Čurkin v kresle stáleho predstaviteľa Moskvy v OSN vlani na jar prekonal aj niekdajší desaťročný rekord Sergeja Lavrova, bol považovaný za prirodzeného nástupcu dlhoročného šéfa ruskej diplomacie. Kariérny postup, aký ako prvý predviedol legendárny sovietsky minister zahraničných vecí Andrej Gromyko, ktorý tiež získaval diplomatické ostrohy ako veľvyslanec pri OSN, však už Čurkina nečaká. Zomrel v pondelok na zlyhanie srdca v New Yorku, deň pred 65. narodeninami.
Foto: SITA/AP
Šéf Kremľa Vladimir Putin ho posmrtne vyznamenal radom Za statočnosť, ktorým sa zvyčajne oceňujú chrabré činy vojakov, letcov či požiarnikov. Väčšina nekrológov v ruských médiách pripisuje Čurkinovi zásluhy ako hrdinovi, ktorý do posledného dychu bojoval za vlasť v prvej línii.
Hoci podľa New York Times ho popri ťažkostiach so srdcom trápila aj leukémia, na bojovnosti, s akou obhajoval angažovanosť Moskvy vo vojnách v Gruzínsku, na Ukrajine či v Sýrii, sa jeho zdravotný hendikep nijako neprejavil. Odmietal sa šetriť. „Sme ako zlievači. Nemôžeme odísť od našej vysokej pece, stále sa niečo deje,“ povedal pre portál Vesti.ru a dodal, že jeho pracovný deň trvá 12 hodín, po čom ešte neraz nasledujú prebdené noci.
Od Lenina k jazykom
Suverénnemu vystupovaniu pred kamerami sa naučil ako detský herec. Účinkoval v troch filmoch, z toho v dvoch životopisných o Leninovi. Potom sa vrhol na cudzie jazyky. Absolvoval špičkovú strednú školu a na prvý pokus ho prijali na elitný diplomatický inštitút, kde si zdokonalil angličtinu a osvojil francúzštinu a mongolčinu.
Americká verejnosť ho spoznala pred troma desaťročiami, keď slúžil na ambasáde vo Washingtone a veľvyslanec ho ako najlepšieho angličtinára poveril úlohou informovať médiá i Kongres o havárii v černobyľskej atómke.
Počas perestrojky robil v Moskve hovorcu rezortu diplomacie, ako prvý zaviedol otvorené tlačovky s účasťou západných novinárov. Po rozpade Sovietskeho zväzu, v roku 1992, ho minister zahraničných vecí Andrej Kozyrev, spolužiak z vysokej školy, vymenoval za svojho námestníka. Za vojny v bývalej Juhoslávii bol hlavným vyjednávačom Moskvy na Balkáne. Neskôr pôsobil ako veľvyslanec v Belgicku, Kanade a od apríla 2006 pri OSN.
Nehanbíte sa?
Do ostrých polemík sa dostával s mnohými západnými partnermi, najmä s predstaviteľkou šéfa Bieleho domu Baracka Obamu v OSN Samanthou Powerovou. Keď Čurkin šesťkrát po sebe v Bezpečnostnej rade vetoval rezolúciu o Sýrii, Powerová ho vlani v decembri obvinila z priamej zodpovednosti za zverstvá v rozbombardovanom Aleppe. „Vy skutočne nie ste schopný sa hanbiť?“ oslovila ho a on jej úder ihneď vrátil: „Hovoríte ako Matka Tereza. Spomeňte si, ktorú krajinu zastupujete, spomeňte si na jej minulosť a potom môžete začať hovoriť s morálnou prevahou!“
Napriek týmto neľútostným slovným súbojom, Powerová na smrť Čurkina zareagovala prejavom hlbokej osobnej ľútosti. „Bol to majster diplomacie a hlboko starostlivý muž, ktorý urobil všetko, čo mohol, aby preklenul rozpory medzi USA a Ruskom,“ citoval ju portál televízie CNN. Zahladil majestát smrti všetky nedorozumenia minulosti? Alebo skutočne profesionálni diplomati dokážu oddeliť osobné veci od služobných a so zmyslom pre realizmus sa povzniesť nad skutočnosť, že veľvyslanec nemôže byť oveľa lepší ako vláda, ktorú zastupuje?
Podľa Toma Brokawa, reportéra NBC News, ktorý sa s Čurkinom osobne poznal dlhé roky, sa za profesionálnou maskou bojovného diplomata skrýval citlivý pozorovateľ pomerov, ktorý pred dvoma rokmi počas spoločného obeda u neho doma označil Putinovu administratívu za kleptokraciu. „V súkromí bol veľmi kritický voči Putinovi a spôsobu, akým riadi krajinu,“ spomenul Brokaw. „Rovnako bol kritický k Obamovej administratíve. Povedal: Jednoducho nás nechápu. Nenarábajú s nami správnym spôsobom,“ naznačil rozpor medzi povinnou lojalitou pri presadzovaní oficiálneho kurzu vlády a kritickým úsudkom.