A Európa? Podľa záverov nedávneho rokovania premiérov členských krajín únie na Malte sa usiluje riešiť dva hlavné problémy: politickú stabilizáciu na území, ktoré ostalo po niekdajšej Líbyi, a problém migrácie.
„Sú vzájomne spojené a oddeliť ich nemožno,“ upozorňuje panarabský portál Dahab. Zároveň pripomína stanovisko stále existujúcich centier politických síl, ktoré sú v opozícii voči vláde národnej jednoty v Tripolise (okrem islamských radikálov).
Podľa neho „migračný problém je možné vyriešiť vzápätí po tom, čo líbyjská vládna moc bude kontrolovať hranice krajiny“. Ibaže „centier“ je stále priveľa, a navyše Európa podľa portálu „namiesto toho, aby podporovala generála Chalífa Chavtara bojujúceho proti bandám z IŠ, podporuje ústrednú vládu v Tripolise, ktorá je bytostne závislá od zahraničnej pomoci“.
Podľa viacerých pozorovateľov je to voda na mlyn o. i. Francúzska, Talianska aj Nemecka, ktorým vyhovuje decentralizácia moci a vojna všetkých proti všetkým. "Umožňuje im ľahšie rokovať s fragmentovanou krajinou ako so stabilnou a s centralizovanou Líbyou.
Široké spektrum vzájomne si konkurujúcich centier vládnej moci im dovoľuje vybrať si podľa chuti v záujme udržania si vplyvu v krajine," špekuluje aj portál Fergana. Potvrdzoval by to napokon aj viac deklarovaný ako skutočný boj USA a EÚ s IŠ, ktorý sa čiastočne zmenil až po vojenskom zásahu Ruska v Sýrii na žiadosť Damasku. Východisko vidí dnes väčšina pozorovateľov v spoločnom úsilí regionálnych hráčov (Alžír, Egypt, Tunisko) so svetovými veľmocami USA, Ruskom a EÚ.